Čo nás zamestnáva v čase korony
Ďakujeme za vaše reakcie na výzvu Čo ťa zamestnáva počas korony [3]! Prečítajte si prvý príbeh o realite toľko ospevovanej práce z domu v nadnárodných korporáciách: „Na vlastné náklady som si musela kúpiť stoličku a monitor k laptopu. Zamestnávateľ síce umožnil pracovať z domu, ale dialo sa to doslova o päť minút dvanásť. V čase, keď už tri štvrtiny firmy vedeli, že zostaneme na práci z domu a postupne si ‚požičiavali‘ voľné monitory, sme my nezasvätení čakali, čo bude. A tak nám zostalo veľké guľové. Počas pandémie firma zaviedla fixný pracovný čas, čo ma de facto na rok doslova priklincovalo k monitoru. Ťahala som za ním aj štrnásť až šestnásť hodín denne. Zamestnávateľ, samozrejme, neprotestoval, o nadčasoch sa ale nikto nezmienil ani slovkom.“
Na MDŽ sme zverejnili výzvu Čo ťa zamestnáva počas korony [3]? Chceme vytvoriť (aspoň virtuálny) spoločný priestor, kde môžeme vzájomne zdieľať skúsenosti s tým, čo všetko nás zamestnáva počas pandémie a uniká pozornosti verejnosti. Vrátane starostlivosti o iných alebo o vlastné duševné a fyzické zdravie.
Ďakujeme, že nám píšete. Vaše príbehy postupne redakčne spracúvame. Výzva je stále otvorená, píšte mail na aspekt(zavinac)aspekt(bodka)sk alebo správu na Messenger [4]či Instagram [5].
Prečítajte si prvý z príbehov o skúsenosti s prácou z domu v nadnárodnej korporácii.
* * *
Na konci roka 2019 som nastúpila do nového zamestnania v zahraničnej firme. V marci to celé vypuklo a odvtedy mi zamestnávateľ nariadil prácu z domu. Napriek tomu, že sme sa viacerí ozvali, že kvôli zaúčaniu by bolo vhodné, aby sme mohli aspoň načas prísť do kancelárie – aspoň tí, ktorí potrebujú, a aspoň v lete, keď bolo veľmi málo nových prípadov ochorenia, nebolo nám to umožnené.
Na vlastné náklady som si musela kúpiť stoličku a monitor k laptopu. Zamestnávateľ síce umožnil zamestnancom a zamestnankyniam pracovať z domu, ale dialo sa to doslova o päť minút dvanásť. V čase, keď už tri štvrtiny firmy vedeli, že zostaneme na práci z domu a postupne si „požičiavali“ voľné monitory, sme my nezasvätení čakali, čo bude. A tak nám zostalo veľké guľové.
Počas pandémie firma zaviedla fixný pracovný čas, čo ma de facto na rok doslova priklincovalo k monitoru. Ťahala som za ním aj štrnásť až šestnásť hodín denne. Zamestnávateľ, samozrejme, neprotestoval, o nadčasoch sa ale nikto nezmienil ani slovkom.
Od júna do októbra som sa veľmi aktívne snažila nájsť si vlastný byt. Bez auta bolo veľmi náročné obehať obhliadky a vôbec sa sústrediť na oboje – prácu aj hľadanie bývania. Nechcela som si brať dovolenku, lebo za mňa nik nechcel zastupovať. Hľadaniu bytu som teda venovala víkendy a zase som len sedela za počítačom.
Prišla jeseň a dotazník spokojnosti s firemnou kultúrou. Po tých vybičovaných hodinách, keď som sa sama zaúčala do procesu s obrovským množstvom manuálov pootváraných na jednom monitore a s rozrobenou prácou na ďalšom, som bola zrelá na psychiatriu. Začali sa u mňa úzkosti, panické ataky a podobne. Napísala som len svoj názor, že fixný pracovný čas je nevyhovujúci vzhľadom na protipandemické opatrenia (napríklad v súvislosti s možnosťami nakúpiť si základné veci v rámci obmedzených otváracích hodín), že strácam balans medzi súkromným a pracovným životom a že by bolo fajn – keďže sa firma chválila zvýšením výkonnosti ľudí – poskytnúť nám aspoň symbolický príspevok v sume pár desiatok eur, čo by bola asi polovica sumy tej najlacnejšej kancelárskej stoličky, prípadne nám zabezpečiť ako bonus nejaké masáže, pretože som už zo strnulej polohy za počítačom nevládala od bolesti zdvihnúť ruky nad hlavu.
Výsledkom bol celofiremný škandál a v rámci hromadného prepúšťania som skončila s výpoveďou aj napriek tomu, že som ako jediná z nových zamestnancov a zamestnankýň bola schopná samostatne pracovať bez pomoci a zaúčania – len vďaka vlastnej drine a každodenným šestnástim hodinám za počítačom. Oficiálnym dôvodom bolo znižovanie stavov kvôli korone.
Čerešnička na torte bola, že sa s mojím hodnotením čakalo celé dva mesiace počas trojmesačnej výpovednej doby. Jednoducho čakali, či nezdrhnem na nemocenskú. Ak som chcela mať dobré hodnotenie, musela som tie dva mesiace naďalej zostať denne šestnásť hodín za počítačom.
Tak toľko k tej ospevovanej práci z domu v korporáte.
Dovolím si tvrdiť, že v týchto časoch sa má dobre len ten, kto má aspoň nejaké zázemie, finančnú rezervu, auto a dobrý psychický a celkovo zdravotný stav. Napriek tomu, že som okamžite po ukončení vysokej školy začala pracovať, som si doteraz nebola schopná sama zabezpečiť aspoň auto a bývanie. Mám cez tridsať.
Ako citovať tento článok:
red. Tak toľko k tej ospevovanej práci z domu v korporáte In ASPEKTin - feministický webzin.
ISSN 1225-8982. Uverejnené 09/31/2011. Získané 04/23/2024 - 21:12.
Dostupné na http://aspekt.sk/print/3298