Mami, chcem byť chirurgičkou

„Oľutovala si niekedy, že si šla na medicínu?“ Otázku mi len tak na schodoch uprostred trojminútového rozhovoru položila matka nešťastná z toho, že jej šikovná, útla dcéra si vysnívala kariéru chirurgičky. A ja som celý deň rozmýšľala nad tým, čo som jej (ne)mohla povedať.

Že dievča krehkého vľúdneho vzhľadu veľa šancí v chirurgii nedostane. Že ak sa vydá, podľa všeobecných očakávaní a z nedostatku iných príležitostí za ďalšieho lekára (ak si náhodou v práci vyhliadne zdravotného brata, hneď je postarané o menší škandál, to iba lekári sa akceptovateľne ženia so zdravotnými sestrami), bude to s veľkou pravdepodobnosťou jej kariéra, ktorá bude na druhej koľaji, najmä ak

príde dieťa.
Že vôbec s tým dieťaťom to nebude možno také jednoduché – stres, práca na zmeny, vek, kedy sa rozhodne, prípadne bude môcť porodiť. Ak to predsa zvládne, mala by sa z materskej vrátiť v časovom horizonte maximálne jedného roka. Aby jej nič neušlo (okrem detstva jej dieťaťa).

Odvolávať sa potom pri organizácii práce na to, že má malé dieťa, sa jej napriek rôznym paragrafom veľmi neoplatí. Jej mužskí kolegovia majú predsa tiež deti. Ktoré dojčia, uspávajú a ošetrujú ich manželky. Je síce možnosť celkom sa oddať práci, ale musí jej byť jasné, že bude pre všetkých len protivná, úbohá karieristka, ktorá okrem práce nič nemá.

Napriek tomu, že v súčasnosti na medicíne počet študentiek mierne prevažuje nad počtom študentov, dozvie sa už od svojich učiteľov, že ak ako žena chcela nosiť biely plášť, mala ísť robiť do pekárne. Už od nich zistí, čo sa skrýva za pojmami sexizmus a sexuálne harašenie. Bude jej to na úžitok – aspoň si neskôr nepopletie pojmy s dojmami.

Takto poučená skončí školu, ktorá jej ukrojí šesť rokov z mladosti a všetci jej aj tak budú hovoriť sestrička. Zato každému jedincovi v bielych nohaviciach, čo by aj riadil sanitku, sa ujde titul pán doktor.

V posledných rokoch si napriek tomuto žalospevu na chirurgiu trúflo viac dievčat ako v minulosti. Veľa ich nevydržalo: nie fyzické nasadenie, ale psychický teror svojich kolegov. Ak predsa vydržia, musia zhrubnúť. A ak chcú preraziť, musia byť dvakrát také dobré ako muži.

To všetko znepokojená matka napokon vie alebo aspoň tuší, pretože sama je zdravotná sestra. Ako väčšina matiek ani ona nechce, aby to jej dcéra mala v živote ťažké, aby bola sklamaná. Ako väčšina matiek asi nechce svojej dcére povedať, že napriek svojmu nadaniu a odhodlaniu nemá rovnaké šance ako muži.

Hoci by to bola aj v dnešnej rovnostársky a antidiskriminačne sa tváriacej spoločnosti stále pravda.
 

Článok pôvodne vyšiel v denníku SME [3].

[4]

Z medicínskeho prostredia je aj kniha Eleny Elekovej Morituri [4], ktorá vyšla v Knižnej edícii ASPEKT (2014).

Prečítajte si úryvok z knihy Morituri [5].