Čo všetko sme mali na starosti v čase korony

Takmer rok zbierame príbehy žien o tom, čo zažívajú počas korony – o čo sa starajú a čo všetko ich zamestnáva. Zo štatistík vieme, že pandémia zasiahla najtvrdšie práve ženy. Tie dosiaľ zodpovedajú za väčšinu neplatenej práce v domácnosti, ktorá sa počas pandémie znásobila kvôli lockdownom a zavretým školám. Ženy tiež častejšie pracujú v oblastiach, ktoré boli zasiahnuté najviac, či už ide o zdravotníctvo, školstvo alebo gastro. Už pred koronou bolo mnoho žien odkázaných na prácu v prekérnych podmienkach a s nízkou mzdou, v dôsledku čoho na ne ťažko dopadajú ekonomické dôsledky pandémie.

Čo však tieto štatistiky znamenajú v každodennej realite? Ako sa pandémia premietla do života žien, ktoré zastávajú rôzne roly, platene i neplatene pracujú v rôznych priestoroch, líšia sa vekom či zdravotným stavom?

Chceme hovoriť nahlas o tom, čo je pre nás aj pre spoločnosť dôležité – o dôležitosti našej neplatenej aj platenej práce a o ťažkostiach, s ktorými sa pri nej stretávame. O duševnom zdraví, strachu o svojich blízkych a vlastné zdravie, ale aj o solidarite s celkom neznámymi ľuďmi, na ktorých dopadla pandémia a opatrenia na zastavenie jej šírenia ešte ťažšie.

 

Svoje príbehy ste nám posielali v správach alebo vyrozprávali v osobných rozhovoroch. Ďakujeme!

 

Napísali ste nám

Na Medzinárodný deň žien sme spustili prvú online výzvu [3] s otázkou, čo všetko vás zamestnáva v čase korony. Na začiatku vlny tretej sme sa spýtali druhýkrát, čo všetko máte na starosti [4]. A vy ste nám písali.

Prečítajte si tri príbehy o neplatenej práci starostlivosti v domácnosti – plánovacej, emocionálnej, neviditeľnej. Budeme rady, ak nám pošlete aj ten svoj (ako na to, sa dozviete TU [4]).

 

Automaticky zostávam doma s deťmi ja, a nie manžel [5]

„V prvej vlne som do toho šla s odhodlaním, energiou, že to dáme. Nejak automaticky po zavretí škôl a života ostávam doma s dvoma deťmi ja a nie môj manžel. Automaticky preto, lebo on zarába viac, má „dôležitejšiu“ robotu (ja sa na prácu asi len hrám), nemôže si dovoliť vypadnúť. Kancel rozpustili, preto môže každé ráno spokojne odísť do roboty – do prázdnych priestorov, ticha, pracovného prostredia a poobede sa vrátiť domov ako hocijaký iný bežný deň.“

Celý príbeh si môžete prečítať TU [5].

 

Dni sa skracujú, vrstvy sa nabaľujú, žiť sa musí ďalej [6]

„Nikam sa neponáhľam, a predsa sa stále musím niekam ponáhľať. Hodinu plánujem nasledujúci deň kvôli presunom do školy a škôlky, do práce a potom zase naspäť a medzitým ešte na krúžky. Odvšadiaľ niečo požadujú, stále vypisujem nejaké papiere, potvrdenia, pravidelne posielam vyhlásenia o bezinfekčnosti detí cez aplikáciu školy a ZUŠ-ky, v škôlke podpíšem uznesenie z rodičovského združenia, ktoré sa ani nekonalo, lebo sa malo konať na dvore a v ten deň lialo.“

Celý príbeh si môžete prečítať TU [6].

 

Počas korony som si uvedomila, ako veľa ma stojí emocionálna práca [7]

„Od začiatku pandémie som sa snažila pôsobiť na ostatných v domácnosti upokojujúco a pozitívne, rozveseľovať, chápať, že veľkí aj malí majú trampoty, zlú náladu, nespracované emócie, úzkosti, nevypovedané a nevypovedateľné trápenia a ťažkosti. V momente, keď som prestala vládať, uvedomila som si, koľko to celé stálo síl.“

Celý príbeh si môžete prečítať TU [7].

 

Ďalšie príbehy, ktoré nám prišli v rámci online výzvy, nájdete aj TU [8].

 

Povedali ste nám

Počas druhého pandemického roka sme sa vás na to, čo všetko máte na starosti v čase korony, pýtali aj osobne (alebo aspoň cez počítač). Vznikla tak séria rozhovorov, ktoré detailnejšie mapujú situáciu a skúsenosti žien pracujúcich v školstve, kultúre, spolupracujúcich s komunitnými centrami vo vylúčených rómskych komunitách, študujúcich, prekarizovaných, s deťmi, bez detí, s vážnymi zdravotnými problémami.

Prečítajte si tri príbehy o platenej práci v kultúre, školstve a agentúre zaoberajúcej sa zberom údajov.

 

Bola to veľmi náročná emocionálna práca [9]

Rozhovor o tom, aké je vyučovať na strednej škole počas pandémie, čo trápilo žiačky a žiakov, samotné učiteľky a kto im (ne)poskytol podporu:

„Vyhorela som, naozaj som mala depresie aj samovražedné myšlienky. Teraz beriem lieky na úzkosť a depresiu. Okrem toho mám chronickú chorobu, ktorá sa mi pri strese zhoršuje a niektoré dni musím byť na silných liekoch proti bolesti, vtedy som úplne ‚vypnutá‘. Posledný mesiac v škole predtým, než som z nej odišla, som fungovala tak, že som odučila a rovno som si ľahla do postele. Jednoducho som nevládala nič robiť a ešte k tomu som nemohla spávať.“

Celý rozhovor si môžete prečítať TU [9].

 

Po naháňačke v „hlavnej robote“ sa ešte cez polovicu mesta ženieš upratovať a si vďačná, že môžeš [10]

Rozhovor o tom, aké je robiť prieskum trhu priamo v prevádzkach počas pandémie aj ako vyjednávať bezpečnosť a pracovné podmienky v zamestnaní, kde platia takmer minimálnu mzdu:

„Keď som videla, že firmy sa začínajú presúvať na homeoffice a my sme stále kvočali v kanceláriách, spísala som taký hororový pamflet na tému, či chceme dobrovoľne v našej firme zomrieť desivou smrťou udusením, a poslala som to kolegyniam a kolegom, odborom, svojmu šéfovi a aj jeho šéfovi. Jasné, že najväčší problém bol, že si nemám dopisovať s kravatkármi na vyšších postoch, ale len s tým svojím na nižšom poste. V každom prípade, či už to nejakým spôsobom pomohlo, alebo nie, naozaj neviem; skôr si myslím, že nie, lebo som len malá, aj keď otravne drzá ryba, ale o nejaké dva dni nato nám naozaj ‚vyhlásili‘ homeoffice.“

Celý rozhovor si môžete prečítať TU [10].

 

Čo sa deje mne, je iba dôkaz toho, že kapitalistický systém pôsobí na nás všetkých [11]

Rozhovor o tom, aké je pracovať počas pandémie v kultúre, ktorá je jednou z najzasiahnutejších oblastí, a ako popri tom zvládať štúdium na vysokej škole online a s ťažkosťami s duševným zdravím:

„Kultúra nie je zahrnutá ani v pláne obnovy, pričom bola jednou z oblastí života, ktorú pandémia zasiahla najviac. Keby sa šiel niekto pozrieť do kultúrnych centier, čo tam tí ľudia robia, pochopí, že si neváľame šunky s vínom v ruke, ako si možno mnohí myslia. Nepofajčievame a nevymýšľame, aké umenie sa bude robiť. Robí sa účtovníctvo, produkcia, príprava podujatí a aj vyslovene manuálne, praktické činnosti ako upratovanie, plánovanie či rešerš.“

Celý rozhovor si môžete prečítať TU [11].

 

 

 

***

Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu výlučne zodpovedá organizácia ASPEKT.