Rodovo podmienené násilie v čase pandémie na Slovensku

Pandémia Covid-19 ovplyvnila životy nás všetkých. Aby sme zamedzili šíreniu vírusu, nosíme rúška a dodržiavame fyzický odstup, v čase zhoršenej situácie však vlády po celom svete obmedzili aj stretávanie rodín, blízkych, priateľov či kolegýň. Zažili sme úplný lockdown a na niekoľko týždňov sme sa ocitli v izolácii, bez možnosti osobného kontaktu s okolím. Jedným z dôsledkov protipandemických opatrení je tzv. pandemický paradox: opatrenia vychádzajú z predpokladu, že domov predstavuje pre všetkých bezpečné miesto, kde sa môžu ukryť pred vírusom, no v skutočnosti je domov počas pandémie miestom, kde ženy čelia zvýšenému riziku rodovo podmieneného násilia (Bradbury‐Jones & Isham, 2020, s. 2048).

Aké sú teda dôsledky protipandemických opatrení a samotnej pandémie pre ženy zažívajúce násilie a pre ich deti? Ako pandémia ovplyvnila situáciu organizácií, ktoré im poskytujú pomoc? Aj na to som sa pýtala pracovníčok z centier, ktoré poskytujú podporné služby ženám zažívajúcim násilie na Slovensku. Formou dotazníka som v rámci prípravy bakalárskej práce oslovila 32 organizácií, z ktorých mi odpovedalo 15. Oslovila som organizácie, ktoré poskytujú núdzové bývanie a/alebo psychologickú, sociálnu, právnu a poradenskú pomoc, čiže špecializované poradenstvo. Zaujímalo ma, či v období od 1. marca do 30. júna 2020 zaznamenali zvýšený záujem o svoje služby, ako sa zmenili potreby žien zažívajúcich násilie, ako sa zmenili potreby centier a ako prebiehala spolupráca s inými inštitúciami vrátane štátnej správy. V tomto texte preto prinášam súhrn odpovedí, ktoré čiastkovo zachytávajú situáciu počas prvej vlny pandémie na Slovensku.

 

Rodovo podmienené násilie počas pandémie

Pandémia spôsobila zvýšený výskyt násilia páchaného na ženách po celom svete. Štúdie z Číny z obdobia krátko po začiatku pandémie preukázali, že ženy žijúce v násilných vzťahoch vyhľadávali pomoc trikrát častejšie než pred pandémiou. Podľa správy OSN za 12 mesiacov od vypuknutia pandémie koronavírusu bolo 243 miliónov žien a dievčat vo veku 15 – 49 rokov na celom svete vystavených sexuálnemu alebo fyzickému násiliu zo strany intímneho partnera (Mlambo-Ngcuka, 2020). To predstavuje niekoľkopercentný nárast oproti dátam z minulých rokov. Zvýšený výskyt násilia dodnes hlásia krajiny z celého sveta (UN Women, 2020) vrátane Slovenska.      

Organizácie, ktoré poskytujú služby ženám zažívajúcim násilie, čelia v čase pandémie novým výzvam, ale musia sa vysporadúvať aj s dlhodobými problémami, ktoré sa v dôsledku krízy ešte viac prehĺbili a zviditeľnili (Peterman & O’Donnell, 2020). Potvrdzuje to aj výskum UN Women, podľa ktorého mnohé organizácie poskytujúce služby ženám zažívajúcim násilie čelili zvýšenému záujmu o svoje služby v čase, keď sa zatvárala ekonomika, obmedzovali sa pracovné podmienky aj financovanie (COVID-19 and Women’s Rights Organizations, 2021). Podobne sa situáciu v centrách v čase pandémie snažili zmapovať aj v austrálskom štáte Viktória. Odpovede pracovníčok v službách pre ženy zažívajúce násilie dokumentujú, že po zavedení lockdownu sa zvýšila frekvencia aj závažnosť násilia, pričom ženy mali väčší problém dostať sa k podporným službám. Krízová situácia spôsobila zvýšené náklady organizáciám a odhalila aj ich dlhodobé nedostatočné financovanie (Pfitzner et al., 2020). 
Na Slovensku mapoval výskyt rodovo podmieneného násilia po vypuknutí pandémie výskum, ktorý sa konal v období od 30. marca do 14. júna 2020. Cieľom týždenného zberu dát bolo zistiť, koľko klientok vyhľadalo služby pre ženy zažívajúce násilie a koľko z nich potrebovalo krízové ubytovanie. Národná linka pre ženy zažívajúce násilie hlásila až dvojnásobný počet volajúcich žien v porovnaní s rokom 2019. (IPV & KMC, 2020). Získané dáta teda naznačujú, že aj na Slovensku došlo počas pandémie k zvýšenému výskytu rodovo podmieneného násilia na ženách.

 

Do akého prostredia vstúpila pandémia?

Aby sme lepšie porozumeli, čo sa dialo počas pandémie, potrebujeme vedieť viac aj o predchádzajúcej situácii. Krátko teda priblížim niektoré z problémov, s ktorými sa pred pandémiou stretávali organizácie poskytujúce služby ženám zažívajúcim násilie a ich deťom.

K pretrvávajúcim problémom patrí napríklad nedostatočná primárna prevencia a chýbajúca rodovo kompetentná pedagogika, ktorá by významne prispievala k eliminácii rodovo podmieneného násilia (Egger, 2003). Nízka angažovanosť politikov, političiek a médií v oblasti rodovej rovnosti sa prejavuje napríklad nedostatkom kvalitných kampaní presadzujúcich nulovú toleranciu voči násiliu a rodovým stereotypom (CEDAW, 2008, s. 5 – 6). Téma sexuálneho násilia je na Slovensku stále veľmi tabuizovaná a stigmatizovaná a zvyšovanie povedomia o tomto probléme sa zanedbáva (Klimentová, 2017). Pretrváva tak presvedčenie, že rodovo podmienené násilie nie je dosť závažný celospoločenský problém.  

Problematická je aj súčasná legislatíva. Na Slovensku absentuje zákon o prevencii a eliminácii násilia na ženách a domáceho násilia a právne normy nie sú v súlade s Dohovorom Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (CEDAW, 2015, 2019). Legislatívny rámec, stíhanie mužov páchajúcich násilie na ženách a vymožiteľnosť práva žien zažívajúcich násilie sú na Slovensku nedostatočne zabezpečené, čo sťažuje možnosť vymaniť sa z násilného prostredia. To, samozrejme, súvisí aj s tvorbou politík, kde by si viac odbornej pozornosti vyžadovala napríklad koordinácia spolupráce rôznych aktérok a aktérov pôsobiacich v oblasti násilia páchaného na ženách vrátane spolupráce medzi štátnymi orgánmi a občianskym sektorom (CEDAW, 2008; Karlovská et al., 2009).

Odborníčky upozorňujú aj na to, že štát by mal prostredníctvom rôznych nástrojov zabezpečovať kontinuálne a dlhodobé financovanie primárnej, sekundárnej a terciárnej prevencie násilia páchaného na ženách. Napríklad financovanie bezpečných ženských domov by malo byť zakotvené v zákone a malo by pokrývať všetky náklady na prevádzku (Karlovská et al., 2009, s. 9, 33). Na Slovensku však chýba systematické nastavenie kontinuálneho financovania a organizácie pracujúce so ženami zažívajúcimi násilie čelia problémom s nedostatkom finančných zdrojov. Z toho vyplýva aj nedostatočný prístup žien zažívajúcich násilie k bezpečnému ubytovaniu či psychologickej, lekárskej a sociálnej pomoci (CEDAW, 2015). Existujúce bezpečné ženské domy majú dlhodobo naplnené kapacity a často nedokážu prijímať nové klientky.

Spomenula som len niekoľko z pretrvávajúcich problémov, na ktoré dlhodobo upozorňujú mimovládne organizácie venujúce sa násiliu páchanému na ženách na Slovensku, ako aj medzinárodné inštitúcie. Ide o problémy, ktoré pandémia Covid-19 zviditeľnila a prehĺbila, preto považujem za dôležité vidieť novú krízovú situáciu aj v širšom spoločenskom a politickom kontexte.

 

Zvýšenie prípadov násilia v čase pandémie a zmeny v potrebách žien zažívajúcich násilie

Z odpovedí pracovníčok vyplýva, že 10 z 15 centier zaznamenalo v skúmanom období nárast v počte klientok, rovnako ako aj zvýšený záujem o jednorazové poradenstvo. Zhoršenú situáciu potvrdzuje aj to, že všetkých 15 organizácií v sledovanom období zaznamenalo zvýšený záujem o ubytovanie, a to aj v prípade centier, ktoré bežne ubytovanie neposkytujú alebo ho dočasne nemohli poskytovať kvôli pandemickej situácii.

Ostatné organizácie uviedli, že počas sledovaného obdobia záujem o ich služby síce klesol, ale začal narastať v nasledujúcich letných mesiacoch. Podobný vývoj zdokumentovali aj v iných krajinách, viesť k nemu môže viacero faktorov od nedôvery voči podporným mechanizmom po nedostatok informácií o možnostiach podpory (Sukhumi, 2020). Nejde však len o prístup k informáciám, ale vôbec o možnosť ženy niekoho kontaktovať. Žena žijúca v domácnosti s násilnou osobou má v čase lockdownu a dlhodobej práce z domu výrazne obmedzené možnosti na niekoho sa obrátiť. Môže byť pre ňu nebezpečné telefonovať alebo vyhľadávať informácie na počítači či v telefóne (Viero et al., 2021). Ako uvádza jedna z oslovených organizácií: „Ženy využívali najmä telefonické poradenstvo, v kontakte so zneužívateľom podľa nás využívali stratégie ticha a prispôsobovania, radšej pomoc nevyhľadávali, aby nezvyšovali riziko svojho ohrozenia.“ Túto skutočnosť potvrdzuje aj ďalšia výpoveď, ktorá popisuje zmenu situácie pre ženy zažívajúce násilie:

„Ženy sa museli vysporiadať [s tým], že násilník pracoval z domu a museli zabezpečiť v domácnosti kľud a zároveň skĺbiť prácu a rodinu oveľa lepšie ako v predchádzajúcom období, aby bol manžel či partner spokojný, resp. aby čo najviac zvrátili fázu násilného cyklu, a to akútny útok (nezávisí to však od ženy).“

Zmeny v potrebách žien po začiatku pandémie na Slovensku sa ďalej odvíjali najmä od viacerých socioekonomických faktorov. Takmer vo všetkých centrách sa týkali predovšetkým straty príjmu a zamerali sa „na základné životné potreby spojené s existenčnými problémami a strachom v izolácii.“

Organizácie uvádzali, že z dôvodu „zatvárania ekonomiky“ ženy zostali bez práce a príjmu. Stupňoval sa strach a obavy z budúcnosti a všetka ťarcha povinností v domácnosti vrátane zabezpečenia výuky pre deti prešla na ženy, čo vytváralo novú situáciu v rodinách. Navyše sa stratou zamestnania zmenil životný rytmus v domácnostiach a došlo k domácej izolácii, čo výrazne zhoršovalo situáciu a prispievalo k psychickej nepohode žien. Psychické problémy zdokumentovali viaceré štúdie, ktoré potvrdzujú u žien zvýšený výskyt depresie, úzkosti a stresu v čase izolácie (Sediri et al., 2020; Thibaut & van Wijngaarden-Cremers, 2020).

Pandémia viedla aj k vzniku nových foriem násilia páchaného na ženách. Zmeny v správaní násilných mužov zaznamenali v zahraničí aj na Slovensku. Muži páchajúci násilie začali vo svoj prospech využívať obmedzenia pohybu a hrozbu nákazy, vyhrážkami sa usilovali zabrániť ženám opustiť domácnosť a vyhľadať pomoc. V iných prípadoch sa ženám vyhrážali vyhodením z domu, čím by ich vystavili riziku infekcie, prípadne ich nútili nedodržiavať odstup od ľudí (Peterman & O’Donnell, 2020; Pfitzner et al., 2020).

 

Zmeny v potrebách organizácií poskytujúcich podporné služby

Oslovené organizácie sa v bežnej prevádzke venujú psychologickému, sociálnemu a právnemu poradenstvu, poskytujú telefonické a osobné služby, starajú sa o ubytované ženy s deťmi a zabezpečujú bežný chod centier. Pandémia ich náplň práce výrazne zmenila. Pracovníčky organizácií zapojených do výskumnej sondy museli vypracovávať krízové plány, protiepidemiologické opatrenia či zabezpečovať ochranné pomôcky a celkový chod centier.

„Prešli sme náročnou skúsenosťou. Okrem ‚osvety‘ a následnej kontroly ohľadom zvýšenia hygieny rúk a nosenia rúšok u klientov a ich detí sa dezinfikovali priestory zariadenia 2-krát denne. Obmedzili sa spoločné aktivity, obmedzil sa čiastočne aj prístup zamestnancov ku klientom, v rámci ochrany zdravia oboch strán. Niektorí klienti potrebovali zvýšenú psychickú podporu na zvládnutie stupňujúceho sa strachu.“

Do náplne práce pribudlo aj veľmi dôležité zabezpečovanie ochranných pomôcok a dezinfekčných prostriedkov, ktorých bol v tom čase nedostatok, a ako viaceré z centier uvádzajú, museli si ich zabezpečiť na vlastné náklady.

V rámci opatrení začala platiť aj povinná 14-dňová karanténa, ktorá obmedzila možnosť prijímať nové klientky. Niektoré centrá totiž nemali dostatok samostatných odizolovaných izieb, kde by ženy mohli stráviť potrebnú izoláciu. V prípade, že si centrá zriadili vlastné karanténne stredisko, opäť čelili preplneným lôžkovým kapacitám a nedokázali poskytnúť ubytovanie všetkým ženám, ktoré sa oň uchádzali.

Zo získaných odpovedí je zrejmé, že počas sledovaného obdobia organizácie váhali, či majú naďalej poskytovať ambulantnú činnosť a ubytovanie, alebo majú svoje služby celkom pozastaviť. Ako vysvetľuje jedno z centier: „Za náročné okrem vyťaženosti zamestnancov sme považovali neustále sa meniace usmernenia a nariadenia.“

Časť organizácií pokračovala vo svojom fungovaní v plnom rozsahu a okrem špecializovaného poradenstva poskytovala aj ubytovanie, ale druhá časť centier zostala zatvorená a kontakt medzi pracovníčkami a ženami zažívajúcimi násilie bol prerušený.

Kľúčovým problémom, na ktorý organizácie opakovane upozorňovali už pred pandémiou, je nedostatok finančných prostriedkov a nesystematické financovanie služieb. Nedostatok finančných prostriedkov súvisí s nedostatkom voľných lôžok, ako aj nedostatkom personálnych kapacít, z čoho vzniká komplexný problém prejavujúci sa v zníženej schopnosti plnohodnotne poskytovať služby ženám zažívajúcim násilie. Nedostatok finančných prostriedkov, personálu a voľných lôžok identifikovala ako problém väčšina organizácií. Po začiatku pandémie sa napríklad zastavili niektoré rozbehnuté projekty, z ktorých centrá čerpali financie na čiastočné zabezpečenie svojho fungovania.    

Problém sa objavil aj v prípade, keď „zamestnanci zastupovali dobrovoľne sociálnu službu aj v karanténnom stredisku, čo spôsobilo zníženie personálnej kapacity v zariadení.“ Aby sa zabezpečil chod organizácie, pracovali často dobrovoľnícky vo svojom voľnom čase. Tu však treba poznamenať, že bez ohľadu na pandémiu ženy globálne i na Slovensku pracujú v ženských centrách často bez finančného ohodnotenia a nad rámec pracovného úväzku (ak už nejaký majú), pretože považujú podporu ženám zažívajúcim násilie za dôležitú a potrebnú prácu (Cadesky et al., 2019).           Krízová situácia na ne vytvorila ďalší tlak, popri finančnej a pracovnej neistote museli čeliť aj zdravotnej neistote a zároveň upokojovať napätú situáciu v organizáciách.
 

Spolupráca medzi inštitúciami

Posledná oblasť, ktorú som sa prostredníctvom dotazníka usilovala ozrejmiť, bola spolupráca organizácií s inými inštitúciami vrátane štátnej správy. Účastníčky výskumnej sondy sa zhodli, že spolupráca so štátnymi orgánmi bola v danej dobe minimálna, komunikácia pomalá, emailové informácie boli niekedy málo zrozumiteľné a v istom momente aj zahlcujúce.

Zo zákona o poskytovaní sociálnych služieb je zrejmé, že bez ohľadu na to, či je zriaďovateľom centra štát, alebo je centrum vedené mimovládnou organizáciou, prípadne je súkromné, štát je za určitých podmienok povinný zabezpečiť finančnú podporu všetkým druhom centier ako poskytovateľom sociálnych služieb. Do tejto skupiny patria aj podporné služby ženám zažívajúcim násilie. Lenže počas pandémie sa pozastavili žiadosti o finančné dotácie, ktoré organizácie podávali, aby zabezpečili plynulý chod služieb. Jedno z centier uviedlo, že práve „nedostatočné financovanie a odkázanosť na finančné zdroje z dotácií alebo súkromných osôb negatívne ovplyvňuje kvalitu služieb poskytovaných ženám zažívajúcim násilie“.

Zároveň dochádzalo k tomu, že keď organizácie žiadali pomoc od štátu, pretože mali naplnené kapacity, nedostali žiadnu odpoveď. Pracovníčky uvádzali, že čelili problémom ako: „neschválené žiadosti o dotácie, problémy s financovaním dovtedy fungujúcich projektov a nereagovanie štátu na nedostatok ubytovacích kapacít pre klientky.“ Polovici z centier finančne pomáhali individuálne osoby alebo súkromné spoločnosti spoločne s neštátnymi organizáciami.                         

Komunikácia so samosprávami a vyššími územnými celkami fungovala o čosi lepšie, aj keď podľa účastníčok výskumnej sondy prichádzala neskoro a bola pomalá. Jednému z centier sa však podarilo v spolupráci so samosprávnym krajom zriadiť vlastné karanténne stredisko, čo možno vnímať ako pozitívny príklad spolupráce. Pre nedostatok podpory boli organizácie poskytujúce služby, a tým aj ženy zažívajúce násilie, odkázané predovšetkým na jednotlivkyne, ktoré v nich pracujú. Okrem mimoriadne sťažených pracovných podmienok, v krízovej situácii verejného zdravia, bez finančného ohodnotenia alebo s nízkym ohodnotením pracovníčky v pomáhajúcich profesiách niesli zodpovednosť za to, či bude ženám zažívajúcim násilie poskytnutá podpora a či sa dostanú k potrebným službám. Odhalila a prehĺbila sa pretrvávajúca prax, ktorú zhrnula zástupkyňa jednej z organizácií: „Pracovali sme a pracujeme v takýchto podmienkach už dlhodobo.“        

Na záver         

Cieľom tohto textu je priblížiť, ako prvá vlna pandémie ovplyvnila potreby žien zažívajúcich násilie, ako aj fungovanie organizácií poskytujúcich služby v tejto oblasti.

Z odpovedí oslovených organizácií vyplýva, že v sledovanom období vyhľadalo špecializované služby viac žien zažívajúcich násilie. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím čelili aj novým problémom vrátane nových foriem násilia či sociálnej izolovanosti, obmedzili sa ich možnosti vyhľadať pomoc a pribudli im povinnosti zabezpečiť chod domácnosti, v ktorej zostali zatvorené spolu s deťmi a násilným mužom. Ženy zažívajúce násilie sa mnohokrát ocitali v bezvýchodiskovej situácii, keď okrem násilia museli čeliť aj existenčným problémom spôsobeným stratou príjmu v dôsledku pandémie.

Aj organizácie, ktoré poskytujú služby ženám zažívajúcim násilie, čelili náročným výzvam, aby dokázali zabezpečiť ochranné a dezinfekčné pomôcky a bezpečný chod organizácií. Spolupráca so štátnymi inštitúciami bola v sledovanom období minimálna a organizácie si museli poradiť s novou situáciu samy. Navyše viaceré prišli o financie z dotácií a v krízovej situácii nemohli vyplácať mzdy pracovníčkam, čím sa ešte väčšmi zdôraznila potreba systémového financovania týchto organizácií.        

Ďalej zo zistení vyplýva, že organizácie poskytujúce služby mali nedostatok informácií alebo mali mätúce informácie o chode počas pandémie a potrebných opatreniach. Chýbala koordinácia na celoštátnej alebo regionálnej úrovni, ako aj potrebná finančná a materiálna pomoc zo strany štátu. Túto zodpovednosť buď sčasti prebrali samosprávy, alebo vo väčšine prípadov samotné sociálne pracovníčky. Finančnú pomoc poskytli aj súkromné spoločnosti či individuálne osoby.

Pandémia zviditeľnila a prehĺbila problémy, ktorým ženy zažívajúce násilie, ako aj ženy, ktoré im poskytujú potrebné služby, čelia dlhodobo. Neistá finančná aj existenčná situácia organizácií a ich slabá inštitucionálna podpora sa premietli do obmedzenej možnosti poskytovať služby v takej miere, ako bolo potrebné. Je preto zrejmé, že tak ako je nevyhnutné riešiť ťažkú situáciu počas krízy verejného zdravia, je dôležité venovať sa aj pretrvávajúcim problémom v oblasti primárnej, sekundárnej a terciárnej prevencie rodovo podmieneného násilia.

Na záver by som chcela poďakovať všetkým pracovníčkam organizácií, ktoré sa aj napriek nedostatku času, personálnych kapacít a vyčerpanosti do výskumnej sondy zapojili.              
 

Zdroje

Bradbury‐Jones, C., & Isham, L. (2020). The pandemic paradox: The consequences of COVID-19 on domestic violence. Journal of Clinical Nursing, 29(13–14), 2047–2049. https://doi.org/10.1111/jocn.15296 [2]

Cadesky, J., Smith, M. B., & Thomas, N. (2019). The gendered experiences of local volunteers in conflicts and emergencies. Gender & Development, 27(2), 371–388. https://doi.org/10.1080/13552074.2019.1615286 [3]

Committee on the Elimination of Discrimination against Women (CEDAW). (2008). Draft concluding observations of the Committee on the Elimination of Discrimination against Women: Slovakia (No. 4th; EDAW/C/SVK/4, pp. 1–10). United Nations. https://undocs.org/CEDAW/C/SVK/CO/4 [4]

Committee on the Elimination of Discrimination against Women (CEDAW). (2015). Concluding observations on the combined fifth and sixth periodic reports of Slovakia* (No. 5th and 6th; E/C.12/SVK/5-6, pp. 1–15). United Nations.           https://tbinternet.ohchr.org/_layouts/15/treatybodyexternal/Download.aspx?symbolno=CEDAW/C/SVK/CO/5-6&Lang=En [5]

Committee on the Elimination of Discrimination against Women (CEDAW). (2019). Concluding observations on the third periodic report of Slovakia** (No. 3rd; CEDAW/C/SVK/3, pp. 1–11). United Nations. https://tbinternet.ohchr.org/_layouts/15/treatybodyexternal/Download.aspx?symbolno=E/C.12/SVK/CO/3&Lang=En [6]

COVID-19 and women’s rights organizations: Bridging response gaps and demanding a more just future (Policy Brief No. 20) - World. (2021). UN Women. https://reliefweb.int/report/world/covid-19-and-women-s-rights-organizations-bridging-response-gaps-and-demanding-more [7]

Egger, R. (2003). Rodovo citlivá pedagogika ako prevencia násilia. In Cviková, J., & Juráňová, J. Ružový a modrý svet. Rodové stereotypy a ich dôsledky. ASPEKT. http://www.ruzovyamodrysvet.sk/sk/hlavne-menu/citaren/ruzovy-a-modry-svet-(cd-rom)/monika-bosa:-preco-zeny-zazivaju-nasilie/materialy/renate-eggerova-rodovo-citliva-pedagogika-ako-prevencia-nasilia [8]

Inštitút pre výskum práce a rodiny (IPV), & Koordinačno-metodické centrum (KMC). (2020). Dáta potvrdili, že násilie na ženách počas koronakrízy výrazne stúplo. https://ivpr.gov.sk/wp-content/uploads/2020/06/TS_zistovanie_kr%C3%ADzov%C3%A9-ubytovanie_2020_final.pdf [9]

Karlovská, D., Krokavcová, N., & Králová, S. (2009). Bezpečný ženský dom—Ako nástroj uplatňovanie ľudských práv žien a detí. Fenestra. http://www.aspekt.sk/content/aspektin/bezpecny-zensky-dom [10]

Klimentová, I. (2017). SEXUAL VIOLENCE AND PROBLEMS OF PREVENTION (pp. 127–137). http://www.fsvucm.sk/files/publika%C4%8Dn%C3%A1%20a%20edi%C4%8Dn%C3%A1%20%C4%8Dinnos%C5%A5/e-publik%C3%A1cie/CTaSPaS(1).pdf#page=127 [11]

Mlambo-Ngcuka, P. (2020, 6. apríl). Violence against women and girls: The shadow pandemic. UN Women. https://www.unwomen.org/news/stories/2020/4/statement-ed-phumzile-violence-against-women-during-pandemic [12]

Sukhumi, F. (2020). The impact of Covid-19 on domestic violence, situation of women victims and access to support services. https://www.wave-network.org/wp-content/uploads/ENG-LAST-COVID-19-impact-of-GBV.pdf [13]

Peterman, A., & O’Donnell, M. (2020). COVID-19 and Violence against Women and Children: A Third Research Round Up for the 16 Days of Activism. CGD. https://www.cgdev.org/publication/covid-19-and-violence-against-women-and-children-third-research-round-16-days-activism [14]

Pfitzner, N., Fitz-Gibbon, K., & True, J. (2020). Responding to the ‘shadow pandemic’: Practitioner views on the nature of and responses to violence against women in Victoria, Australia during the COVID-19 restrictions [Report]. Monash University. https://doi.org/10.26180/5ed9d5198497c [15]

Sediri, S., Zgueb, Y., Ouanes, S., Ouali, U., Bourgou, S., Jomli, R., & Nacef, F. (2020). Women’s mental health: Acute impact of COVID-19 pandemic on domestic violence. Archives of Women’s Mental Health, 23(6), 749–756. https://doi.org/10.1007/s00737-020-01082-4

UN Women. (2020). The Shadow Pandemic: Violence against women during COVID-19. UN Women. https://www.unwomen.org/en/news/in-focus/in-focus-gender-equality-in-covid-19-response/violence-against-women-during-covid-19 [16]

Viero, A., Barbara, G., Montisci, M., Kustermann, K., & Cattaneo, C. (2021). Violence against women in the Covid-19 pandemic: A review of the literature and a call for shared strategies to tackle health and social emergencies. Forensic Science International, 319, 110650. https://doi.org/10.1016/j.forsciint.2020.110650