„Táto kniha je vo svojej neokázalosti veľmi úprimná, poctivá a smelá.“ Mária Ferenčuhová o Jednorožcoch

Debutovú zbierku Barbory Hrínovej s názvom Jednorožce [2] vybrala odborná porota do desiatky literárnej ceny Anasoft litera 2021. Porotkyňa, poetka, prekladateľka a filmová teoretička Mária Ferenčuhová sa v relácii Kultúrny denník na Rádiu Devín vyjadrila o zbierke takto:

Jednorožce sú jednou z viacerých zbierok poviedok, ktoré sa do desiatky dostali. Táto prvá, debutantská je napísaná autorkou, ktorá je absolventkou scenáristiky a ja som tak bola zvedavá, nakoľko sa práve filmové a filmárske písanie môže prejaviť v literatúre. A prekvapilo ma, že Barbora Hrínová vytvára veľmi presvedčivý literárny priestor, ktorý je priestorom vnútorným, introvertným, z ktorého ako krehké zvieratko vystrkuje antény a vníma svet okolo seba. Svet, ktorý môže byť naladený, povedzme, netolerantne voči akýmkoľvek inakostiam, ale aj svet, ktorý je prijímajúci, prípadne, kde sa tieto inakosti môžu navzájom spoznávať a stretávať. A tým som sa už dostala k téme, ktorá sa prostredníctvom motívov a príbehov, ktoré prežívajú postavy jednotlivých poviedok, naozaj venuje inakosti. Inakosti identity protagonistov a protagonistiek týchto poviedok, ktorými sú ženy medzi 20-30 rokmi, ale aj staršie a ktorých inakosť môže byť inakosťou v zmysle sexuálnych preferencií, ale aj spôsobu života. Je to kniha, ktorá je v tom najlepšom zmysle slova introvertná a introvertská, bez toho, aby sme vnímali introvertnosť stereotypne ako plachosť, hanblivosť a neschopnosť  vyjsť s kožou na trh. Táto kniha je vo svojej neokázalosti veľmi úprimná, poctivá a smelá. A to bolo to, čo ma v poviedkach Barbory Hrínovej veľmi presvedčilo. Jej hrdinky veľmi často skúmajú nielen svoju vlastnú inakosť, ale aj inakosť ostatných, dúfajúc, že možno práve viaceré inakosti umožnia plynulejší dialóg a prehĺbenie vzťahov, čo sa nie vždy aj stane a naplní. Čiže je to svet, ktorý je plný všedných dobrodružstiev, cestovateľských, domácich, bytových, adoptovania si zvieratiek, prípadne nadväzovania vzťahov a sú tam z toho scenáristického hľadiska pre  mňa veľmi silné situácie, povedzme scéna tanečného stretnutia postáv, ktoré sa dotýkajú iba predlaktiami. Možno preto, že píšem poéziu a používam obrazy a zároveň pracovným nástrojom je pre mňa analýza písania pre film, prípadne už aj samotných filmov, pre mňa bola Hrínová mimoriadne stimulujúcou literárnou autorkou, nie scenáristickou autorkou. Autorkou, ktorá posúva písanie veľmi neokázalým, ale zároveň presným, poctivým a trefným spôsobom.

Úryvok z poviedky Saturnov návrat:

„Romanka, nemáš tiež teplotu?“ zareaguje, keď jej Romana predostrie svoj návrh.

„Nie. Myslím to úplne vážne.“

„Vieš, že mám len jednu penziu.“ Ale stále ju nejakým zázrakom zvláda deliť medzi svojich šesť vnúčat.

„Klára je tiež členka rodiny. A prísť občas za ňou by ťa nestálo nič.“

„Keby to bol psík, možno,“ uvažuje mama, „ale...“

„Ale?“

„Musela si si zaobstarať koňa?“

Nemusela, pomyslí si Romana. Možno by jej mala stačiť akváriová rybka.

Jednorožce si môžete objednať TU [2].