Trampoty s Kleistom

Heinrich Kleist (1777 – 1811), najhranejší nemecký dramatik, prozaik s osobitým štýlom, tvorca nemeckej literárnej anekdoty, známy najmä ako ten, ktorý predbehol svoju dobu. Rok 2011 je Kleistov rok. Súčasťou prezentácie, ktorá sa na webovej stránke Goetheho inštitútu v Bratislave venuje tomuto výročiu, je článok Vereny Hütter s emfatickým názvom „Kleist je mŕtvy, nech žije Kleist!“, ktorý hneď v úvode poukazuje na Kleistovo miesto v súčasnej kultúre: „Niet takého pravidelného návštevníka divadla, ktorý by aspoň raz nevidel Rozbitý džbán, a niet ani takého študenta germanistiky, ktorý by nečítal novelu Zemetrasenie v Chile. Heinrich von Kleist má svoje pevné miesto medzi najväčšími nemeckými básnikmi.“ Toto miesto mu však za jeho života upierali. Docenenia sa dočkal až koncom 19. storočia, pričom na začiatku 20. storočia si ho osvojili hlavne expresionisti, ktorým bol svojou poetikou mimoriadne blízky.

V novembri 2011 uplynie 200 rokov od jeho smrti: 21. novembra 1811 si spolu s Henriette Vogel vzal život. Táto skutočnosť ovplyvnila recepciu jeho diela nemenej ako dielo samotné. Pre väčšinu spisovateľov, ktorí sa stali súčasťou kultúrneho dedičstva a jeho aktualizácií, je vyhradené miesto v hrubších či tenších zväzkoch dejín literatúry. Hoci, pravdupovediac, Kleist spôsoboval trampoty aj literárnej historiografii, ktorá sa usilovala začleniť nemeckých autorov do kľúčových období „Klassik“ a „Romantik“. Kleist ako singulárny fenomén nepatril k žiadnej literárnej „škole“ a akúkoľvek „školu“ v umení výslovne odmietal, no pritom sa sám – spravidla (no nielen) polemicky – vzťahoval k literárnym autoritám svojej doby, najmä ku Goethemu. A tak sa tomuto ani klasikovi, ani romantikovi ušiel medzipriestor „Zwischen Klassik und Romantik“. Nejednoznačné a ambivalentné medzipriestory a zlomy charakterizovali nielen jeho tvorbu, ale i jeho život - v Kleistovom prípade sa súčasťou dejín literatúry stal aj vyšetrovací spis o jeho smrti.

Nie náhodou sa veľa publikácií, ktoré sa venujú Kleistovmu životu a dielu, začína kapitolou „Smrť pri Wannsee“. Fascinácia príbehom jeho smrti rezonovala aj pri stom výročí úmrtia v roku 1911. Ak náboženstvo chápalo samovraždu ako slabošský útek zo života, moderna so svojím dôrazom na indivíduum a jeho prežívanie, ju nechápe ako slabosť, ale ako hrdinský čin. Gesto dobrovoľnej smrti považovali už niektorí romantici za dôslednú realizáciu individuálnej slobody. A táto dôslednosť priniesla svojmu protagonistovi eufóriu, ktorá sa okrem esteticky dokonalej scény smrti prejavila aj v listoch na rozlúčku: Vzdáva Bohu vďaky za to, že mu daroval túto „najzmyselnejšiu spomedzi všetkých smrtí“. Ak u iných autorov bežne hovoríme o živote a diele, je v Kleistovom prípade legitímne hovoriť aj o smrti a diele.

V máji uviedol Goetheho inštitút v Bratislave film Die Akte Kleist (Spis Kleist, 2010; námet a produkcia: Christian Beetz, réžia: Simone Dobmeier, Hedwig Schmutte, Torsten Striegnitz). Tieto kriminalisticky ladené literárnohistorické „akty X“ rekonštruujú pomocou dokumentárnych postupov a hraných scén posledné chvíle Heinricha Kleista a Henriette Vogel. Kleist najprv zastrelil svoju priateľku a potom seba. Vďaka vyšetrovaciemu spisu vieme o posledných 25 hodinách Kleistovho života paradoxne viac než o celom jeho živote. Napokon, sám to tak zrežíroval a sám sa podieľal na rôznych mystifikáciách, napríklad nevyriešenou hádankou, prečo matrika uvádza 18. október 1777 ako dátum jeho narodenia, zatiaľ čo ho on sám stanovil na 10. októbra. Autor jednej z početných publikácií o Kleistovi Thomas Wichmann to opísal slovami: „K ´biografickej pravde´ tohto spisovateľa sa nedostaneme, o to sa postaral sám, k dispozícii máme jeho texty.“  

Tvorkyne a tvorcovia filmu Spis Kleist hľadajú spolu s literárnou vedkyňou Ulrike Landfester, divadelným režisérom Clausom Peymannom, historikom Christopherom Clarkom a dramaturgom Alexandrom Weigelom možné odpovede na otázku, ktorá visí vo vzduchu už celé dve storočia: Ako a prečo zomrel Heinrich Kleist? Hybridný žáner tohto filmu balansujúci medzi dokumentom a živým obrazom by mohol pre nezasvätených pôsobiť prepiato, a teda nevierohodne: interview a rekonštruované časti biografie (osirenie, pruská armáda, vojny, cestovanie, štátna služba, francúzska okupácia, vzťahy so ženami, no najmä neustále deklarovaná túžba po smrti) striedajú prestrihy na scény, v ktorých hrajú hlavnú úlohu bezstarostne laškujúci Heinrich s Henriette a biely stolík s kávovým servisom a dvomi stoličkami v novembrovom lesíku pri jazere, ako aj Henriettine biele šaty... Lenže samotná Kleistova smrť bola – aspoň podľa dobových dokumentov – dramatickou inscenáciou s klasicisticky prísnou kompozíciou zachovávajúcou jednotu miesta (blízky hostinec a lesík na brehu jazera), času (posledné hodiny života) a deja (všetko smerovalo k tragickému vyvrcholeniu). Obaja protagonisti pricestovali kočom do hostinca ležiaceho neďaleko jazera a ubytovali sa v ňom. Tu napísali aj listy na rozlúčku: Henriette von Vogel, matka a manželka, svojmu manželovi, Heinrich von Kleist o. i. priateľovi, ktorý sa mal stať vykonávateľom poslednej vôle ich oboch; práve týmto listom zrejme zabezpečil spôsob pochovania ich tiel aj zverejnenia celej udalosti: „Hovorí sa o čine, o akom neslýchať po celé storočia, a o dvoch ľuďoch, ktorých nemožno merať obvyklým meradlom.“ Na Peguilhenov „nemorálny“ inzerát, ktorý verejne oslavoval vraždu a samovraždu,  reagoval pruský kráľ cenzorským zákazom. Koniec koncov nepatrí sa, aby sa pruský dôstojník dopustil takého nemužného činu.   

Henriette a Heinrich vraj písali celú noc a potom listy poslali po kuriérovi adresátom. Svedkovia vypovedali, že obaja mali po celý čas dobrú náladu a mimoriadne pozorne a milo sa k sebe správali. V novembrovom lese vypili kávu, ktorú si nechali naservírovať na brehu jazera. Potom Heinrich zastrelil Henriettu – celú v bielom – a uložil ju na zem, akoby spala. Zastrelil aj seba a posediačky sa sklonil nad jej mŕtvym telom. I keď mnohí chceli vidieť v tejto situácii naplnenie romantickej predstavy lásky až za hrob, iní chápali istú gýčovitosť tejto inscenácie smrti ako ironický citát. „To, že zomreli spolu neznamená, že z tých istých dôvodov, naopak,“ hovorí vo filme Ulrike Landfester. Vyšetrovací spis o výsledkoch pitvy udáva, že nevyliečiteľnou fyzickou chorobou trpela Vogel, ktorá priateľa zrejme požiadala o ukončenie svojho trápenia. Prvá správa o pitve nenašla u Kleista príznaky choroby, druhá však v úsilí nájsť vysvetlenie pre nevysvetliteľné už opisuje isté abnormality pečene a mozgu. Napokon, s patologizáciou Kleista pohybujúceho sa v extrémoch sa stotožňoval už Goethe túžiaci po harmónii: „Hoci sa úprimne snažím o účasť, tento básnik vo mne vždy vzbudzuje hrôzu a odpor ako telo, ktoré príroda zamýšľala urobiť pekným, no zmocnila sa ho neliečiteľná choroba.“  

Autor - podľa jedných génius, podľa iných šialenec -, ktorý celý svoj život márne túžil po pozornosti, sa jej konečne dočkal. Podľa autora Kleistovej biografie a prezidenta Kleistovej spoločnosti Güntera Blambergera možno jeho smrť chápať „ako veľkolepú inscenáciu. Sám zanechal o sebe obraz potomkom. Možno to chápať ako akúsi ekonómiu obete: Niekto, kto tvorí radikálnu literatúru, ktorá totálne presahuje horizont očakávania jeho doby, konštruuje sám seba vo svojich listoch na rozlúčku a vo svojej smrti ako slobodného autora, ktorý nikdy nepotreboval pocit istoty, vždy bol deštruktívneho charakteru, stále hľadal niečo nové.“

Text vznikol na základe sprievodného slova k filmu Die Akte Kleist [3], ktorý bol premietnutý 18. mája 2011 v Goetheho inštitúte v Bratislave. Skrátená verzia vyšla v časopise Romboid 6/2011.