O štruktúrnom charaktere násilia pri pôrodoch: medzinárodná perspektíva

„V uplynulých desaťročiach sa objavujú informácie o zvyšujúcom sa výskyte lekárskych zákrokov počas pôrodov, a to aj v prípadoch, keď nedochádza k žiadnym fyziologickým komplikáciám. Naprieč krajinami sa objavuje čoraz viac znepokojivých informácií o hrubom a bezohľadnom správaní voči ženám pri pôrodoch,“ skonštatoval kolektív autoriek a autorov v štúdii Moving beyond disrespect and abuse: addressing the structural dimensions of obstetric violence, ktorá vyšla v roku 2016 v odbornom časopise Reproductive Health Matters. Článok predstavuje koncept pôrodníckeho násilia ako potenciálny nástroj na diskurzívnu a spoločenskú zmenu. V nasledujúcom materiáli predstavujeme základné argumenty autoriek a autorov, ktoré sú relevantné aj pre aktuálnu diskusiu o pôrodnej starostlivosti na Slovensku.

*

Údaje o vysokej miere cisárskych rezov, o výrazných rozdieloch v počte týchto zákrokov medzi krajinami, mestami v rámci jedného štátu, ale aj medzi konkrétnymi zdravotníckymi zariadeniami či ženami s rôznym ekonomickým pozadím v jednom zariadení otvorili pred rokmi medzinárodnú diskusiu o medikalizácii pôrodov, ako aj o hrubom a nerešpektujúcom správaní k ženám počas tehotenstva a pôrodu.

V roku 1985 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyjadrila znepokojenie nad rozsiahlou medikalizáciou pôrodov. Odporučila používanie primeraných pôrodných techník a nabádala zodpovedné osoby, aby preskúmali existujúce pravidlá a priebežne overovali, či sú používané praktiky vhodné a rešpektujú právo žien rozhodovať o svojom tele a zdraví.

Diskusia, ktorá sa vedie na Slovensku o pôrodnej starostlivosti, teda nie je ani nová, ani sa netýka výlučne Slovenska. Ide o problém, ktorý sa v rôznej miere objavuje naprieč krajinami a namiesto toho, aby sme ho popierali a obávali sa, aký obraz môže vytvoriť o zdravotníctve na Slovensku, môžeme sa pridať k štátom, ktoré sa ho aktívne usilujú skúmať a riešiť.

Pre dôslednejšie chápanie medikalizácie pôrodov a násilného zaobchádzania s tehotnými a rodiacimi ženami vysvetľuje autorský kolektív význam pojmu pôrodnícke násilie (obstetric violence). Koncept pôrodnícke násilie sa sústreďuje okolo kategórie rodu a má potenciál upriamiť pozornosť na štruktúrny charakter tohto javu.

Ako uvádza Sadler a kol., o pôrodníckom násilí sa písalo už v 19. storočí a v 90. rokoch 20. storočia sa pojem spopularizoval v Latinskej Amerike. V roku 2007 sa Venezuela stala prvou krajinou, ktorá zaviedla koncept pôrodníckeho násilia v legislatíve a klasifikovala ho ako jednu z 19 foriem násilia páchaného na ženách. Definuje pôrodnícke násilie ako svojvoľné zaobchádzanie s telami žien a svojvoľné pristupovanie k reprodukčným procesom zo strany zdravotníckeho personálu, ktoré sa prejavuje ponižujúcim správaním, zneužívaním medikalizácie a patologizáciou prirodzených procesov. Dôsledkom je strata možnosti žien rozhodovať o svojom tele a sexualite, čo negatívne ovplyvňuje kvalitu ich života.

Od roku 2014 zriadili občianske združenia v Čile, Španielsku, Argentíne, Kolumbii a Francúzsku päť observatórií pôrodníckeho násilia. V roku 2016 vydali spoločné stanovisko, v ktorom vyhlásili, že pôrodnícke násilie je jedným z najneviditeľnejších foriem násilia páchaného na ženách a je závažným porušovaním ľudských práv žien.

Posun diskusie od nerešpektovania dôstojnosti žien a hrubého zaobchádzania s tehotnými a rodiacimi ženami k pôrodníckemu násiliu môže prispieť k tomu, aby sa tento jav chápal ako forma násilia ukotvená v širších spoločenských procesoch a aby sa začal odkrývať jeho štruktúrny charakter súvisiaci s rodovou nerovnosťou.  

Pôrodnícke násilie sa totiž líši od iných foriem násilia zažívaného v zdravotníckych zariadeniach. Má špecifické črty, ktoré si vyžadujú rodovú analýzu: ženy sú pri pôrodoch zväčša zdravé a nie sú patologickými prípadmi, pôrod možno chápať v rámcoch sexuality a násilie zažívané pri pôrodoch sa často interpretuje v pojmoch znásilnenia. Informovaný súhlas pred pôrodom, na ktorý sa zdravotnícky personál často odvoláva, treba chápať ako limitovaný a vnímať ho v kontexte toho, že ženám v zdravotníckych zariadeniach často nezostáva iná možnosť než zveriť sa do rúk odborného personálu.

Autorky a autori článku nadväzujú aj na predchádzajúce výskumy a tematizujú charakter verejného diskurzu o pôrodníckom násilí. Uvádzajú, že explicitné a zámerné prejavy násilia a zlého zaobchádzania by sa mali vždy tematizovať v širšom kontexte a v súvislosti so štruktúrnymi aspektmi problému. Zameriavanie pozornosti výlučne na konkrétne prípady a jednotlivé osoby môže mať nepriaznivý vplyv na riešenie problému a prispieva k neochote zdravotníčok a zdravotníkov zapájať sa do diskusie o pôrodníckom násilí. Buď totiž môže dochádzať k chápaniu problému ako individualizovaného (spôsobeného len konkrétnymi ľuďmi), alebo sa môže vyvolať dojem obviňovania zdravotníckeho personálu ako celku.

Autorský kolektív upozorňuje na potrebu dôslednej analýzy zameranej na kultúrny a sociálny aspekt pôrodníckeho násilia. Takáto analýza má potenciál presunúť dôraz diskusie z obetí a páchateľov na mocenské štruktúry, v ktorých je pôrodnícke násilie ukotvené. Predmetom medzinárodnej i lokálnej diskusie by sa mali stať kurikulá zdravotníckeho personálu, vzdelávacie procesy, ako aj odkrývanie formálnych a neformálnych praktík, ktoré uprednostňujú disciplínu, trest a bezvýhradné akceptovanie noriem a zanedbávajú emocionálnu stránku starostlivosti.

Zlé pracovné podmienky mnohých žien a mužov pracujúcich v zdravotníctve by sa rovnako mali prezentovať ako prejav neúcty a zneužívania či ako prejav a zdroj vzniku prostredia, ktoré vedie ľudí k tomu, aby uplatňovali svoju moc nad inými. Aj zdravotnícky personál, ktorý sa počas pôrodu stretne s násilím, môže trpieť traumatickou stresovou poruchou podobne ako ženy, na ktorých je toto násilie páchané.

Spoločenské vedy sa dlhodobo venujú skúmaniu vedenia pôrodov zo strany zdravotníckych inštitúcií ako prejavu nerovného rodového mocenského poriadku a ako procesu, v ktorom sa ženy stávajú objektom. Maskulínna zdravotnícka profesia v období vzniku pôrodníctva považovala mužské telo za normu. Takéto východisko malo a má pre odbor pôrodníctva, ako aj pre zdravie žien špecifické dôsledky. Ženské telo a procesy, ktoré sa ho týkajú, sa chápu ako abnormality, ochorenia alebo deviácie. Chápanie mužského tela ako normy možno sledovať v diskurzoch, ktoré hovoria o tehotenstve ako diagnóze, symptómoch tehotenstva a návrate žien po pôrode do normálneho stavu.

Pôrodnícke násilie možno poňať aj tak, že ženské telo počas pôrodu odporuje zaužívaným obrazom femininity, a preto sa násilie považuje za nevyhnutný spôsob, ako dostať telo pod kontrolu a vrátiť mu inak „inherentnú“ feminínnu submisívnosť a pasivitu. Násilie sa stáva prostriedkom disciplinovania neposlušného rodiaceho tela a jeho cieľom je prinavrátiť tomuto telu feminínnosť a znovu z neho spraviť poslušný objekt.

Predpokladanú (vyžadovanú) maskulínnu dominanciu a feminínnu podriadenosť možno nastoľovať nielen prostredníctvom fyzickej sily, ale predovšetkým prostredníctvom nenápadných mechanizmov, ktoré sa v určitom poriadku javia ako prirodzené. V tomto kontexte sa dosahuje súhlas oboch strán – dominujúcej a dominovanej – s určitým stavom a cieľom. Je to kontext, v ktorom zdieľanie poznania a súhlasu umožňuje rámcovať násilie ako niečo prirodzené, očakávané a prijateľné a zároveň reprodukované všetkými zúčastnenými: ženami, rodinami, zdravotníckym personálom, osobami zodpovednými za organizačné a politické rozhodnutia. Aj preto je pôrodnícke násilie také rozšírené a neviditeľné a darí sa prostredníctvom neho reprodukovať dominantný rodový naratív v starostlivosti o sexuálne a reprodukčné zdravie.

Pôrodnícke násilie je komplexný a mnohovrstvový problém. Preto je potrebné venovať mu pozornosť tak na mikro a mezo úrovni – teda na úrovni jednotlivých prípadov a inštitúcií a organizácií, ako aj na makro úrovni, ktorá umožňuje odhaľovať štruktúrne príčiny tejto formy násilia. Pôrodnícke násilie je teda užitočný koncept, ktorý môže prispieť k prerámcovaniu problému nadužívania invazívnych intervencií, praktík zneužívania a hrubého zaobchádzania pri pôrodoch a k chápaniu tohto problému v širších rodových súvislostiach.

Michelle Sadler, Mário JDS Santos, Dolores Ruiz-Berdún, Gonzalo Leiva Rojas, Elena Skoko, Patricia Gillen, Jette a Clauseng. Moving beyond disrespect and abuse: addressing the structural dimensions of obstetric violence [3]. Reproductive Health Matters 2016, 24: 47–55.