O poviedke Ireny Brežnej List synovi

Spisovateľka Irena Brežná napísala po narodení svojho mladšieho syna poviedku o tom, ako farba pokožky určuje naše vnímanie ľudí. V nemčine vyšla v roku 1988 ako Der Brief an meinen schwarzen Sohn, v slovenskom preklade v roku 1994 pod názvom List čiernemu synovi (neskôr aj v knihe Tekutý fetiš [3], ASPEKT 2005). Zachytáva skúsenosť matky ktorej sa narodí dieťa inej farby pleti – reakcie blízkeho i širšieho okolia, no aj jej vlastné.

***

Na pieskovisku pod gaštanmi v parku ešte nepoznali rasové vojny, len boje o teritórium a výbuchy zlosti pre narušenie vlastníckeho práva, až kým neprišla tá horlivá matka. Láskyplne sa sklonila k dvojročnej dcérke, prstom ukázala na teba a ako sprievodkyňa v botanickej záhrade poučujúco povedala: „Toto tu je černoško.“ Nad pieskom sa rozhostilo ticho. Ticho poznania, ustrnutia pred veľkou vojnou. Sklonila som sa k tebe, vystrela som prst a povedala: „A toto je syrová Švajčiaročka!“ Nik ma však nepočul. Bola to taká malicherná pomsta, ktorej som sa dopustila v myšlienkach, o niekoľko hodín neskôr doma, v noci, keď som nad tebou bdela. 

***

Keď v novembri 2013 Bábkové divadlo na Rázcestí uviedlo v Banskej Bystrici divadelnú adaptáciu poviedky, vtedajšie  vedenie župy s vyhranenými názormi na akceptáciu inakosti malo proti téme predstavenia pranierujúceho bežný každodenný rasizmus mnohé výhrady. V televíznych správach odznela dokonca z úst riaditeľa Úradu samosprávneho kraja v Banskej Bystrici sugestívna otázka „Prečo nie bielemu synovi?“. No, prečo. Pre odpoveď na túto otázku je iste najlepšie si text prečítať. Syn bielej pleti vo väčšinovo bielej spoločnosti nevyčnieva, jeho súžitie s okolím je z tohto hľadiska iné. Je príznačné, že vo Švajčiarsku dostala Irena Brežná za túto poviedku v roku 1989 Cenu proti rasizmu Nadácie Christopha Eckensteina v Ženeve.   

Zároveň sa však sama autorka po takmer tridsiatich rokoch rozhodla pre nové vydanie v knihe Postrehy emigrantky: eseje, prózy, reportáže [4] (ASPEKT 2017) poviedku upraviť a pozmenila aj jej názov na List synovi [5]. Ako uviedla, za tie roky sa jednak zmenil spoločenský a čitateľský kontext, do ktorého poviedka prichádza, jednak sa vyvíjal aj jej vlastný ľudský a umelecký pohľad na zobrazenú tému. Napokon, za tie roky sa Bazilej, v ktorom žijú, zmenil na pestré mesto obývané ľuďmi rozmanitých kultúr. Posolstvo poviedky však ostáva rovnaké:

***

Chráň sa, syn môj, masiek. Súčasní rasisti majú mentalitu ilegality. Keď vylezú na svetlo, ukryjú sa za negáciu „Nie som rasista, mám rád všetkých ľudí“, lenže čoskoro nasleduje slovíčko „ale“ oznamujúce rozhodujúci obrat. Bratstvo všetkých ľudí je len demonštráciou sily, za ňou sa krčí ustrašené zviera. Jeho štekanie zväčša svedčí o zlom vkuse, niekedy pôsobí kultivovane. Privádzaš ich do varu, si ich skúškou, si barometrom ich zdravia. Prepadávajú sa do svojich najhlbších vrstiev a cítia, ako ich nádor rastie. Rasizmus je ochorenie tkaniva.

***

Prečítajte si celú poviedku List synovi [5] (z knihy Postrehy emigrantky: eseje, prózy, reportáže [4]; ASPEKT 2017). 

Uverejnené v rámci projektu Rodové aspekty tvorby a reflexie umenia (cyklus seminárov).

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.