Za bránami olympijských hier

Počas olympiády médiá prinášajú živé prenosy a záznamy, priebežné výsledky, rozhovory a dopingové kauzy. Miestami sa objavujú aj články a videá o „ženách a olympijských hrách“, o nerovnom financovaní ženských a mužských družstiev, o tom, ako zaujato médiá prezentujú športovkyne a opisujú úspechy žien prostredníctvom mužov: úspechy športovkýň akoby neexistovali samy osebe, porovnávajú sa s výkonmi športovcov a akoby neboli primárnou zásluhou športovkýň, pripisujú sa trénerom, otcom, manželom a pod. Takéto články volajú po verejnom uznaní úspechov športovkýň a po takej mediálnej reprezentácii žien, ktorá by ich zobrazila ako plnohodnotné účastníčky športového podujatia globálneho významu. Na prvý pohľad všetko v poriadku, v čom teda môže byť problém? Napríklad v tom, že podstata a dôsledky súčasných olympijských hier zostávajú nedotknuté.

Feministická športová teoretička Helen Jefferson Lenskyj (2010) [2] tvrdí, že vzhľadom na relatívne krátku históriu feministického výskumu športu nie je prekvapujúce, že väčšina súčasných analýz olympijských hier reprodukuje dominantnú myšlienku skorších výskumov liberálneho feminizmu: rovnosť, rovnosť, rovnosť. Dôraz na potrebu odstraňovania bariér s cieľom zvýšiť účasť žien a dosiahnuť rovné zastúpenie športovkýň a športovcov na podujatiach však často zneviditeľňuje závažné nedostatky športu ako inštitúcie na miestnej, národnej či medzinárodnej úrovni. Aj príbehy úspešných športovkýň, moslimských medailistiek či neheterosexuálnych olympioničiek môžu zneviditeľňovať reprodukciu globálnej nespravodlivosti a kolonialistický aspekt olympijských hier, ak sú prezentované rétorikou zdôrazňujúcou rolové modely a individualistickým prístupom. Ako tvrdí Lenskyj, podobné tendencie možno vidieť vo výskume, ako aj v mediálnych výstupoch.

Dlhodobá kritika veľkých športových podujatí („mega-events“ alebo „hallmark events“) upozorňuje najmä na ich súvislosti so sociálnymi problémami ako chudoba, bezdomovectvo, porušovanie ľudských práv, porušovanie práv zvierat či na negatívne dôsledky pre životné prostredie. Každý z týchto javov je pritom rodovo podmienený a treba ho vnímať v širších súvislostiach rodovej nerovnosti. Lenskyj zhrnula vo svojej knihe Olympic Industry Resistance: Challenging Olympic Power and Propaganda (2008) [3] negatívne dôsledky olympijských hier takto:

• Násilné vysťahovávanie nájomníčok a nájomníkov z bytov s regulovaným nájomným predovšetkým v tých častiach mesta, v ktorých sa koná olympiáda, s cieľom uvoľniť miesto pre turistov.
• Násilné vysťahovávanie v dôsledku gentrifikácie a „skrášľovania“ chudobných mestských častí.
• Umelo navýšené ceny nehnuteľností.
• Nezmenená alebo oslabená legislatívna ochrana nájomníčok a nájomníkov, v dôsledku čoho sa bezdôvodne zvyšuje nájomné a môže dochádzať k vysťahovaniu. Najviac to zasahuje nízkopríjmové skupiny obyvateľstva.
• Kriminalizácia chudobných a ľudí bez domova.
• Dočasná alebo permanentná privatizácia verejných priestorov.
• Dočasné alebo permanentné potláčanie ľudských práv, najmä zhromažďovacieho práva.

V rámci príprav na súčasné olympijské hry v Tokiu vysťahovali asi 300 domácností [4], pričom niektoré obyvateľky a obyvatelia hlavného mesta zažili rovnakú situáciu už pred olympiádou v roku 1964. Podľa slov dvoch žien, ktoré museli dvakrát opustiť domov, boli obe vysťahovania ťažké, ale prístup úradov bol teraz horší. V roku 1964 mali ľudia možnosť protestovať a vyjednávať s mestom. Po intenzívnych protestoch ich vláda síce prinútila vysťahovať sa, ale poskytla im nové bývanie s tečúcou vodou, modernými záchodmi a plynom. Pre aktuálne hry však úrady rozbili prepojenú komunitu a premiestnili obyvateľstvo na tri rôzne miesta. Podľa prieskumu 80 % ľudí chcelo zostať, uviedol magazín The Nation [5]. Za uplynulých 50 rokov viac ako dva milióny ľudí [4] stratili domov kvôli gentrifikácii a úprave miest, ktoré pripravovali veľké športové podujatia.

Aj z miesta diania ostatných olympijských hier Ria de Janeiro prichádzali správy o nútenom vysťahovávaní, ako aj extrémnej chudobe, policajnom násilí, nespravodlivom prerozdeľovaní verejných zdrojov a zhoršení situácie najzraniteľnejších skupín obyvateľstva. Okrem nepriaznivého politického diania v Brazílii na to mala vplyv aj organizácia olympiády. Autor knihy Brazil’s Dance With the Devil (2014) [6] Dave Zirin opisuje chudobnú štvrť – favelu Vila Autódromo v blízkosti dnešného olympijského parku. „Ľudia boli neuveriteľne priateľskí. V tieni stromov hrali šachy a dámu. (...) Starší ľudia sa cítili vonku dobre a nezdalo sa, že by sa niekto necítil bezpečne. Niektoré domy boli veľmi pekné, boli riadne postavené. V mnohých som bol. Mali internetové pripojenie. Ale mohli stáť vedľa domu, ktorý sa rozpadával alebo v ktorom bývali squateri,“ opisuje Zirin rôznorodosť favely.

Po rozhodnutí o hosťovaní Majstrovstiev sveta vo futbale 2014 a olympijských hier 2016 však bolo zrejmé, že Vila Autódromo na to doplatí. „Chudobní v Riu vedia, že tieto podujatia nie sú pre nich,“ povedal Christopher Gaffney, výskumník a člen sociálneho hnutia na ochranu ľudských práv v čase príprav a konania veľkých svetových podujatí, ktorý skúmal vplyv majstrovstiev sveta a olympiády na Rio. Podľa neho sa úrady usilovali, aby favela Vila Autódromo zmizla. „Prídete a dáte peniaze jednej osobe, aby odišla. Potom zničíte jej dom,“ opisuje. „Odídete, trosky domu tam necháte a znížite hodnotu susedných domov, pretože je tam bordel. A potkany. A ľudia žijú na mieste, ktoré vyzerá, akoby naň padla bomba.“ Dodáva, že mesto prestalo odvážať komunálny odpad. Akurát v noci ten neporiadok nebolo vidieť, pretože mesto už po zotmení nezažínalo pouličné osvetlenie.

Dave Zirin po návrate Vilu Autódromo takmer nespoznal. „Keď som sa tam v máji vrátil, zo 700 domov tam zostalo ledva 23,“ vysvetlil. „Všetko ostatné sú trosky.“

Mnoho ľudí teraz býva veľmi ďaleko od práce. Niektorí odišli potichu k svojim príbuzným. Iní vzdorovali vysťahovaniu a polícii. Pre všetkých však bol výsledok rovnaký – museli odísť. Podaktorí dostali kompenzáciu, iných presťahovali, niektorí nedostali nič.

Ako potvrdila Lenskyj vo svojich publikáciách, nejde o situáciu výnimočnú pre Rio de Janeiro. Anita Beaty, výkonná riaditeľka organizácie Metro Atlanta Task Force for the Homeless [7] pracujúcej s ľuďmi bez domova, hovorí napríklad o skúsenostiach s olympijskými hrami v Atlante v roku 1996.

Súčasťou mestských plánov bolo podľa nej vytvoriť mesto bez chudobných ľudí, hlavne ľudí bez domova. Prijali sa preto nové zákony, podľa ktorých bolo napríklad protiprávne vybrať niečo z odpadkového koša. Tisíce najchudobnejších ľudí dostali jednosmerné lístky do miest, kde mali príbuzných. Museli podpísať vyhlásenie, že sa nevrátia. Za 18 mesiacov pred otváracím ceremoniálom zatkli približne 9000 ľudí. Beaty sa dostala k množstvu predtlačených zatykačov s označením „bez domova“ alebo „Afroameričan“. Stačilo len doplniť meno.

Organizácia informovala verejnosť o konaní mesta a podala trestné oznámenie. Ale reakcia bola jednoznačná – mali sa upokojiť, pretože vzniknutá situácia bude trvať len dva týždne a potom sa všetko vráti do „normálnych“ koľají. Podľa Beaty sa tak ale nikdy nestalo.

Spravodlivá reprezentácia športovkýň na podujatiach, ocenenie ich úspechov, nerovnosť financovania ženských a mužských tímov či mediálne zobrazovanie športovkýň a ich úspechov sú dôležité témy, ktorým treba venovať pozornosť. Pritom by však nemali zostať nepovšimnuté problémy za bránami veľkých športových podujatí a ich dlhodobé spoločenské dôsledky. Zdá sa totiž, že možno volať po rodovej rovnosti v rámci veľkých športových podujatí a zároveň ignorovať, že samotné podujatia reprodukujú nerovnosť v spoločnosti.

 

Spracované podľa:

AP: Olympics from their rooftops: http://nypost.com/2016/08/06/rios-poor-are-watching-the-olympics-from-their-rooftops/ [8]

McDougall, Michael a Ross, MacIntosh: The Olympics is a disaster for people who live in host cities: https://www.washingtonpost.com/outlook/2021/07/29/olympics-is-disaster-people-who-live-host-cities/ [4]

Lenskyj, Helen Jefferson: Women and the Olympics: Research, Activism, and an Alternative View: http://journals.sfu.ca/thirdspace/index.php/journal/article/viewArticle/lenskyj/275 [2]

Littlefield, Bill: The Olympic Juggernaut: Displacing The Poor From Atlanta To Rio: http://www.wbur.org/onlyagame/2016/08/05/autodromo-rio-atlanta-olympics [9]

Waldron, Travis: Everything Is Going Wrong In Brazil Ahead Of The Olympics: http://www.huffingtonpost.com/entry/rio-olympics-2016-brazil-crises_us_573b53e7e4b0646cbeeb02c8 [10]

Zirin, Dave a Boykoff, Jules: These Women Have Lost Their Homes to the Olympics in Tokyo—Twice: https://www.thenation.com/article/archive/tokyo-olympics-displacement/ [5]

 

Článok je aktualizovanou verziou textu, ktorý sme publikovali v roku 2016 počas olympijských hier v Rio de Janeiro.