Jana Juráňová: Ľudmila

[2]Ľudmila sedí pri kávovare. Opuchnuté nohy jej pretekajú cez jednoduché ľahké čierne mokasíny so zošliapanými podpätkami, tmavofialové legíny siahajú do pol lýtok, nad nylonovými ponožkami vytŕča kúsok holej vysušenej pokožky so vzorom pokrútenej kŕčovej žily v tvare mŕtvej dážďovky. Ľahká chrómová stolička pri stolíku z rovnakého materiálu vo vstupnej hale do polikliniky je nepohodlná, tvrdá, ale má opierky na ruky, takže Ľudmila sa pri vstávaní má o čo prichytiť. Štvorkolieskový vozík, oporný rám s malou sedačkou a košíkom plným igelitiek, je zaparkovaný pri stene. Ak by sa ho pri vstávaní zo stoličky chcela chytiť, mohol by sa pošmyknúť, zabrzdenie už veľmi nefunguje. Mariena tomu hovorila chodúľka a chcela jej kúpiť novú, ale nestihla. Starostlivá Mariena, dávala si priveľa úloh. A teraz sa Ľudmila musí o seba postarať sama. Celý majetok má v igelitkách zavesených na vozíku a cezeň prehodený kabát. V tomto ročnom období by sa zišiel aj teplejší.

Na stolíku pred ňou ležia porozkladané reklamné letáky rôznych farmaceutických firiem. Bokom asi meter od stolíka stojí automat na teplé nápoje. Pred ňou veľký papierový pohár s kávou. Tvár má pokojnú a vyrovnanú, lebo veď čo sa malo stať, už sa stalo, dávno i nedávno, a neodstane sa. A čo má prísť, to už je aj tak jedno. Okoloidúci by si o nej ľahko mohli pomyslieť, že práve absolvovala dôležité lekárske vyšetrenia a čaká, kým ju niekto z rodiny odvezie domov. Ľudia vo vstupnej hale chodia sem a tam, von a dnu, nikto sa nezdržuje viac, než je nutné. Ľudmila teraz trávi čas pri zadnom vchode, neďaleko spojovacej chodby nemocnice s poliklinikou. Spredu nechodieva, tam je búdka s informátorkou a tá má ostrý zrak, preto sa tej časti vyhýba. Iba občas sa odšuchce do bufetu alebo prejde okolo stojanov s porozvešiavanými odevmi.

Nikto si ju nevšíma, hoci v nemocničnej poliklinike, trávi už niekoľko dní. Pomaly začína mať problém porátať, koľké je to dnešné ráno. V pondelok ju prepustili z nemocnice, ležala tam štyri dni. Odkedy sa o ňu Mariena nestará, Ľudmilin život vypadol z rytmu a dni plynú v núdzovom režime. Aj ona sama by najradšej niekam vypadla, ale nemá kam. A tak sedí a pije kávu. Doteraz si ju nezapamätal ani tunajší personál. Zato z centrálneho príjmu nemocnice musela odísť, lebo babu za okienkom príšerne znervózňovala svojimi igelitkami. Veď dobre, na príjme sa nevysedáva, tadiaľ sa len prechádza. V poliklinike je to iné, našťastie.

***

Úryvok z knihy Jany Juráňovej Naničhodnica [2].

Knihu si môžete objednať TU [2].

Kúpou každej aspektovskej knihy podporujete vydávanie ďalších dobrých titulov. Ďakujeme!

***

Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.