Trampoty s holými babami

Tohtoročná jeseň nepriniesla len holé stromy na dunajskom nábreží, ale aj Holé baby v Slovenskej národnej galérii. Načo holé baby, keď je ich okolo nás viac než dosť? Kurátorka výstavy Petra Hanáková povedala (a v katalógu napísala), že výstava s podtitulom Necenzurované akty moderných majstrov chce ukázať „staromajstrovské hodnoty v (prevažne) štátnych zbierkach“ a „nasvietiť (...) sexistický rozmer staromajstrovstva“. Spolu s Janou Juráňovou sme dostali za úlohu predovšetkým tú druhú časť – nasvecovanie, resp.  „čítanie proti srsti“.  A táto úloha priniesla celú kopu podnetov i otázok.

Benjaminovské čítanie prekonávajúce odpor zaužívanosti – gegen den Strich lesen (čítať proti srsti) – sa mi pri pohľade na tie zmnožené obrazy odhaleného tela asociačne často zvrhávalo na používanosť ženského tela – auf den Strich gehen (šliapať chodník). Aktualizované čítanie ženských aktov sa tak pre mňa zradne skĺzavalo do tesnej blízkosti všeobecnej dostupnosti ženského tela, ako aj mojej nechuti a zároveň potreby túto stránku veci tematizovať. Explicitná požiadavka zaoberať sa „sexistickým rozmerom“ mi na jednej strane prichodila staromódna, to vzhľadom na svetový kontext feministického a rodového myslenia v spoločnosti i umenovede, no na druhej strane ma provokovala svojou prepytujem podvratnosťou, to vzhľadom na domáci kontext - nehovoriac o fakte, že nešlo o hocakú, ale onakvejšiu NÁRODNÚ inštitúciu, ktorá týmto dobrovoľne pristúpila na feministickú intervenciu.

V tom zmnožení ŽENY, ktoré sprevádzalo prípravu výstavy, som zrazu mala čo robiť so svojimi rôznymi protichodnými reakciami. Identifikácia s mužským géniom ani identifikácia s modelmi majstrov mi nehrozila. Možno som voči týmto spôsobom identifikácie imúnna vďaka takmer polstoročie trvajúcemu socializačnému očkovaniu závisťou penisu, závisťou pŕs a iných kúskov tela. Zato ma však ohrozovalo niečo iné: identifikácia (zvnútra i zvonka) s ženskosťou, ktorá sa v ženských aktoch pred mojimi očami konštruovala, alebo prinajmenšom potreba vzdorovať tlaku takejto identifikácie. No ešte väčšmi ma zamestnávalo napätie medzi týmto tlakom a vplyvom autority môjho doterajšieho vzdelávacieho disciplinovania konvenciami umenia. Lenže umenie-neumenie, čoskoro sa veru ukázalo, že všetko doterajšie disciplinovanie sa potkýna o moju nedostatočnosť, o moju rodovú príslušnosť, resp. poslušnosť. 

Jedna z kľúčových feministických umenovedných štúdii Rámovanie ženského tela (1992, slov. 1997) sa zaoberá symbolickým významom ženského aktu v rámci tradícií západného umenia. Jej autorka Lynda Nead vyzdvihuje dvojaký moment regulácie obsiahnutý v ženskom akte: „Premena ženského tela na ženský akt je teda výsledkom regulácie: regulácie ženského tela a regulácie možného nevyspytateľného vnímateľa, ktorého túlajúce sa oko je disciplinované konvenciami a pravidlami umenia.“ Keďže podľa všetkého nebudem typickým predpokladaným vnímateľom ženských aktov moderných a novomoderných majstrov, mám na výber viacero pohľadov a ich kombinácií.

Holá pravda je, že ten mnohosľubný názov holobabáčskej výstavy jednoducho zavádza. Ženské akty majstrov moderny a neomoderny nemajú šancu pôsobiť škandalózne v konkurencii s holotou našou každodennou. Mediálne obnažovanie tela i duše nás všetkých – účinkujúcich aj dívajúcich sa – pomaly ale iste mení na protagonistov a protagonistky permanentnej reality šou. Deň čo deň bojujeme o svoj holý život, používame holé vety, lezieme na holé skaly, pokrývame holé hlavy, dojímame sa nad holíčatami... Krátky slovník slovenského jazyka i Synonymický slovník slovenčiny ponúkajú v heslách týkajúcich sa nahoty bohaté spektrum vyjadrovacích možností a zároveň ukazujú, že nahota neznamená rodovo neutrálnu absenciu oblečenia – tak môže byť človek nahý, ba aj dieťa holulinké, no situácia sa mení, keď príde na han(b)livosť, negatívny príznak je ženského rodu: „expr., často pejor. nahatý: nahaté ženy“.

Tak o čom to vlastne hovoríme dnes, keď nás nahota, najmä ženská nahota obklopuje na každom kroku a keď ženské telo predáva všetko od silikónového lepidla cez kníh po technickú kontrolu áut? Naše zmysly by tu mohlo podráždiť niečo celkom iné: práve vystavovanie ženských aktov v ritualizovanom priestore galérie totiž posúva do iného kontextu exploatáciu obrazov ženských tiel v okolitom verejnom priestore a vice versa. Prechod z ulice do galérie a zasa späť na ulicu zrazu nie je jednoduchou zmenou miesta pobytu. Vyvoláva otázku, ako sa umenie ako inštitucionálna praktika odlišuje od iných inštitúcií, ktoré zabezpečujú privilegovanie určitého pohľadu, kto sú tí, „ktorým inštitucionálny rámec dovoľuje vyzliekať ženské telá, rozoberať, analyzovať“ (Sigrid Schade – Silke Wenk), a ako sa tieto inštitucionálne rámce v spoločnosti neustále nanovo (re)produkujú.

Témou tejto výstavy sa tak stáva nielen kultúrny, ale aj sociálny priestor, v ktorom vystavované diela pôsobia, v ktorom dochádza ku konštruovaniu ženských tiel prostredníctvom ich zobrazovania, sociálny priestor, ktorý zobrazované telá „rámuje“. V už spomínanej štúdii o ženskom akte nadväzuje Lynda Nead na Derridov „diskurz o ráme“, ktorý upriamuje našu pozornosť na hranice objektu kontemplácie, nie na objekt samotný: „Miestom významu, kde sa tvoria rozhodujúce rozdiely medzi vnútrom a vonkajškom, medzi správnymi a nesprávnymi záujmami, je práve rám. Ak estetická skúsenosť predstavuje skúsenosť, ktorá prekračuje individuálne záľuby a nadobúda univerzálny význam, potom bez rámu nemôže existovať nijaký umelecký predmet a nijaký súdržný vnímajúci subjekt.“ Diela tak zažívajú „rámovanie“ v procesoch tvorby, ale opakovane aj v procesoch recepcie. Ďalej Nead reflektuje diskurz o vzťahu nahého tela a aktu, pričom sa sústreďuje na klasické dielo Kennetha Clarka z polovice dvadsiateho storočia Akt. Skúmanie ideálneho umenia. Clark v ňom pomenováva ťažkosti, pred ktoré stavia akt umenovedu, keď na jednej strane predstavuje sublimáciu sexuálnej túžby v umeleckom diele, no zároveň nedovoľuje sexualitu vyradiť: „Proces sublimácie je v tomto prípade neúplný, pretože sexuálne pudy, ktoré sú jeho pôvodným zdrojom, ostávajú zjavné a sú časťou vnímateľových reakcií na obraz.“ A to podľa Clarka ohrozuje „čistotu“ estetickej skúsenosti. V tejto súvislosti Nead upozorňuje na to, že vedenie hranice medzi nemravnou a mravnou, akceptovateľnou a neakceptovateľnou vizuálnou kultúrou je predmetom neustáleho vyjednávania v spoločnosti. Výstava Holé baby poskytla okrem iného aj možnosť toto vyjednávanie explicitne tematizovať a pripomínať tak fluiditu hraníc „čistoty“ a „nečistoty“, umenia a neumenia, ako aj ich ukotvenosť v mocenských asymetriách spoločnosti – aj v rodovej asymetrii. Myslím si, že nie je na škodu si takéto vyjednávanie stále znova pripomínať. Hranice napokon veľmi podnetne tematizujú aj vystavovaní autori v aktoch samotných – napríklad ironizujúco Anton Jasusch, dramaticko-melancholicky Arnold Weisz-Kubínčan, prítomnosťou pohľadu zobrazovanej ženy Július Jakoby, de-formovaním tela Rudolf Krivoš a pod.    

Kurátorka vyjadrila v katalógovom texte k výstave svoje prekvapenie, že „´nahotín´ je v štátnych inštitúciách nečakane veľa. Viac ako by sme, najmä s ohľadom na zbierkové priority socializmu očakávali.“ Toľko zbierky. Za 0,45 sekundy vygúglite približne 36 miliónov odkazov na „holé baby“. Zdá sa, že touto výstavou sme ako spolupáchateľky patriarchátu pridali takých desať dvadsať odkazov navyše. Zároveň sa ale aj vystavení autori stali spolupáchateľmi  - alebo spolutvorcami? - feministickej podvratnej akcie. 

V záujme dôkladnosti tejto správy o stave výstavy chcem dodať, že kurátorka s tou srsťou nežartovala. Chvíľami sme sa doslovne brodili ochlpením a nemám na mysli len neoholené podpazušia vyobrazených krások, ako v prípade Majerníkovej Hanblivej z roku 1930, či srstnatého býka V extáze Kolomana Sokola z roku 1946. Z tohto hľadiska je bezkonkurenčný Mlynárčikov Sprievod cisárovnej Theodory z roku 1968, ktorý pozostáva z bielych uniformných klasických ženských torz, hladkých a aseptických, individualizovaných farbou a hustotou ochlpenia na ohanbí. Komentárová bublina, ktorá tento sprievod sprevádza na výstave, nadväzuje na psychoanalytičku Luce Irigaray, ktorá v dnes už klasickom diele Pohlavie, ktoré nie je jedno (1977, slov. 1994) upriamuje pozornosť na disciplinovanie ženského tela patriarchálnou kultúrou. Irigaray vyzdvihuje inú sexuálnu ekonómiu ženy a tvrdí, že hoci dominantná kultúra vníma ženské pohlavie ako neviditeľné, beztvaré, žena prežíva rozkoš práve vďaka „tvaru svojho pohlavia, pretože sa neustále sama seba dotýka“. O tom však kultúra, ktorá uznáva len falomorfizmus, nemôže nič vedieť, a preto považuje ženské pohlavie za neprítomné za „zašité vo svojej škáre“.

Pôvodne vyšlo v časopise Romboid 9/2010.