K voľbám 2020

Vo voľbách neporazíme ani zlo, ani fašizmus. O spravodlivú spoločnosť sa preto usilujeme neprestajne, nielen jeden deň v roku.

Lenže aj na jednom dni a na jednom volebnom akte v liberálnej demokracii záleží. S obavami hľadíme na obraz ďalšieho volebného obdobia, v ktorom by sa opakovali (nielen) legislatívne útoky na ľudské práva žien, v ktorom by politické rozhodnutia popierali rodovú spravodlivosť ako neoddeliteľnú súčasť demokracie.

Veľa sa v tejto volebnej kampani varovalo pred fašizmom. Aj my už dlho a rôznymi spôsobmi upozorňujeme na nebezpečné nenávistné tendencie v spoločnosti nielen na Slovensku. Ale upozorňujeme aj na to, že medzi fašistickými a patriarchálnymi princípmi je veľmi úzke spojenie. Písala o ňom už v roku 1939 anglická spisovateľka Virginia Woolf. K týmto voľbám preto vyberáme úryvky z jej eseje Tri guiney [3], v ktorej odpovedá istému mužovi na otázku „ako predchádzať vojne“.

***

Pre akú vec pracovali v 19. storočí tie čudné nebohé ženy v nemožných čarapákoch a šáloch? Pre rovnakú ako my dnes. „Nepožadovali sme len práva pre ženy“ - hovorí Josephine Butler (1828 – 1906, anglická feministka, politická aktivistka a spisovateľka viktoriánskej éry) – „žiadali sme viac a podstatnejšie veci: práva pre všetkých, pre mužov i ženy, aby sa rešpektovali veľké princípy Spravodlivosti, Rovnosti a Slobody.“ Slová sú rovnaké ako vaše, požiadavka je tiež tá istá. Dcéry vzdelaných mužov prezývané ako „feministky“, hoci sa im to vôbec nepáčilo, boli predvojom vášho hnutia. Bojovali s rovnakým nepriateľom ako vy dnes a z rovnakých dôvodov. Bojovali proti tyranii patriarchálneho štátu, ako vy bojujete proti tyranii fašistického štátu. Pokračujeme teda v boji, ktorý viedli naše matky a staré matky, ich slová sú toho dôkazom, rovnako ako vaše slová. Teraz však pred nami leží váš list, ubezpečujete nás v ňom, že vám ide o to isté ako nám a že stojíte na našej strane, nie proti nám. Táto skutočnosť je natoľko povznášajúca, že to chce ešte jednu oslavu. Čo môže byť vhodnejšie, ako napísať na ďalšie listy papiera ďalšie mŕtve, falošné, a dnes už skomolené slová a potom ich spáliť, napríklad slová tyran a diktátor? Ale beda, tie slová ešte nevyšli z módy.

***

Ak si myslíte, že preháňam, pozrite sa ešte raz na vzorky atmosféry, ktorú obsahujú tri uvedené citáty. Nájdeme v nich nielen dôvod, prečo je plat ženy vo vysoko kvalifikovanej profesii taký nízky, ale ešte čosi oveľa nebezpečnejšie, čo by mohlo otráviť obe pohlavia, ak by sa to rozšírilo. V týchto citátoch sa ukrýva zárodok červa, ktorého v rôznych krajinách označujeme inak. Tu je to embryo netvora, ktorého nazývame diktátor, ak je to Talian alebo Nemec, netvora presvedčeného, že má právo či už od Boha, prírody, pohlavia, alebo rasy diktovať iným ľudským bytostiam, ako majú žiť a čo majú robiť. Odcitujme to ešte raz: „Veď domácnosť je skutočným miestom žien, ktoré sú dnes príčinou lenivosti mužov. Je načase, aby vláda trvala na tom, že zamestnávatelia majú vo väčšej miere zamestnávať mužov, a umožniť im tak oženiť sa so ženami, ktoré dnes nemajú ako získať.“ (Blackham, Robert, J.: Sir Ernest Wild, K. C., p. 174 - 175.)

Položme vedľa tohto citátu iný citát: „V živote národa sú dva svety, svet mužov a svet žien. Príroda urobila dobre, keď zverila mužovi starosť o jeho rodinu a o národ. Svet ženy, to je rodina, manžel, deti a domácnosť.“ (Citát z prejavu Adolfa Hitlera, ktorý vyšiel v Sunday Times 13. 9. 1936, s. 23.) Prvý citát bol pôvodne napísaný v angličtine, druhý v nemčine. A rozdiel? Nehovoria oba texty to isté? Nie sú oba hlasmi diktátora, bez ohľadu na to, či rozpráva po anglicky, alebo po nemecky, a vari sa všetci nezhodneme, že diktátor, keď ho stretneme mimo svojej vlasti, je tvor veľmi nebezpečný, ale aj veľmi odporný?

Lenže on je tu, medzi nami, dvíha ohyzdnú hlavu, chrlí jed, aj keď je ešte malý, skrútený ako húsenica na liste, je tu, priamo v srdci Anglicka. Vari nie z tohto zárodku sa šíri hrozba, aby sme znovu citovali pána Wellsa, že fašisti „prakticky okliešťujú... slobodu [žien]“? A nie je to práve žena, ktorá musí ten jed dýchať a bojovať s týmto hmyzom, potajomky a bez zbraní, len vo svojom úrade, bojujúc s fašizmom alebo s nacizmom tak samozrejme ako tí, ktorí s ním bojujú zbraňami a v svetle publicity? Je jasné, že taký boj ju oslabí a vyčerpá jej ducha. Nemali by sme jej teda pomôcť rozdrviť toho netvora u nás doma ešte skôr, než ju požiadame, aby nám ona pomohla rozdrviť ho za hranicami vlasti? Aké právo máme, vážený pane, vytrubovať do sveta naše ideály slobody a spravodlivosti, keď sa z našich najváženejších novín kedykoľvek môžu začať rozliezať takéto zárodky?

***

K takémuto záveru nás teda privádza skúmanie podstaty strachu, ktorý v súkromí nepripúšťa slobodu. Tento malý, bezvýznamný a súkromný strach je spojený s iným strachom, verejným, a ten nie je ani malý, ani bezvýznamný, veď vás dohnal až k tomu, že ste nás požiadali, aby sme vám pomohli odvrátiť vojnu. Inak by sme sa na ten obraz nedívali znovu. Nie je to však ten istý obraz, ktorý v nás vyvolal na začiatku tohto listu rovnaké pocity – vy ste ich nazvali „hrôza a zhnusenie“ aj my sme ich nazvali hrôza a zhnusenie. Lebo pri písaní tohto listu, keď sa jeden fakt pridával k ďalšiemu, vystúpil do popredia iný obraz. Postava muža. Niektorí tvrdia a iní to popierajú, že ide o postavu Muža ako takého, o kvintesenciu virility, o dokonalý prototyp, všetci ostatní sú popri ňom len nedokonalé odtiene. Isté je, že je to muž. Oči sa mu lesknú. Planú. Telo ustrnuté v neprirodzenej póze má pevne stiahnuté do uniformy. Na hrudi má našitých niekoľko medailí a iných mystických symbolov. Ruka položená na meči. V nemčine sa označuje ako Führer, v taliančine Duce, v našom jazyku Tyran alebo Diktátor. Za ním ležia zrúcané domy a mŕtve telá – muži, ženy a deti. Ten obraz vám však nepredkladáme znovu len preto, aby sme vo vás vzbudili neplodný cit nenávisti. Naopak, chceme vo vás vzbudiť aj iné city, než tá postava vzbudzuje v nás, čo sme zostali ľudskými bytosťami, aj keď je tak nevkusne spodobená na kolorovanej fotografii. Naznačuje istú pre nás veľmi dôležitú spojitosť. A síce, že verejný a súkromný svet sú neoddeliteľne spojené, že tyranstvo a servilnosť v súkromí sú tyranstvom a servilnosťou aj na verejnosti. No táto postava ešte aj na fotografii napovedá aj iné, oveľa zložitejšie pocity. Naznačuje, že sa od nej nemôžeme len tak izolovať, že tá postava sme aj my. Našepkáva nám, že nie sme len pasívni diváci odsúdení na neodporujúcu poslušnosť, ale svojimi myšlienkami a činmi môžeme tú postavu zmeniť. Spája nás záujem, ten istý svet, jeden život. Mŕtve telá a zničené domy dokazujú, aké podstatné je, aby sme si túto jednotu uvedomili. Lebo aj my skončíme v ruinách, ak vy, zahalení do svojich obrovských verejných abstrakcií, zabudnete na osobu súkromnú, a ak zasa my, pri všetkých našich silných pocitoch, zabudneme na verejný svet. Oba domy budú zničené: verejný aj ten súkromný, materiálny aj ten duchovný, pretože sú neoddeliteľne späté.

***

Preložila Jana Juráňová

***

Čítajte úryvky z eseje Virginie Woolf Tri guiney [3]:
Rituálne spálime mŕtve slová [4]
Zárodok netvora vo vlasti [5]
Verejný a súkromný svet sú späté [6]

Čítajte aj:

Ružovou na hnedú! Antifašistická čítanka ASPEKTU [7]