Počas korony som si uvedomila, ako veľa ma stojí emocionálna práca

Na MDŽ sme zverejnili výzvu Čo ťa zamestnáva v čase korony [3]? Vytvárame (aspoň virtuálny) spoločný priestor, kde môžeme vzájomne zdieľať skúsenosti s tým, čo všetko nás zamestnáva počas pandémie a uniká pozornosti verejnosti. Vrátane starostlivosti o iných alebo o vlastné duševné a fyzické zdravie.

Ďakujeme, že nám píšete. Vaše príbehy postupne redakčne spracúvame. Výzva je stále otvorená, píšte mail na aspekt(zavinac)aspekt(bodka)sk alebo správu na Messenger [4] či Instagram [5].

Prečítajte si príbeh o význame a najmä náročnosti neplatenej, neviditeľnej a zväčša nerozpoznávanej emocionálnej práci.

Za dovolenie použiť reprodukciu maľby Losing Myself [6] ďakujeme Lucii Dovičákovej.

* * *

V čase korony ma zamestnáva veľa vecí. Obavy o mojich blízkych, platená práca aj neplatená práca. Nebudem to vypisovať, ale chcem sa podeliť o niečo, čo som si veľmi intenzívne uvedomila až rok po vypuknutí pandémie na Slovensku. Začala som reflektovať, ako veľa ma stojí emocionálna práca. Koľko energie venujem tomu, že sa snažím spravovať svoje pocity a emocionálne prejavy, zvažovať, čo ukázať a čo nechať tak, aby to nezhoršilo situáciu v domácnosti – náladu dieťaťa, ktoré zrazu zostalo doma a je odkázané len na pár dospelých, stres z nerealizovaných a nereálnych deadlinov v zamestnaní, neistota z politickej aj spoločenskej situácie, obavy a smútok príbuzných, ktoré už zdieľame len cez telefón.

V posledných týždňoch sa mi stáva, že ráno vstanem s pocitom, že už takto ďalej nemôžem fungovať, že nedokážem vstať z postele a fyzicky nie som schopná prežiť ďalší deň, ktorého obsah sa znova zredukuje len na platenú a neplatenú prácu. Potom sa ale zobudí dieťa a snažím sa tieto pocity potlačiť, pretože treba začať niečo robiť, nedá sa to nedať a zároveň nechcem prenášať negatívne pocity na ostatných. Od začiatku pandémie som sa snažila pôsobiť na ostatných v domácnosti upokojujúco a pozitívne, rozveseľovať, chápať, že veľkí aj malí majú trampoty, zlú náladu, nespracované emócie, úzkosti, nevypovedané a nevypovedateľné trápenia a ťažkosti. V momente, keď som prestala vládať, uvedomila som si, koľko to celé stálo síl. V tejto chvíli už nie som schopná túto neviditeľnú prácu vykonávať a navonok sa to prejavuje ako náladovosť, prchkosť, lebo reagujem podráždene a nedokážem sa ovládať tak, ako by som chcela. Navonok sa zdá, akoby som zrazu mala zlú náladu. Ale ja viem, že sa zmenilo predovšetkým to, že už nevládzem manažovať vlastné pocity podľa potrieb blízkych a iných vonkajších okolností, nasmerovávať ich vhodným smerom a pustiť ich len raz za čas. Rok nepretržitej neviditeľnej emocionálnej práce spôsobil, že už ju nie som schopná ďalej vykonávať, a tak sa z nej stal viditeľný jav. Až teraz. 

Paralela s neplatenou domácou prácou ako umývanie riadu nie je úplne náhodná. Aj upratovanie sa stáva viditeľným až vo chvíli, keď ho niekto prestane vykonávať. A ten niekto sú predovšetkým ženy. Podľa medzinárodných dát na ich plecia padá väčšina neplatenej domácej práce. To, čo sa do prieskumov a dotazníkov takmer nedostáva, je emocionálna práca, pretože je ťažko uchopiteľná. Keď sa stáva viditeľnou, zamieňa sa s náladovosťou a sťažovaním. 

Emocionálnu prácu v zamestnaní aj v súkromnej sfére opísala napríklad americká sociologička Arlie R. Hochschild na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia. Zahŕňa zhodnocovanie situácie a robenie rozhodnutí, ktoré sa týkajú prejavovania či potláčania emócií, odkladanie emocionálnych prejavov na „správny“ čas. Súčasťou takejto práce môže byť vedomé vyvolávanie dobrej nálady, potláčanie hnevu a smútku alebo používanie prejavov a gest, napríklad úsmevu, s cieľom navodiť pocit radosti. K takýmto praktikám dochádza v určitých typoch zamestnania, predovšetkým v službách pri práci s ľuďmi, ale rovnako môže ísť o prax v interakciách s kolegyňami, kolegami a nadriadenými. Kým v zamestnaní je emocionálna práca kodifikovaná – jej pravidlá sú súčasťou pracovných postupov, v súkromnej sfére sa vykonáva napríklad preto, aby domácnosť dobre fungovala, ľudia v nej boli spokojní a cítili sa dobre, aby nevznikali konflikty, prípadne sa vyriešili k spokojnosti všetkých. Jednoducho, aby veci nejako fungovali. Kultúrne normy nás vedú k tomu, že emocionálnu prácu doma i v zamestnaní vykonávajú predovšetkým ženy. Očakáva sa to od nich a očakávajú to aj ony od seba. 

Pandémia nasvecuje aj tento problém – veľký obnos neviditeľnej emocionálnej práce vykonávanej najmä ženami. Tento obnos sa pritom v čase kríz zväčšuje a znásobuje sa aj všadeprítomnosťou digitálnych technológií a sociálnych médií. Skupinové a individuálne „chaty“, volania, skype drinky, správy a znova chaty predstavujú na jednej strane dôležitý priestor zdieľania a nahrádzania či vytvárania určitej formy blízkosti, zároveň však môžu predstavovať ďalšiu prácu. A je to rovnaké ako emocionálna práca doma – máte ich všetkých rada, chcete, aby im bolo dobre, zaujímajú vás, ale zároveň môžete mať pocit, že ešte jeden výkrik, jedna vec, ktorú treba iniciovať, jedna sťažnosť, jeden ťažký deň a už to praskne. 

Tak toto ma zamestnáva počas pandémie. Takéto spravovanie emócií a balansovanie na hrane.