Vyberáme text Jany Juráňovej, v ktorom reflektovala rok od začiatku ruskej vojny na Ukrajine. Séria komentárov bola publikovaná na webovej stránke Literárneho informačného centra . Ďalšie postrehy Moniky Kompaníkovej, Weroniky Gogoly a Dušana Taragela si môžete prečítať na: litcentrum.sk
***
24. februára minulého roku som správu o ruskej invázii videla v mobile už ráno v posteli, potom som zapla televízor, oznámila som to rodine a rozplakala som sa. Odvtedy som na túto tému plakala nespočetne veľakrát, najbližšie hneď o pár dní na koncerte študentov VŠMU v Redute, keď orchester hral ukrajinskú hymnu, ale aj kedykoľvek pri správach, pri čítaní článkov a pozeraní fotografií. Plačem už menej často, ale neprestala som a som tomu rada.
Čo človek môže robiť? Spočiatku som nosila modro-žltú stužku, zúčastnila som sa na čítaniach, ktoré zorganizovali LIC a Divadelný ústav, ale pripadala som si trochu ako alibistka. Keď som sa v jedno nedeľné popoludnie chystala plávať, aby som odbúrala stres, v správach „minúta po minúte“ som videla, že v Auparku stoja ľudia z Ukrajiny, lebo nemajú potraviny. Tak som tam išla, nakúpila som, odovzdala. Potom ešte veľakrát. Na potraviny stáli mladé ženy, veľmi pekne oblečené, niektoré potrebovali detské kočiariky. Predstavila som si seba v ich veku, ako stojím v cudzine v rade na potraviny a neviem, či sa dočkám. Čokoľvek som v tie prvé dni robila, zdalo sa mi málo a zbytočné. Všetky peňažné dary alebo akákoľvek podpora – ako kvapka, ktorú okamžite vysuší ostré slnko. Napokon som si nastavila malé sumy pre ľudí v núdzi tak, aby som to zvládla a aby to malo zmysel, ak nás bude dávajúcich viac. Neodkážem nad tým inak uvažovať. Kamarátka posiela peniaze na zbrane, možno to by bolo zmysluplnejšie, neviem.
Ak by mi niekto pred rokom povedal, že sa to bude takto ťahať a neuvidíme koniec – asi lepšie, že som to nevedela.
Keď to začiatkom februára už vyzeralo, že Putin Ukrajinu možno naozaj napadne, pamätám si, ako som synovi v aute rozčúlená povedala, že v takom prípade, ak niekto zo známych alebo širšej rodiny bude za Putina, tak s ním či s ňou končím. A on súhlasiac so mnou hlesol, že – ale to vypukne vojna aj u nás. Napokon sa naozaj našli aj také a takí, čo sú za Putina, veď na Slovensku je ich približne polovica, ťažko ich nestretnúť. Našťastie sa s nimi nevídam bežne, kontakty som neprerušila, hoci o tejto téme sa s nimi nebavím. Dala som na radu Alexandry Alvarovej, českej odborníčky na dezinformácie, ktorá tvrdí, že s rodinou a susedmi sa kvôli Putinovi nemáme rozhádať, lebo dezinfofilom ide len o to – aby sme už nemali v sebe navzájom oporu. Snažím sa všemožne vyhýbať sa tým, čo si prajú víťazstvo Putina, ale nikdy nechodili dovolenkovať na Krym ani nelietajú za nákupmi do Petrohradu, radšej do Dubaja alebo aspoň na poľské trhy, zato však stoja na strane ruského masového vraždenia z banálnych dôvodov, aby nám vraj nebolo zima.
Že v občianskej spoločnosti Ruska nenastane zreteľnejší a významnejší pohyb a že to budú len jednotlivci, ktorí za názor skončia v žalári alebo ešte horšie, som nečakala a zjavne to nečakali ani oveľa väčší odborníci na túto krajinu neobmedzených možností. Je zrejmé, že jej Európa a vôbec zvyšok sveta rozumie oveľa menej, než si ktokoľvek myslel.
Naposledy som bola v Moskve v roku 1995 – na konferencii o čečenských „ženách v čiernom“. Stretli sme sa tam s čečenskými vdovami, matkami padlých synov... A potom som na Červenom námestí pozorovala Moskovčanov a Moskovčanky, ako si užívajú jar, držia sa za ručičky, spokojne sa usmievajú a tešia sa z úbohého tupého konzumu. Vtedy som si povedala, že do tohto kúta sveta už nikdy viac nevkročím. Ani v najhoršom sne by mi nenapadlo, že o dvadsaťosem rokov rovnako ľahostajne, bez záujmu a sadisticky budú vnímať vraždenie, znásilňovanie a mučenie na Ukrajine. Iste, v Rusku sú aj nejakí normálni ľudia, akurát sa zatiaľ významnejšie neprejavili, spoločnosťou za rok nijako zásadne nepohli, čiže akoby neboli. Žiaľ. O Slovensku nemám žiadne ilúzie, ale aspoň na tie námestia vieme vyliezť, keď už ide do tuhého. Na pozadí protestov v Iráne je nedianie v Rusku viac než príšerné.
Nikdy doteraz som necítila takú bezmocnosť a zúfalstvo ako za posledný rok. Denne dúfam, že príde bombastická správa o smrti Putina, ale medzitým odišlo na večnosť zopár vzácnych blízkych i vzdialenejších ľudí. A masový vrah si žije ďalej. V bezpečnej izolácii a odlúčení, bez ľudského prepojenia s hrôzami, ktoré spôsobuje. Osobne nemám problém modliť sa za jeho smrť. Tento rok ma zúfalstvo celkom premohlo a prestávam mať nádej. Sú chvíle, čoraz častejšie a dlhšie, keď si ju už neviem ani predstaviť.
