Z diela a zo slov Jaroslavy Blažkovej

Z diela Jaroslavy Blažkovej

Drahá E., 

je novembrová noc, vietor kmáše posledné lístky z nášho javoríka, energicky nimi plieska o obločné sklo, mám tu teda aj potlesk. Môj Chudáčik zaspal, koniec dnešnej šichty. Navarila som si čaju z paliny, pijem ho odjakživa, pravdepodobne už s materským mliekom (mama, strašne sklamaná, že nie som syn, ma nadájala vždy v hneve). Tak či tak mám rada palinu, jej útočne drsnú chuť a vzdorovitú vôňu. Nečudo, že Francúzi z paliny destilovali absint, kým im to vláda nezakázala. Priveľa dobrých synov vlasti z absintu zošalelo.

Myš. Úryvok z knihy Happyendy [3] [4]

 

Môžeš si nás teda predstaviť takto. Žijeme na tej našej ulici v bermudskom trojuholníku. V domci oproti naľavo bývajú Holanďania, on bývalý školník, ona veľká semetrika, diriguje to tam ráznou rukou. Obom ťahá na osemdesiatku, školník má leukémiu. Počúvam naňho veľké sťažnosti. Buď spí, alebo si v suteréne leští topánky do krematória. Už sa nevie dočkať a baba zúri. Zatiaľ čo on je pod schodmi, ona hore chystá pomstu. Vymýšľa, kam si spolu vyrazia. (Má nejaké zdedené peniaze.) Študuje katalógy s morskými výletmi, jej vášeň je plavba – parníkom k Mexiku či k brehom Panenských ostrovov?

Čítanie o šťastných koncoch. Úryvok z knihy Happyendy [5]

 

Celá tragikomédia môže byť aj dôkazom, že smotánka sveta je taká rozmaznaná luxusom, taká omrzená radovánkami, že keď si chce ozaj prežiť čosi extra, musí si dať tasmánskemu baziliškovi odhryznúť nohu.

Táto príhoda ma vedie aj k nedávnemu rozhovoru s kamarátkou Miladkou. V lete oslávila bez krkolomností osemdesiate štvrté narodeniny, ale nedaj sa klamať číslom, je stále ohromná fešanda.

Zatelefonovala mi (žije v Ottawe) a sviežim hlasom švitorila:

„Počuj, Jarka, vieš, že teraz všade razia heslo ŽIŤ TREBA NEBEZPEČNE? Dosť som o tom rozmýšľala a potom som si povedala – dobre! Keď nebezpečne, tak nebezpečne. A tak som sa rozhodla, že to urobím.“

Úryvok z knihy Happyendy [6]

[7]

 

Drahá E.,

Ty Dušana dobre poznáš, pamätáš si ho ešte z čias v plnom zdraví. Takže vieš, že bol odjakživa zarytý neslavič. Každá ceremónia sa mu vždy videla trápna, či išlo o Nový rok, narodeniny alebo Veľkú noc. Na univerzite sa vyhol každej oficiálnej večeri, rád zaplatil poplatok, ale ísť tam nešiel.

Sviatočná ukážka z knihy Happyendy [8]

 

Mama sedela a mračila sa. Zemanka si utierala nos do dlane. Krátke vlasy mala zviazané mašličkou a z krátkej sukne jej vyliezali kolená ako tretiačke.

Plakala, lebo je zase „v tom". Keď je mama „v tom", neplače. Jeduje sa, so všetkým trieska, bije chudáka otca a jej krik počuť cez pavlače i cez dvor na ulicu.

Mínusky. Úryvok z knihy ...ako z gratulačnej karty [9]

 

A pršalo.

Mesto sa prepadalo do vrstiev dažďa ako filmová kulisa v detektívke. Prúdy vody zurčali v rúrach a súčasne sa dvíhali vlny pary, plávali v uliciach ako tučné ženské. Pripomínalo to skôr škótske slatiny alebo dejisko divadelnej vraždy ako Bratislavu v jej najbujnejšiu noc. Svetlá sa plazili po lesklej ploche asfaltu a dvaja podpití temne vykrikovali:

Olé, olé, náš ananás! [10]

Úryvok z novely Nylonový mesiac [11]. Z knihy ...ako z gratulačnej karty

 

Tridsať rokov čakala na tento deň, ona a dedina. Teraz nech si hromy bijú, pôjde v bielom, dve malé družičky ponesú za ňou závoj z tridsiatich metrov tylu, šesť muzikantov jej vystelie cestu notami, osemdesiatosem hostí bude za ňou kráčať v blatistej stope. Trepoce rukami v ústrety dažďu, má horúčku, ktorú môže utíšiť iba priestor. Je labuť, biela Mariška. Alebo hus? Telo má krátke a tučné, teda hus. Ale jej radosť vystreľuje vysoko nad mraky, kde svieti slnko.

Úryvok z knihy Svadba v Káne Galilejskej [10]

 

[12]Chvíľu si jedna druhú prezerali. Boli rovnako vysoké a obe mali rovnako hrdzavé vlásky. Ibaže Minka ich mala krátke a strapaté a dievčatko dlhé rovné. Minka mala na sebe nočnú košieľku, dievčatko pyžamu s veľkými perleťovými gombíkmi.

„Ty si Minka a ja som Pyžaminka," povedala Pyžaminka. „Ako sa len teším, že si konečne prišla!"

Kamarátky na prázdniny. Úryvok z detskej knihy Minka a Pyžaminka [13]

 

Zo slov Jaroslavy Blažkovej

Happyendy [4] hovoria o smutnom období – o lúčení sa s najbližším človekom, a hoci som sa usilovala o nadľahčený tón, faktom zostáva, že ide o „posledné veci človeka“. Na môj veľký údiv som odrazu dostala mnoho listov zo Slovenska, kde mi čitateľky a čitatelia píšu, že prežili alebo prežívajú podobnú situáciu a že kniha hovorí aj za nich. A moje „čierne humory“, o ktorých som ako autorka trochu pochybovala, zarezonovali. Neviem, čo by pre mňa mohlo byť povzbudzujúcejšie.

Trhanie vlasov si odložím do iného opusu [14]. Rozhovor Jany Cvikovej s Jaroslavou Blažkovou

 

Dnes už síce medzi mnou a Kanadou neexistuje neprekonateľná jazyková bariéra, ktorá spočiatku bola. No i keď sa už bez problémov dohovorím a prezrádza ma len akcent cudzinca, ani to celkom nestačí. Splynutie skrátka neexistuje.

V Bratislave som bola bohémkou, v Kanade ma obliekali do kroja [15]. Rozhovor Lucie Fajnerovej so spisovateľkou Jaroslavou Blažkovou

 

Najviac sa teším na Bratislavu, na staré uličky, na priateľov a na priateľky v Aspekte, ktoré ma vždy povzbudia a vždy mi dajú konkrétnu úlohu: „Jarka, čo teraz? Pekne si sadni a napíš niečo!“ Je to síce detinské, ale takýto nátlak na mňa pôsobí: „Tak dobre, pokúsim sa ešte.“

Som biela pani v prázdnom dome [16]. Rozhovor Heleny Dvořákovej s Jaroslavou Blažkovou

 

Roky a roky som bola autorkou dlhých, podrobných listov na najrozličnejšie adresy. Bola som zvyknutá zdôveriť sa so všetkým, čo som zažila, čo sa okolo mňa deje, s mnohými podrobnosťami. Ani som si veľmi neuvedomovala, že to bola zástupná forma mojej literatúry. Vyvierala spontánne a s láskou k adresátom.

Prečo mám takú ostrú pamäť? [17] Rozhovor Ľuboša Juríka s Jaroslavou Blažkovou

Prostredníctvom prezentácie môžete nazrieť do tvorby Jaroslavy Blažkovej a na podujatia s touto jedinečnou autorkou: