Jedno dlhé mediálne vedenie a dva závažné spoločenské problémy

V roku 2000 ASPEKT spolu s ďalšími ženskými a feministickými mimovládkami zorganizoval prvú celonárodnú kampaň Piata žena [3] zameranú proti násiliu na ženách. Posolstvo kampane bolo mrazivo jednoduché: Každá piata žena je týraná. Predchádzali jej roky rôznych iniciatív, takže aj keď kampaň zapôsobila na mnohé a mnohých ako blesk z jasného neba, kto chcel, už ani vtedy nemusel byť šokovaný príšernými skutočnosťami, súvisiacimi s touto témou. Dodnes si pamätám, ako mnohé ženy číslu 5. okamžite uverili, ako sa v rôznych prostrediach, žiaľ, potvrdilo číslo 3. a v prieskume na celonárodnej úrovni číslo 4., takže odhad vychádzajúci z rakúskych, čiže stredoeurópskych skúseností vôbec nebol prehnaný. A dodnes si pamätám, ako niektorí pseudointelektuáli tému zľahčovali a zosmiešňovali. Dodnes si pamätám aj to, ako súčasný šéfredaktor .týždňa v tom čase pôsobiaci v týždenníku Domino Fórum Štefan Hríb osobne reagoval na požiadavku uverejniť materiál z kampane tvrdením, že potrebuje aj vyjadrenie protistrany. Dodnes som sa nedozvedela, kto na tej protistrane mal stáť.

Uplynulo približne dvanásť rokov a printové médium na čele so šéfredaktorom Štefanom Hríbom v 18. čísle z tohto roku uverejnilo článok Mareka Vagoviča s názvom Keď zabíja štát [4] týkajúci sa konkrétneho prípadu ženy zavraždenej bývalým manželom. Na obálke čísla je dokonca obrovský titulok Kto zabil... [5] a k tomu meno dotyčnej, ktoré zámerne nebudem opakovať – a efektne do čierneho ponorený záber jej čerstvého hrobu. V článku je podrobne opísaný postup, ako úrady, ktoré mali konať, nekonali. Ten prípad je príšerný, zlyhanie systému tiež. O to príšernejšie, že žien, ktoré niekedy počas svojho života zažili násilie zo strany partnera, je naozaj približne 20 % z dospelej ženskej populácie. (V ASPEKTE máme dodnes na nástenke citát z jednej z mnohých kníh, ktoré sme k problematike násilia na ženách vydali – z knihy Ann Jones Nabudúce bude mŕtva [6]: „Prečo neodíde? Lebo ju jej manžel zabije.“ – Matka ženy, ktorú zabil jej muž)

Neočakávam, že redakcia .týždňa vyhlási, že feministky mali pravdu, keď bez podpory štátu organizovali celonárodné mediálne kampane proti násiliu na ženách a že aj keď štát zlyháva, predsa len už aspoň vieme, že zlyháva štát, a nie konkrétna žena. Namiesto toho sa toto médium uchýlilo k bulvarizácii témy nie v texte, ale vo vizuálnej stránke – „efektný“ obrázok čerstvého hrobu na obálke a na dvojstrane vo vnútri – aj s fotografiou nebohej.

Toto však v 18. čísle .týždňa nie je jediná téma týkajúca sa žien. V tom istom čísle je zverejnená Výzva Teofóra za obnovu cirkvi [7]. Už sa o nej hovorí zopár mesiacov, a tak to mohol byť chvályhodný krok. Lenže v .týždni dali v duchu akejsi pomýlenej novinárskej snahy o symetriu slovo aj „protistrane“. Je ňou samozvaná reakcia Jána Dudu, profesora kanonického práva a súdneho vikára spišskej diecézy na Výzvu Teofóra za obnovu cirkvi a na Výzvu k neposlušnosti [8] – jednu z mnohých iniciatív v Rakúsku, ktorou sa výzva Teofóra inšpirovala. Ján Duda ju pôvodne uverejnil na svojej webstránke a .týždeň jeho reakciu prevzal. Ak išlo o to, ako zmariť diskusiu už v začiatkoch, tak lepšiu „protistranu“ si toto médium zo svojho „pohľadu“ skutočne vybrať nemohlo. Žiadna anketa pod výzvou: čo si myslí ten biskup, henten arcibiskup, taká laička, hentaká rádová sestra, tamtí veriaci a veriace. To by asi nebolo dosť ostré. Ján Duda je totiž predovšetkým a zásadne proti – okrem iného aj proti sväteniu žien. Podľa neho „[s]ignatári výzvy k neposlušnosti stoja otvorene na heretickom stanovisku prinajmenšom v bode, keď sa verejne hlásia k vysviacke žien“. Ako ďalej píše: „Pápež bl. Ján Pavol II. sa jasne vyjadril, že sviatosť kňazstva je v cirkvi rezervovaná iba mužom z vôle Pána Ježiša a cirkev sa necíti kompetentnou túto vôľu Pána Ježiša meniť.“

Našťastie, sú aj iné autority a na webstránke Teofóra sa objavila kompetentná reakcia jednej z nich – nemeckého teológa dr. Hermana Häringa: „Z viacerých dôvodov má najmä obhajoba svätenia žien (...) ďaleko od akejkoľvek herézy. Už Nový zákon pozná prominentné ženy, ktoré pravdepodobne viedli spoločenstvo, sú to predovšetkým Lýdia, Féba a Priska, ale aj Júnia, z ktorej v západnej cirkvi spravili v 13. stor. Júniáša (...). Ježiš a ani apoštoli nevylučovali ženy priamo ani nepriamo z apoštolskej služby. Mária z Magdaly bola neskôr bezpochyby označovaná za apoštolku apoštolov (apostola apostolorum). Ženy sú tak ako muži obrazom Božím a novým stvorením (2 Kor 5,17), krstom si rovnako ako muži ´obliekli Krista´ (Gal 3, 27) a získali účasť na všeobecnom kňazstve; v Ježišovi Kristovi neexistuje žiaden rozdiel medzi mužom a ženou (Gal 3, 28). Navyše, podľa dogmatiky konajú kňazské osoby ´v osobe Krista´ a nie v ´mužskej podstate Krista´. Ak však boli napriek tomu celé stáročia ordinovaní za kňazov len muži, je dokázateľné, že to nemožno pripísať biblickým vyjadreniam alebo cirkevnému učeniu, ale patriarchálnym kultúram židovstva, helénstva a celej Európy. A napokon, ak by chcel niekto tvrdiť, že v kruhu dvanástich boli len muži, a preto môžu byť kňazmi len muži, muselo by sa rovnako prísne požadovať, aby mohli byť kňazmi len Židia, lebo dvanásti boli všetci Židia.“ Toľko z odpovede prof. dr. Hermanna Häringa na výhrady prof. dr. Jána Dudu [9].

Nuž, trvalo to približne dvanásť rokov, kým súčasný šéfredaktor .týždňa pochopil, že téma násilia na ženách nepotrebuje „druhú stranu“. Koľko bude jemu, jeho tímu a podobne orientovaným trvať, kým pochopia, že aj iné témy týkajúce sa žien a ich človečenstva sú legitímne? Predpokladám, že dlhšie, než pripúšťa normálna dynamika spoločenského vývinu, ktorú som ochotná akceptovať. Ej veru, nežije sa dobre v spoločnosti, v ktorej to tým, čo sa pasujú za elity, trvá a trvá a trvá. A keď pochopia, čo už všetci vieme, ešte sa za to nechajú aj oslavovať.

Nuž, ešteže Duch vanie, kadiaľ chce... A to, čo .týždňu trvá roky, je u Boha len okamih. Alebo – aj naopak?