O Friedrichovi, ktorý nevie, že je kocúr, a o Melanie, ktorá vie, že je mačka: spomienka na aspekťácke čierne zázraky

V júni 2006 s nami v ASPEKTE žili dva čierne zázraky. V denníku SME bola rubrika, v ktorej ľudia písali o spolunažívaní s domácimi zvieratami. Keď nás oslovili, aby sme o našom spoločenstve niečo napísali, vzniklo toto krátke pojednanie: trochu o "kocúroch" a trochu aj o nás. Fridriško a Melanka tu už s nami nie sú, ale ostávajú dôležitou súčasťou našej aspekťáckej pamäti. 

Čierny kocúr Friedrich Nietzsche junior už takmer tri roky býva v priestoroch Aspektu. V prostredí feministického vzdelávacieho a publikačného projektu sa cíti očividne dobre. Spolužitie s Friedrichom nám zachraňuje zvyšky psychického zdravia. Za posledné tri roky sa o pretrvanie Aspektu najviac zaslúžil práve menovec slávneho filozofa, ktorý si na ženy bral bič. Friedrich nás bičuje prejavmi svojej lásky - niekedy aj dosť škrabľavej a hryzavej. No čo by žena - aj žena-feministka - pre lásku nevytrpela.

Jedného jesenného dňa sa Friedrich ešte nijako nevolal, bol malý, vychudnutý a mňaukal. V mieste svojho rodiska sa na schodisku paneláka prihovoril aspekťáčke Jane C. Spýtal sa jej, či by si ho nezobrala, lebo sa stratil. Ani sa mu už nechcelo hľadať svoju trojfarebnú mamu či - i tak neznámeho - otca. Keby ste sa Jane C. prihovorili, či by si vás nezobrala, radšej to ani neskúšajte: neodolá nikomu, a tak si aj kocúrika zobrala. Lenže doma majú dvoch psov, niekoľko dinosaurov, jašterov, dokonca aj raka, z ktorého sa vykľula račica a mirniks-dirnkis sa rozmnožila o osemnásť račiat. Mimochodom, jedno z nich dala aj aspekťáčke Jane J., ktorá nemá doma kocúra, lebo sa bojí, že by jej vypadol z okna, pretože rada vetrá aj v noci - na plné okná.

Tak sa teda Aspekt stal Friedrichovým domom a hradom - iba raz sa na štyri týždne stratil. Mesiac ho hľadalo celé okolie, národná i medzinárodná internetová komunita, ba celá Bratislava. Keď sa niekde mihol čierny chvost alebo labka, už všetky aspekťáčky kľačali na kolenách a mňaukali, ale nič. Až to raz skutočne nebol falošný poplach a naozaj ho, vystrašeného a dezorientovaného, našla naša suseda, "mačiarka", ktorá zachraňuje všetky mačky a kocúrov na Mýtnej a okolí.

Od radosti, že je Friedrich doma, sme prijali z bohatých zdrojov našej milej "mačiarky" ďalšiu čiernu mačičku, ktorá dovtedy nemala domov, iba pivnicu. Aby to nebola len taká hocaká Melánia, spravili sme z nej psychoanalytičku Melanie Klein juniorku, nech sa s Friedrichom majú o čom zhovárať.

Lenže: Melanie vie, že je mačka, a podľa toho sa aj správa, je plachá a prítulnosť dávkuje obozretne. Tiež vie, že ako dospelá mačka už nemusí naletieť na každú hru a že život je vážna vec. Je to jednoducho dobre vychovaná žena, pred Friedrichom má rešpekt, ožíva najmä, keď on spí unavený z lovu papierov a kancelárskych potrieb, ale zato mu všetko zje. Inak stále ustupuje, stále sa usmieva, schováva a nikomu neprekáža. Friedrichove výzvy na hru považuje za hrubý útok. Friedrich tomu nerozumie, pretože vyrastal s ľuďmi a fenkou Rebekou, ktorá mu starostlivým lízaním robieva moderný gélový účes. Vôbec o sebe nevie, že je kocúr, je to crosskocurpesclovek. Keď príde do Aspektu návšteva, Friedrich ju víta, niekedy aj hryzie. Občas zavoláme na nejaké ministerstvo, že hento a tamto, a niečo nás strašne naštve. Normálne sa odporúča tresnúť päsťou do stola, ale nemali by sme si za čo kúpiť nový. Nuž tak pohladkáme kocúra alebo mačku, a hneď je svet krajší. Mačkám vraj nevadí pohlcovanie zlej energie, takže keď sa zasa raz dozvieme, že feministky (teda menovite my) jedia mužov, pomôžu nám to naše kocúry zhltnúť aj s chlpmi. Veď čo by sme hladovali, no nie? Friedrich rád kontroluje monitor, chytá (počítačovú) myš a muchy, sleduje svet z okna. Už len čakáme, kedy prehovorí, možno aj po anglicky. S ľahkým mačacím prízvukom. Inak - vo všetkom vzorný je, nefajčí ani nepije.

Pôvodne vyšlo 10. júna 2006 denníku SME: https://www.sme.sk/c/2756678/o-friedrichovi-ktory-nevie-ze-je-kocur-a-o-melanie-ktora-vie-ze-je-macka.html [3]

Foto: Mirka Cibulková