(Výskumná správa)

I. Úvod

Vo všetkých častiach sveta sú v odevnej výrobe zamestnané predovšetkým ženy. Podobne globálnym javom je aj zvyšovanie zisku prostredníctvom porušovania štandardov práce, ktoré definuje medzinárodné právo. Zamestnanci a zamestnankyne sú pod tlakom veľkých spoločností nútení pracovať v zlých pracovných podmienkach. Poľsko nie je v tomto ohľade výnimkou, a preto sa naň zameral aj tento výskum.

Prvú fázu výskumu, ktorá skúmala práva zamestnankýň, uskutočnili Clean Clothes Campaign a Karat Coalition v roku 2004. Výskum v štyroch fabrikách ukázal, že pracovné podmienky žien, ktoré v nich pracovali, boli neraz v rozpore so štandardmi stanovenými Medzinárodnou organizáciou práce (ILO). Vážnymi prekážkami v úsilí presadiť dodržiavanie práv zamestnankýň a zamestnancov je ekonomická situácia v Poľsku (vysoká nezamestnanosť) a pasivita odborov. Ženy v skúmaných fabrikách sú často nútené pracovať nadčas, a ak nadčasy odmietnu, sú potrestané preradením na menej platenú prácu, nedostanú inak zvyčajné príplatky, či dokonca riskujú prepustenie. Zamestnankyne a zamestnanci nie sú vopred informovaní o práci nadčas, neexistuje ani možnosť kompenzovať nadčasy voľnom. Práca sa organizuje ako úkolová práca a keďže normy stanovené na jednu pracovnú zmenu sú privysoké, zamestnankyne v práci zostávajú dlhšie než 8 hodín bežného pracovného času. Základnou zložkou platu je zvyčajne minimálna mzda, ďalšie časti zárobku sa počítajú podľa množstva vyrobených výrobkov. Vyplácanie mzdy často mešká (niekedy aj 16 dní). Pracovné podmienky vo väčšine fabrík sú veľmi zlé, zlé technické vybavenie je príčinou častých poranení (napr. poranení prstov, popálenín).

Tieto varujúce výsledky poukazujú na potrebu sledovať pracovné podmienky v poľskom odevnom priemysle. Preto aj v roku 2005 Karat Coalition spoločne s Clean Clothes Campaign pokračovali v ich sledovaní v rámci projektu Zlepšovanie pracovných podmienok žien pracujúcich v odevných fabrikách v Poľsku (Improving Work Conditions of Women Working in Clothing Factories in Poland). Realizáciu projektu umožnila finančná podpora od Nemeckej komisie Ženského svetového dňa modlitieb (Der Weltgebetstag der Frauen).

V prezentovanom výskume sme robili rozhovory so ženami z 10 fabrík a pokúsili sme sa zistiť, či sa v nich dodržiava 8 základných štandardov Zákonníka pracovných praktík pre odevný priemysel včítanie výroby športových odevov (Code of Labour Practices for the Apparel Industry Including Sportswear). Prvé štyri štandardy vychádzajú z dohovorov Medzinárodnej organizácie práce. Ďalšie štyri vyplývajú z tých pracovných práv, ktoré sa v odevnom priemysle najčastejšie porušujú. Sú to:

- slobodná voľba zamestnania (Dohovory ILO č. 29 a 105)
- zákaz diskriminácie v zamestnaní (Dohovory ILO č. 100 a 111)
- zákaz detskej práce (Dohovory ILO č. 138 a 182)
- sloboda združovania a právo kolektívne vyjednávať (Dohovory ILO č. 87 a 98)
- zákaz prekračovať dohodnutú pracovnú dobu v rozsahu maximálne 48 hodín týždenne a 12 hodín nadčasov (Dohovor ILO č. 1)
- primeraná mzda (Dohovor ILO č. 26 a Všeobecná deklarácia ľudských práv)
- bezpečné a legálne zamestnanie (t.j. bezpečné a hygienické pracovné prostredie; dohovor ILO č. 155).

Výskum v Poľsku prebehol pomocou dotazníkov, ktoré využívali metodológiu navrhnutú Clean Clothes Campaign. Vyškolené výskumníčky a výskumníci v roku 2005 urobili rozhovory s 96 ľuďmi pracujúcimi v 10 firmách s rozličnou právnou formou. Všetky ženy, s ktorými sme viedli rozhovory, boli zamestnané v prevádzkach tzv. OPT, vyrábajúcich odevy pre zahraničné firmy (Outward Processing Trade označuje taký výrobný proces, v ktorom sa používaný materiál nákupcom „dočasne exportuje“ do krajiny spracovania). Všetky rozhovory boli dôverné.

Dlhodobým cieľom výskumu je zlepšenie pracovných podmienok v odevnom priemysle. Najefektívnejšími prostriedkami na to sú zvyšovanie povedomia verejnosti (vrátane spotrebiteľského povedomia), médií a zodpovedných inštitúcií. Tomu má napomôcť i táto správa.

Počas realizácie projektu sa nenaplnili naše predstavy o spolupráci s odbormi. Odbory fungujúce v ľahkom priemysle sú v Poľsku vo všeobecnosti slabé, používajú zastarané a málo účinné metódy intervencie a spolupráce (so zamestnancami, ktorých majú reprezentovať, zamestnávateľmi a ďalšími organizáciami). Väčšina oslovených odborových organizácií mala problémy s pochopením metód používaných Clean Clothes Campaign, ako aj s prístupom k informáciám (ktoré boli poväčšine v angličtine); svoju úlohu zohral aj nedostatok vôle a času.

Napriek predchádzajúcim súhlasným vyjadreniam sa do výskumu nezapojili ani miestne ženské organizácie, a to najmä kvôli nedostatku zdrojov, ale aj nedostatku kontaktov s pracovníčkami v odevných prevádzkach, ktoré ich v prípade potreby (pravdepodobne v dôsledku rezignácie) neoslovujú.

Z uvedených skúseností je čiastočne zrejmé, prečo je v Poľsku možné zneužívanie žien v odevných prevádzkach a prečo to nevedie k masovejšej nespokojnosti a protestom.

Napriek uvedeným ťažkostiam nás významne podporili mladé ženy, ktoré v projekte dobrovoľne pomáhali. Záujem mladých ľudí posilňuje naše presvedčenie, že sa v Poľsku vytvorí koalícia organizácií spolupracujúcich s Clean Clothes Campaign.

II. Odevný priemysel v Poľsku

Výroba

Podobne ako v iných krajinách EÚ, ani v Poľsku sa odevnému priemyslu nedarí. V prvej polovici roku 2003 klesla výroba v tomto sektore o 5,5 %, podobne klesala výroba aj v ďalších sektoroch ľahkého priemyslu. Tento trend existuje už od roku 1998, klesajúca výroba má teda trvalejší charakter. Podľa správy Ministerstva hospodárstva a práce sú hlavnými príčinami obmedzený domáci dopyt, nárast exportu a výrazný prílev importovaného tovaru.

Napriek poklesu produkcie je odevný priemysel pre poľskú ekonomiku stále relatívne významný. Jeho podiel na celkovej produkcii Poľska je 4,4 %, čo je viac než v Českej republike alebo v Maďarsku. Navyše sa v roku 2004 výsledky poľského odevného priemyslu v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi zlepšili: čistý zisk vzrástol o viac než polovicu a celková výnosnosť vzrástla na 70 %. Tieto údaje naznačujú, že sa znížili výrobné náklady, čo mohlo mať za následok zhoršenie pracovných podmienok.

Export

Odevy vyrobené v Poľsku sú prevažne určené na export do Nemecka. Poľsko je tak popri Číne, Turecku a Rumunsku jedným z najväčších dodávateľov odevov pre nemecký trh.

V roku 2003 sa hodnota exportu textilného priemyslu v poľských zlotých (PLN) zvýšila o 7 % (včítane zvýšenia exportu do krajín EÚ o 6,9 %). Dovoz však narástol za toto obdobie ešte viac (o 13,5 %, včítane 13 % z krajín EÚ). Pri vývoze tovarov v ľahkom priemysle zohrávajú významnú úlohu výrobcovia, ktorí výrobky predávajú priamo. V tomto kontexte je významná skutočnosť, že 80 % výroby v Poľsku sa síce uskutočňuje v Poľsku, fabriky však vlastnia zahraničné korporácie.

Zamestnanosť

Počet osôb zamestnaných v poľskom priemysle sa v roku 2003 v porovnaní s predchádzajúcim rokom znížil o 2,8 %. V súčasnosti je v priemysle zamestnaných 33 % pracujúcich. Podľa Ministerstva hospodárstva a práce je príčinou zníženia počtu ľudí zamestnaných v priemysle pokles priemernej zamestnanosti vo výrobe odevov a kožušinových výrobkov. V roku 2003 bolo v ľahkom priemysle zamestnaných 310 200 ľudí, čo je o 5,9 % menej ako v roku 2002. 13 % zo všetkých ľudí zamestnaných v priemysle pracuje v odevných a textilných prevádzkach. Je celkom bežné, že odevné fabriky sú hlavnými zamestnávateľmi v regiónoch s nezamestnanosťou 20 %, ba dokonca až 30 %. Je potrebné dodať, že väčšinu zamestnancov v tomto odvetví tvoria ženy.

Významným, no bližšie nepreskúmaným javom je aj nelegálne zamestnávanie. Podľa odhadov Financial Times z roku 1995 bolo len v Lodži zamestnaných približne 140 tisíc ľudí nelegálne. Dá sa predpokladať, že tento počet v posledných rokoch najmä vďaka migrantkám a migrantom z krajín východne od Poľska ešte narástol.

Plat

V súčasnosti je odevný priemysel v Poľsku odvetvím s najnižšími mzdami; zároveň zamestnáva najviac žien. V roku 2001 priemerná hrubá mzda v tomto odvetví dosahovala 1183,12 PLN, v textilnom priemysle 1476,36 PLN, v baníctve 3596,44 PLN a v chemickom priemysle (výroba hnojív) to bolo 3737,28 PLN (Hlavný štatistický úrad, 2001).

Štruktúra

Po politických zmenách v roku 1989 bol hneď v začiatkoch transformácie celý poľský odevný priemysel sprivatizovaný. Väčšinu výrobcov v tomto odvetví tvoria malé fabriky. V Poľsku existuje približne 44 tisíc výrobcov odevov, no len 1 tisíc z nich zamestnáva viac ako 50 ľudí. „Gigantmi“ a zároveň úspešnými podnikmi sú Vistula SA, Wólczanka SA, Zaklady odziezowe Bytom SA, Próchnik SA, Modena SA alebo Intermoda SA; zvyšok tvoria menšie podniky. Veľké množstvo fabrík má negatívne dôsledky na finančné postavenie odevného priemyslu, ktorému hrozia bankroty, a to predovšetkým malým fabrikám. V roku 2003 pokles počtu výrobcov v ľahkom priemysle najviac zasiahol odevný priemysel (408 podnikov), najmä malé podniky s menej ako desiatimi zamestnancami. Klesol aj počet výrobcov s viac ako 250 zamestnancami.

Ako funguje odevný priemysel?

Výrobcov odevov v Poľsku možno rozdeliť do dvoch skupín. Prvú tvoria poľské značky ako napr. Reserved, Top Secret, Tatuum, Atlantic alebo Troll. Správajú sa podľa globálnych trendov – svoje prevádzky umiestňujú do Číny, Pakistanu, Bangladéša a Turecka. Využitie lacnej pracovnej sily a obchádzanie európskych pracovných štandardov im umožňuje znižovať náklady.

Druhou skupinou sú zahraničné značky. Do Poľska umiestňujú svoje fabriky veľmi známe značky – preto je Poľsko jedným z najväčších exportérov odevov do Európskej únie. Väčšina výroby prebieha v malých firmách, kde sa na pracovné štandardy neberie ohľad. Neplatená práca nadčas je bežnou súčasťou zamestnania, práca často neponúka sociálne zabezpečenie ani možnosť trvalého pracovného pomeru, mzdy šičiek, včítane práce nadčas, dosahujú 900-1300 PLN.

Väčšina poľských fabrík funguje systémom OPT (Outward Processing Trade). Spočíva vo výrobe odevov pre zahraničné firmy, pričom na oblečení samotnom je len známa zahraničná značka (teda nie značka poľského výrobcu). Predpokladá sa, že až 70-80 % priemyslu má tento charakter.

Tento spôsob prevádzkovania súvisí s tzv. „európskymi dohodami“ z roku 1982. V nich boli textilné výrobky označené ako „citlivý“ tovar, lebo ich dovoz do krajín EÚ predstavuje pre dobre rozvinutý textilný priemysel v EÚ hrozbu. Na základe „dohôd“ môže preto EÚ na konkrétne kategórie textilu a oblečenia zaviesť antidumpingové opatrenia, aby zamedzila nečestnej súťaži. Politika EÚ teda spočíva v ochrane know how a technológií; zároveň podporuje premiestnenie pracovne intenzívnych častí odevnej produkcie, ktoré však nie sú zamerané na rozvoj, do zahraničia. „Dohody“ uľahčujú do EÚ dovoz odevov vyrobených systémom OPT. Zvyšný dovoz do EÚ je totiž predmetom cla a daní.

Umiestnenie fabrík vyrábajúcich pre zahraničné firmy do Poľska je obzvlášť ziskové najmä kvôli blízkosti hlavných európskych trhov a kvôli relatívne malým výrobným nákladom. Poľsko má dobre rozvinutú infraštruktúru odevného priemyslu, kvalifikovanú pracovnú silu, ako aj atraktívne daňové prázdniny. Narastá aj význam Poľska ako spotrebiteľského trhu, ktorý časom prinesie vyšší zisk v predaji.

Známe značky oblečenia presunuli a presúvajú svoju výrobu do krajín, ako je Poľsko, aj kvôli spotrebiteľským kampaniam, ktoré kritizujú neetické správanie firiem a porušovanie práv zamestnancov v Ázii. Veľké spoločnosti sa radšej presunú z kontroverzného regiónu do niektorej z krajín strednej a východnej Európy. Napriek tomu čínskym a iným výrobcom dokážu konkurovať len veľkí poľskí výrobcovia, ktorí vyrábajú vysoko kvalitné oblečenie pre prestížne značky.

Textilný a odevný priemysel EÚ dnes musí súperiť s čínskym. Od 1. januára 2005 už neexistujú kvóty na dovoz textilu a odevov z Ázie, ktoré boli ustanovené v dohodách Svetovej obchodnej organizácie (WTO) a posledných 14 rokov chránili trh EÚ. Preto začali ďalšie rokovania medzi EÚ a Áziou, ktoré vyvrcholili 20. júna 2005 tzv. Šanghajskou dohodou medzi Európskou komisiou a čínskym ministrom obchodu. Prechodné obdobie bolo predĺžené do roku 2008. Pri perspektíve ustanovenia ochranných taríf Európskou úniou súhlasila Čína s pretrvávajúcim obmedzením dovozu textilu a oblečenia. EÚ má však stále problémy spojené s odevmi zadržiavanými na hraniciach, nedostatkom oblečenia v krajinách EÚ, hrozia jej aj kompenzácie pre dovozcov, veľkoobchodných i maloobchodných predajcov, ktorí očakávali odstránenie kvót a ktorých zmeny vyplývajúce z uvedenej dohody zaskočili. Podľa analytikov musí Európska komisia zavedenie nových kvót pozastaviť, čo by mohlo byť aj prvým krokom k ich zrušeniu.

Poľskí experti sú presvedčení, že zrušenie obmedzení priamo neohrozí firmy vyrábajúce v Poľsku, ktoré po celé uplynulé obdobie s Áziou úspešne súťažili. Zmeny však môžu negatívne ovplyvniť niektoré západoeurópske firmy, ktoré vyrábajú v Poľsku a s ktorými sú poľské spoločnosti v úzkom spojení (prostredníctvom OPT alebo výrobou jednotlivých komponentov).

Pri vstupe do EÚ muselo Poľsko znížiť clá na oblečenie vyrobené v Ázii z 18 % na 12 %. Nové členské štáty museli prijať európsky systém kvót na oblečenie dovážané z Ázie. Veľa poľských firiem však ráta s postupným zrušením kvót, a tak v rámci dlhodobej stratégie svoju výrobu presúva do Ázie. Niektoré z nich vyrobia v Poľsku len každý desiaty výrobok. V Ázii sa etablujú pomaly - budujú nové kontakty, získavajú ďalších dodávateľov, a známe spoločnosti otvárajú kancelárie v ázijských mestách, aby mohli dôslednejšie kontrolovať výrobu. Každý krok smerom k liberalizácii dovozu z Ázie je pre ne príležitosťou na znižovanie výrobných nákladov a následne aj zvyšovanie ziskov.

V tejto situácii nie je dohľad nad dodržiavaním práv zamestnankýň a zamestnancov v nových členských štátoch pre EÚ prioritou. Odvrátenie krízy európskeho odevného priemyslu, neschopného konkurovať ázijskému dovozu, je pre EÚ oveľa dôležitejšie. Narastajúca súťaž znamená potrebu znižovania výrobných nákladov a spolu s nimi aj znižovanie pracovných štandardov.

Ženy v poľskom odevnom priemysle

V Poľsku predstavujú väčšinu zamestnancov v odevnom priemysle ženy, preto akékoľvek zmeny v tomto sektore majú dopad na ich život. Znižovanie počtu fabrík pre ne znamená stratu zamestnania; zlepšenie finančných výsledkov výrobcov a súčasné znižovanie hodnoty predaných výrobkov sú často spojené so znižovaním pracovných štandardov. Okrem toho sú ženy pracujúce v tomto sektore najhoršie platenými zamestnankyňami v poľskom priemysle.

Zložitá situácia žien zamestnaných v odevnom priemysle sa už roky nezmenila. V dôsledku reštrukturalizácie a privatizácie odevného priemyslu v Poľsku sa zatvorilo veľa fabrík a počet ľudí v nich zamestnaných sa znížil na polovicu. V regiónoch, kde ľudí tradične zamestnával odevný priemysel, tvoria väčšinu nezamestnaných práve ženy. Dokonca i v Lodži, meste, ktoré kvôli obrovskému sústredeniu odevných fabrík zamestnávajúcich ženy získalo pomenovanie „mesto žien“, v porovnaní s obdobím pred rokom 1989 výroba významne poklesla. Vyrábajú sa tam predovšetkým jednoduché a lacné textílie, ktoré nevyžadujú vysokú zručnosť zamestnankýň.

Ženám sa zvýšená pozornosť nevenovala ani počas transformácie, keď veľa odevných fabrík bankrotovalo, bolo v likvidácii a v ktorých väčšinu zamestnancov tvorili ženy. Na rozdiel od iných odvetví nebol odevný priemysel v Poľsku považovaný za významný. Prepusteným šičkám sa na rozdiel od prepustených baníkov nedostalo žiadnej významnej podpory, neobdržali ani odstupné pre nadbytočnosť, nesústredili sa na ne žiadne asistenčné programy.

Diskriminácia žien na trhu práce v Poľsku sa stále trivializuje. Ženy zarábajú menej a pri prepúšťaní sú medzi prvými. Negatívny vplyv na ich účasť na pracovnom trhu má aj sťažený prístup k zariadeniam starostlivosti o deti. Účinnému konaniu proti rodovo podmienenej diskriminácii v zamestnaní zamedzuje slabé povedomie žien o svojich právach, nízka úroveň informovanosti v spoločnosti a všeobecné zložité podmienky na trhu práce. Kvôli vysokej nezamestnanosti pracovníčky dávajú pred bojom za vlastné práva prednosť udržaniu sa v zamestnaní.

Problém zneužívania žien v odevnom priemysle nie je predmetom riešení príslušných vládnych inštitúcií ani odborových organizácií, v ktorých v Poľsku dominujú muži. Sústredenie sa na pracovné podmienky žien ignorujú aj samotní výrobcovia – tí skôr presadzujú efektívne stratégie v snahe úspešne súťažiť s ázijskými výrobcami. Počet mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú obhajobou pracovných práv žien, tiež nie je dostatočný.

III. Právny rámec

Pri monitorovaní pracovných podmienok v poľských odevných závodoch sa Clean Clothes Campaign a Karat Coalition zamerali na dodržiavanie ôsmich základných štandardov: slobodná voľba zamestnania, zákaz diskriminácie v zamestnaní, zákaz detskej práce, sloboda združovania a právo kolektívne vyjednávať, zákaz prekračovať dohodnutú pracovnú dobu, právo na primeranú mzdu, bezpečné a legálne zamestnanie a bezpečné a zdravé pracovné prostredie.

Všetkých osem štandardov pochádza z Deklarácie Medzinárodnej organizácie práce (ILO) prijatej 18. júna 1998 v Ženeve. Niektoré z nich sa považujú za „citlivé“ a v odevnom priemysle na celom svete sa nedodržiavajú. Sú zakotvené aj v poľskej legislatíve - v ústave, v medzinárodných dohodách ratifikovaných Poľskom a v iných zákonoch, predovšetkým v Zákonníku práce, nariadeniach Národného inšpektorátu práce, ako aj v zákonoch o odboroch.

IV. Výsledky výskumu

Výskum pracovných podmienok v odevných závodoch, realizovaný organizáciami Clean Clothes Campaign a Karat Coalition, sa zakladá na rozhovoroch s pracovníčkami. Sme presvedčené, že táto metóda je pre zber spoľahlivých dát najvhodnejšia. Rozhovory prebiehali mimo pracovísk, a čo je mimoriadne dôležité, bez vedomia zamestnávateľov. Partnerkám v rozhovoroch sme zaručili anonymitu a diskrétnosť. Keďže odevný priemysel je feminizovaný a niektoré z otázok sa dotýkali rodovej diskriminácie a sexuálneho obťažovania v zamestnaní, väčšinu výskumníčok tvorili ženy. Urobili sme všetko v záujme toho, aby sme našim partnerkám v rozhovoroch vytvorili čo najbezpečnejšie prostredie a sústredili informácie, ku ktorým sa formálne inštitúcie zaoberajúce sa sledovaním pracovných podmienok, ako napr. Národný inšpektorát práce, dostanú len ťažko.

Prostredie, v ktorom sa uskutočňovali rozhovory, bolo rôzne: ak boli výskumníčky partnerkám v rozhovoroch predstavené niekým, koho už pracovníčky predtým poznali, počiatočnú nedôveru vystriedala priateľskosť a otvorenosť. Výskumníčky sa tak dostali k mnohým podrobnostiam o podmienkach práce vo fabrikách. Vzájomnú dôveru sa nám však nepodarilo dosiahnuť vo všetkých otázkach; možno sa domnievať, že tomu tak bolo pre strach zo straty zamestnania.

V rokoch 2004 a 2005 sa Clean Clothes Campaign a Karat Coalition sústredili na 14 odevných fabrík umiestnených v Poľsku. V roku 2005 výskumníčky urobili rozhovory s 96 partnerkami, zamestnanými v 10 rôznych firmách – súkromných prevádzkach, výrobných družstvách invalidov (resp. výrobných družstvách zamestnávajúcich pracovníkov so ZŤP), akciových spoločnostiach. Ženy vybrané na rozhovory boli zamestnané v prevádzkach uplatňujúcich systém OPT; vyrábali odevy určené pre spoločnosti z Nemecka, Francúzska, Holandska, Belgicka, Veľkej Británie, Írska, Talianska, Dánska, Rakúska, Švajčiarska, USA, Kanady a Japonska. Niektoré z firiem vyrábajú aj uniformy pre poľské a európske služby, ako napr. políciu, letecké a lodné spoločnosti, banky, železnice, autobusové prepravné spoločnosti atď.

Výskum v roku 2005 vo väčšine prípadov poukázal na viacero podobných problémov ako výskum, ktorý uskutočnila Clean Clothes Campaign a Karat Coalition v roku 2004. Táto zhoda poukazuje na to, že zistené problémy sa nemusia obmedzovať na malý počet prevádzok, ale môžu byť problémami celého odvetvia.

Po transformácii politického a ekonomického systému v Poľsku bol odevný priemysel do veľkej miery sprivatizovaný a v súčasnosti sa naň nevzťahuje kolektívne vyjednávanie. V dôsledku toho nie sú v prípadoch sporov so zamestnávateľom práva pracovníčok a pracovníkov odevného priemyslu chránené dostatočne, predovšetkým tam, kde odbory nemajú dostatočnú inštitucionálnu podporu. Predstavitelia odborov sa často sťažujú na to, že zamestnávatelia obmedzujú právo pracovníkov a pracovníčok na združovanie, zastrašujú odborových aktivistov a aktivistky, alebo sťažujú zamestnankyniam a zamestnancom prístup k zástupcom odborov (napr. tak, že kancelárie odborového zväzu sú umiestnené v administratívnej časti vzdialenej od výrobnej prevádzky). Výskum však ukázal aj to, že odborové zväzy si neplnia svoje povinnosti voči zamestnankyniam a zamestnancom, a často konajú v záujme zamestnávateľa, a nie pracovníčok a pracovníkov. Deje sa tak najmä v malých odborových zväzoch fungujúcich len na jednom pracovisku, no tento jav sa neobmedzuje iba na ne. Niekedy sa dokonca zdá, že jediným záujmom odborových aktivistov je najmä poistenie sa pred stratou vlastného zamestnania.

Podľa názoru respondentiek je nedostatočná aj činnosť Národného inšpektorátu práce. Pracovníčky nám v rozhovoroch povedali, že zamestnávatelia, ktorí o nadchádzajúcej inšpekcii vedia dopredu, vždy vykonajú na pracovisku nevyhnutné „kozmetické“ a dočasné zlepšenia. Dopĺňajú podstatné dokumenty a zavádzajú potrebné, ale len dočasné zlepšenie bezpečnostných podmienok. Strach zo straty zamestnania spôsobuje, že zamestnankyne a zamestnanci svoje sťažnosti inšpektorátu nenahlasujú. Niektoré odpovede respondentiek a respondentov vyjadrujú pochybnosti nad profesionalitou kontrol, poukazujú na „priateľské“ vzťahy medzi pracovníkmi inšpektorátu a zamestnávateľmi.

Plnenie ôsmich štandardov Clean Clothes Campaign v desiatich fabrikách v Poľsku

1. Zákaz nútenej práce
Nútená práca podľa striktnej definície v žiadnej z 10 fabrík pozorovaná nebola. Pracovníčky nemuseli zamestnávateľom nechať doklady ani peniaze, ani neboli donútení podpísať žiadne iné dokumenty okrem tých, ktoré predpisujú zákony. Po fabrike sa môžu pohybovať relatívne jednoducho a slobodne. Majú však obmedzený prístup do administratívnych priestorov, čo často znamená obmedzenie prístupu k zástupkyniam a zástupcom odborového zväzu, ktorý v nich sídli. Šičky sa sťažujú:

„Ak chcem niečo vyriešiť na personálnom, najskôr musím svojej vedúcej vysvetliť, prečo tam idem.“

„Nemôžete sa len tak vybrať pozrieť priateľku do vedľajšieho oddelenia.“

Významným problémom sú bežné a povinné nadčasy – podľa názoru respondentiek sú formou nútenej práce, ktorej sa nedá vyhnúť. Prípadné odmietnutie má tvrdé následky – zamestnankyňu môžu preradiť do iného oddelenia s nižšími mzdami, nedostane odmeny, vedúca sa k nej správa nepríjemne, alebo jej hrozí prepustenie. Nariadenia regulujúce nadčasy nič také, samozrejme, neumožňujú; pracovníčka podľa nich nie je povinná súhlasiť s nadčasovými pracovnými hodinami, a ak s nimi súhlasí, má dostať ďalšiu primeranú odmenu. Významným porušením pracovných práv je skutočnosť, že v mnohých fabrikách o potrebe pracovať nadčas pracovníčky nie sú dostatočne informované. Niekedy sa o dlhšej pracovnej dobe dozvedia v ten istý deň, keď sa od nich takáto práca vyžaduje. Jedna z respondentiek na margo toho poznamenala:

„Nie som si tým istá, ale zdá sa mi, že toto je nútená práca.“

2. Zákaz detskej práce
Detskú prácu sme nepozorovali ani v jednej z 10 fabrík. Aj keď sú pracovné podmienky v fabrikách vo všeobecnosti zlé, mladiství v nich pracujú (napr. v rámci učňovskej praxe) v chránenom prostredí, ktoré zodpovedá všetkým príslušným ustanoveniam Zákonníka práce.

3. Diskriminácia
Diskriminácia na základe národnosti, etnicity, náboženského presvedčenia, rasy, sexuálnej orientácie v 10 skúmaných fabrikách fakticky neexistuje. Nanešťastie však nemožno povedať, že je to dôsledok tolerancie alebo vedomého prístupu zamestnávateľov alebo toho, že by chápali neprípustnosť takýchto foriem diskriminácie. Je to tak preto, lebo zamestnankyne vo fabrikách tvoria veľmi homogénnu skupinu. A keďže je odevný priemysel veľmi feminizovaným odvetvím, rodová diskriminácia, či aspoň priama rodová diskriminácia jednotlivkýň, je veľmi zriedkavá.

Existujú však prípady, keď sú ženám kladené otázky o počte detí, o tom, či sú slobodné alebo vydaté. Napriek tomu, že od žien zamestnávatelia nevyžadujú lekárske potvrdenie o tom, že nie sú tehotné, z výpovedí respondentiek je zrejmé, že tehotné ženy vo fabrikách nie sú obzvlášť vítané. Pracovníčky preto zamestnávateľov o tehotenstve neinformujú, takisto sa nedožadujú špeciálnej starostlivosti, na ktorú majú zo zákona nárok, ani nežiadajú o preradenie na inú, ľahšiu prácu, či prácu vhodnejšiu pre tehotné ženy (z hľadiska zdravotných následkov). Jedna zo šičiek nám povedala:

„Kolegyňa o svojom tehotenstve dlhý čas nikomu nič nepovedala, a to napriek tomu, že sa necítila dobre. Nakoniec si vybrala práceneschopnosť, potom išla na materskú dovolenku a do práce sa už nevrátila.“

V rozhovoroch žiadna z respondentiek neinformovala o prípade sexuálneho obťažovania. V jednej z fabrík však ženy museli od vedúceho počúvať dvojzmyselné vtipy o mužsko-ženských vzťahoch:

„Niekto sa na nich smial, ale bola som nahnevaná. Nepovedala som nič, bála som sa. Našťastie s nami už nepracuje.“

V niektorých spoločnostiach však existuje slovné osočovanie a psychické obťažovanie.

Vo výskume sme nezaznamenali rodovú diskrimináciu spojenú s úsilím o pracovný postup. Vedúce sú často ženy. Vo fabrikách sa dodržiava princíp rovnakej odmeny za prácu na rovnakej pozícii bez ohľadu na rod, skutočnosťou je však aj nasledovné:

„Muži zarábajú lepšie, lebo robia na iných oddeleniach, strihajú a žehlia.“

Väčšina žien pracuje ako šičky; mzdy na tejto pozícii sú zvyčajne nižšie než mzdy strihačov a žehličov.

4. Sloboda združovania a právo na kolektívne vyjednávanie
V polovici fabrík, v ktorých sme robili výskum, neexistovali odbory ani iné združenie pracovníčok a pracovníkov – aspoň ženy, s ktorými sme robili rozhovory, o nich vôbec nevedeli:

„Neviem, či tu niečo také je, nezaujíma ma to, nevšimla som si, že by tu niekto niečo robil.“

Toto konštatovanie je obzvlášť znepokojivé. Poukazuje na šírku problémov, ktoré je potrebné prekonať na to, aby sa situácia žien v odevnom priemysle zlepšila. Je zrejmé, že bude treba prekonať nielen zjavnú apatiu a nedostatok dôvery v zlepšenie situácie, ale aj šokujúcu neefektívnosť už existujúcich odborov.

Je tu však aj svetlá stránka: v žiadnej z fabrík sme nepozorovali situáciu podobnú situácii v Elblagu. Keď si totiž vo fabrike Hetman v Elblagu šičky založili odbory Solidarność (Solidarita), vedenie podniku dalo skupine iniciátoriek kolektívnu výpoveď – mimochodom, protiprávne.

Vo väčšine spoločností si pracovníčky nie sú isté tým, či by po založení odborov nenasledovalo potrestanie. Podobne nie sú presvedčené o tom, že založenie odborov vôbec pomôže zlepšiť situáciu:

„Načo nám to bude, len sa dostaneme do problémov, a nič sa aj tak nezmení.“

Tento postoj sa určite týka aktivít tzv. „žltých odborov“, ktoré existujú v niekoľkých fabrikách. „Žlté odbory“ nadštandardne spolupracujú so zamestnávateľmi a za dodržiavanie pracovných štandardov sa nezasadzujú. Jedna z respondentiek povedala:

„Ich to vôbec nezaujíma, na šéfa odborov sa tiež nedá spoľahnúť – rovnako ako šéf spoločnosti v ničom nevidia problém.“

Odborárka v jednej z fabrík povedala, že manažment odborárov a odborárky zastrašuje:

„Odbory stretnutia s pracovníčkami organizovať nemôžu, v ničom to nepomôže, jediná vec, ktorá tu platí, je práca.“

V tej istej fabrike fungovali aj odbory založené len v tejto jednej fabrike. Manažment ich uprednostňoval, oceňoval ich lojalitu aj to, že spôsobujú menej problémov:

„Odborový zväz vždy vo všetkom súhlasí s manažmentom, naše vyjadrenia sa nerátajú.“

V štyroch fabrikách prebehli protesty a štrajky. Zvyčajne to boli „štrajky ad hoc“ – štrajkujúce a štrajkujúci protestovali proti predĺženej pracovnej dobe a nevyplácaniu odmien za nadčasy. Ani v jednom prípade nebola proti pracovníčkam použitá sila. Viacero pracovníčok je presvedčených, že súdny proces so zamestnávateľom je účinnejší než štrajk alebo pomoc odborov. Je pravdepodobné, že je to dôsledok publicity, ktorej sa dostalo úspešnému boju za práva pracovníkov s použitím právnych nástrojov. Napriek tomu, že šlo o ojedinelé prípady, možno povedať, že spoločenské povedomie sa pomaly mení.

Na otázku o kolektívnom vyjednávaní väčšina respondentov nevedela odpovedať:

„Neviem, či u nás niečo také vôbec je.“

Vo všeobecnosti šičky vedeli, že ako pracovníčky majú svoje práva, a vyjadrili aj vieru, že ich práva porušované nie sú. No zároveň si neboli isté tým, či za súčasných podmienok (nezamestnanosť, zle fungujúci právny systém atď.) môžu byť ich práva účinne chránené.

5. Zákaz prekračovania dĺžky dohodnutého pracovného času
Vo výskume sme zistili, že pracovný čas vo väčšine fabrík prekračoval normu, nedodržiavali sa ani nariadenia upravujúce nadčasy, tie sa evidovali nedostatočne. Porušovanie tohto štandardu sme pozorovali veľmi často. Len v 2 z 10 fabrík sa tento štandard neporušoval. Šičky v nich pracovali 5 dní v týždni, 8 hodín denne. Boli to však fabriky so statusom chráneného pracoviska, ktoré zamestnávalo špecifickú skupinu ľudí, napríklad ľudí so zdravotným postihnutím.

V ostatných fabrikách pracujú zamestnankyne a zamestnanci 10 až 12 hodín denne bez toho, že by s týmto pracovným časom vopred súhlasili. Šičky na otázku o nadčasoch odpovedali:

„Nikto sa nás nepýta, či tak chceme pracovať.“

Pracovníčky nemajú možnosť nadčasy odmietnuť, často nie sú o vyžadovaných hodinách nadčas vôbec informované:

„Cez sezónu často neviem, kedy skončím.“

V niekoľkých fabrikách je práca organizovaná na zmeny, no ak je viac objednávok, zmeny sa predlžujú. Stáva sa, že pracovníčky musia pracovať celú noc. Podľa niektorých respondentiek počas jedného mesiaca v práci môžu nadčasy dosahovať až 200 hodín. Nadčasy často neznamenajú zvýšenú mzdu, resp. nárast mzdy je len nepatrný. Zamestnankyne nemôžu „vymeniť“ nadčasy za voľno, napriek tomu, že to Zákonník práce dovoľuje:

„Ani som sa o to nepokúšala, vedela som, čo na to povedia.“

Šičky si uvedomovali, že počas sezóny musia pracovať viac, lebo to má významný dopad na výsledky spoločnosti, ktorá ich zamestnáva. Rovnako sú však presvedčené, že príčinou nadčasov je zlý manažment a snaha o čo najväčší zisk s čo najmenšími nákladmi.

Nadčasy sa často vôbec nezaznamenávajú. Deje sa tak preto, lebo za ne pracovníčky nie sú platené, resp. nie sú platené podľa ustanovení Zákonníka práce.

Vo väčšine firiem je práca úkolová. Pracovníčky sa sťažujú, že stanovené kvóty sú príliš vysoké (stanovené sú nie na základe 8, ale 10 hodín pracovného času). Dôsledkom toho sú nadčasy:

„Cez deň sme schopné spraviť tak 60 % zo stanoveného počtu, ostatné musím robiť po pracovnej dobe.“

Počas dňa majú pracovníčky nárok na jednu 15- až 20-minútovú prestávku, sú prepracované a tvrdia, že prestávka je príliš krátka. Po prestávke už oddychovať nemôžu:

„Nemôžeme od stroja ani zdvihnúť oči, povedia nám, že tu nie sme na prázdninách. Keď som unavená a potrebujem si oddýchnuť, lebo ma bolí chrbát, šéf mi povie, že sa mám vrátiť k práci, inak ma vyhodí. Otročíme tu.“

Keďže zamestnávatelia hľadia na práceneschopnosť krivým okom, šičky ju využívajú veľmi zriedkavo, zväčša len vtedy, keď sú vážne choré. To má, samozrejme, negatívne dôsledky na zdravotný stav ostatných kolegýň:

„Potom sme choré všetky, jedna druhú nakazíme.“

Väčšina spoločností poskytuje dovolenku len výnimočne. Niektoré pracovníčky majú nevyčerpanú dovolenku ešte z roku 2004, niektoré dokonca aj z roku 2003. Nie je možné ju ani vyplatiť. Napriek tomu, že je to jednoznačným porušením Zákonníka práce, deje sa tak na mnohých pracoviskách. V niektorých prípadoch je ťažké zobrať si aj deň voľna:

„Musíte to vysvetľovať a prosiť, to už musíte mať naozaj vážny dôvod.“

V jednej z fabrík si ženy obdobie dovolenky nemohli slobodne určiť. Nárok na ňu majú len mimo sezóny, keď nie je toľko práce.

6. Slušná mzda
Vo všetkých 10 fabrikách je základnou mzdou minimálna mzda. Čistá mzda šičiek je priemerne 800-900 zlotých (cca 200-230 EUR). Počas sezóny, keď je veľa práce, môžu zarobiť až 1300 zlotých (330 EUR). Existujú však aj fabriky s čistou mzdou okolo 600 zlotých (150 EUR). Mzdy sa vyplácajú v hotovosti. V dvoch fabrikách sa vyplácajú aj odmeny za množstvo a kvalitu, ako aj odmeny za počet odpracovaných rokov. Ako sme spomínali, nadčasy sú platené veľmi slabo (napr. 1,2 zlotého, t.j. 0,3 EUR na hodinu), alebo nie sú zaplatené vôbec. V jednej z fabrík dostávajú šičky za prácu v noci len 8 zlotých (asi 2 EUR) navyše. Výplata mzdy často mešká, mzda sa prípadne vypláca postupne:

„Peniaze pre nás nikdy nie sú, ale šéf chodí na exotické dovolenky; majiteľ vraví, že nám platí tak veľa, ako sa len dá, ale on sám má dve drahé autá a nám hádže len odrobinky, nemáme z čoho uživiť deti.“

Alarmujúce je, že respondentky celkom dobre nevedia, či za nich zamestnávateľ pravidelne platí sociálne poistenie. V jednej z fabrík práve počas nášho výskumu prebiehalo vyšetrovanie vo veci platieb do sociálneho poistenia.

Pracovníčky sa tiež sťažovali, že im neboli jasné pravidlá platieb do sociálneho fondu pracoviska. Okrem dvoch fabrík si respondentky mysleli, že tieto peniaze sa nepoužívajú tak, ako by sa mali:

„Nikto nevie, koľko je tam peňazí, ak tam vôbec dajaké sú, alebo na čo sa míňajú.“

Pracovníčky, najmä ženy s rodinami, konštatovali, že z mzdy v skutočnosti nevyžijú a potrebovali by zarobiť o 500-600 zlotých (126-151 EUR) mesačne viac:

„Snáď by som si potom nemusela stále požičiavať peniaze a vydržala by som s nimi do ďalšej výplaty.“

7. Zdravie a bezpečnosť
Takmer vo všetkých 10 fabrikách, v ktorých sme robili výskum, boli pracovné podmienky zlé. Na niektorých miestach boli také zlé a pracovníčky na ne boli také zvyknuté, že otázky výskumníčok ich rozosmiali. Boli to napr. otázky týkajúce sa klimatizácie, pracovných masiek, chráničov sluchu, ktoré má zamestnávateľ zabezpečiť. Len v troch fabrikách boli pracovníčky presvedčené o dobrých podmienkach:

„Nemáme dôvod sťažovať sa, došlo tu k výraznému zlepšeniu a čoskoro sa to zlepší opäť.“

V iných fabrikách sa pracovníčky sťažovali na vysokú teplotu, hovorili, že v lete je v prevádzkach veľmi teplo a vlhko. Cez zimu je zase veľmi chladno:

„Mrznú vám prsty, kolegyňa, ktorá sedí pri okne, má na sebe šál a kabát.“

Nízka teplota nie je len dôsledkom šetrenia na vykurovaní, ale spôsobuje ju aj zlý stav budov, nedostatočná izolácia dverí a okien. Strecha jednej z fabrík je samá diera, takže keď prší, dlážka v dielni je plná vody.

Počas leta, keď teploty dosahujú vyše 30 stupňov, sťažuje dýchanie nedostatočná ventilácia:

„Sedíme tam len v podprsenkách, nosíme si z domu ventilátory, ale ani to veľmi nepomáha.“

Šičky sa sťažujú na hluk v dielňach, po pár hodinách strácajú sluch:

„Po jednom dni v práci strácam sluch, vyjdeme na prestávku a kričíme na seba.“

Pracovníčky často nedostanú pracovný odev, hoci ho potrebujú. Významným problémom je nedostatok ergonomických stoličiek a zlé usporiadanie pracovných miest:

„Niekedy ma chrbát začne bolieť hneď ráno, pracovný deň mám len pred sebou.“

V jednej z fabrík je tak málo priestoru, že šičky musia sedieť jedna pri druhej:

„Naozaj si musíš dávať pozor, aby si nezavadzala kolegyni.“

Niektoré fabriky sú špinavé, potrebujú dezinsekciu, sú v nich páchnuce toalety bez toaletného papiera, mydla a uterákov. Vo fabrikách chýbajú vhodné prezliekarne a sprchy. V jednej z fabrík pracovníčky dostali upozornenie, aby boli na toaletách len krátko. Viaceré z respondentiek si neboli isté, či výrobné haly majú únikové východy a kde sú umiestnené.

Zdravotnícka služba je vo všetkých fabrikách, ošetrenie, ktoré poskytuje, je však veľmi obmedzené. Treba podotknúť, že pri fabrike, ktorá bola chráneným pracoviskom, bola veľmi dobre vybavená klinika.

Nevoľnosť alebo menšie poranenia sa zväčša zanedbávajú. Pracovníčky sú odrádzané od návštevy lekára, dostať voľno na odborné lekárske vyšetrenia je ťažké. Zamestnávatelia si neželajú nahlasovanie pracovných úrazov poisťovniam. Medzi najbežnejšie pracovné úrazy patria: odreniny, poranenia prstov (šijacími strojmi), porezanie, popáleniny. Niektoré zranenia sú spôsobené zlým zariadením, ale príčinou býva aj únava, ako aj chýbajúce odborné zaškolenie. Ďalšie zranenia sú spôsobené nedbanlivosťou pracovníčok.

Emocionálne zastrašovanie je významným problémom, pracovníčkam sa nezriedka nadáva. Ak zamestnankyňa urobí chybu, šéf jej často vynadá pred všetkými ďalšími zamestnankyňami a zamestnancami, že je hlúpa a nemá v práci dostatočnú zručnosť. Zamestnankyniam sa neustále pripomína, že môžu stratiť prácu a že „vždy je tu dosť ľudí, ktorí budú tvojmu miestu radi“. Respondentky opakovane zdôrazňovali toto vedomie neistého pracovného miesta. Rozhovory ukázali, že strach zo straty zamestnania odrádza zamestnankyne od podnikania či už individuálnych, alebo kolektívnych krokov v prospech zlepšenia pracovných podmienok.

8. Právo na bezpečné a legálne zamestnanie
Väčšina žien, s ktorými sme robili rozhovory, má trvalú pracovnú zmluvu (na bližšie neurčené obdobie alebo dlhodobú zmluvu na konkrétne, ale pomerne dlhé obdobie). Zároveň je však mnoho žien zamestnaných na čiastočný pracovný úväzok (t.j. zamestnávateľ platí len odvody do sociálneho poistenia nevyhnutné pre pracovníčky na čiastočný pracovný úväzok), no v skutočnosti pracuje osem hodín denne (na celý úväzok). Žiadna zo žien, s ktorými sme robili rozhovor, nebola zamestnaná nelegálne; respondentky si však neboli isté tým, či vo fabrike pracujú skutočne všetky zamestnankyne legálne. Dá sa predpokladať, že pracovníčky zamestnané nelegálne by s účasťou vo výskume nesúhlasili.

„Keby tu dakto taký bol, určite by sa tým nechválil.“

Nové zamestnankyne najskôr prejdú trojmesačnou skúšobnou dobou. Odvody do sociálneho poistenia zamestnávatelia často neplatia načas a niektoré firmy s platbami meškajú. Pracovníčky si toho nie sú vedomé a o takejto situácii sa dozvedia len z častých a dôkladných návštev z inšpektorátu práce.

V. Závery
Výskum Clean Clothes Campaign a Karat Coalition v 10 fabrikách v roku 2005 a predchádzajúci výskum v roku 2004 ukázali, že rozsah porušovania práv pracovníčok je relatívne veľký. Ukazuje sa, že spomedzi 8 štandardov Clean Clothes Campaign sa v skutočnosti dodržiava len jeden – zákaz detskej práce.

Ďalším dôvodom na znepokojenie je to, že tieto výsledky pochádzajú z vybraných fabrík, ktoré vyrábajú pre zahraničné značky. Nie je dôvod predpokladať, že by situácia šičiek v menších prevádzkach vyrábajúcich pre poľský trh bola lepšia.

Odevnú výrobu ako feminizované priemyselné odvetvie negatívne poznačila ekonomická transformácia, a to viacerými spôsobmi. Nové vlády „zabudli“ na šičky, ktoré v porovnaní napr. s prepúšťanými baníkmi neorganizovali žiadne veľké a agresívne protesty na obhajobu svojich práv. Takmer všetky odevné závody boli privatizované a ženy boli buď prepustené, alebo sa museli prispôsobiť a prijať nové a zvyčajne horšie podmienky stanovené vlastníkmi. Nové pracovné podmienky boli založené na stereotypoch a hodnotách spojených s raným kapitalizmom (tzv. „divým kapitalizmom“), ktorý v strednej a východnej Európe vládol počas transformačného obdobia.

Toto obdobie kapitalizmu je poznamenané nedostatočnými skúsenosťami z demokracie, charakterizuje ho nedostatok úcty k jednotlivcom (najmä tým, ktoré a ktorí sú finančne znevýhodňovaní), nedostatočná ochrana práv pracovníkov a ľudských práv vo všeobecnosti. Porušovanie pracovných práv sa ospravedlňuje formulkou „toto je kapitalizmus“, ďalej tým, že pracovné práva sú anachronizmom bývalého systému, alebo tým, že spoločnosť, ktorá pracovné práva rešpektuje, nemôže byť úspešná na trhu. Pracovné práva sa tak už po dlhý čas považujú za „luxus“, ktorý si väčšina zamestnávateľov nemôže dovoliť, a ekonomický liberalizmus sa interpretuje ako oslobodenie sa zamestnávateľov od akýchkoľvek záväzkov voči zamestnancom. Vysoká nezamestnanosť v Poľsku nemotivuje zamestnávateľov k zlepšovaniu pracovných podmienok, sú totiž presvedčení o tom, že vždy sa nájdu pracovníčky a pracovníci, ktoré a ktorí nedostatočné pracovné štandardy akceptovať budú.

Porušovanie pracovných štandardov, zdokumentované v tejto správe, je aj dôsledkom zhoršujúcich sa ekonomických podmienok odevného priemyslu v Poľsku v dôsledku súťaženia s čínskymi výrobcami aj second-handovými obchodmi, ktoré sa v Poľsku objavili v uplynulom desaťročí. Viacerým poľským fabrikám hrozí bankrot. Aby zotrvali na trhu, znižujú výrobné náklady, čo zvyčajne znamená znižovanie výdavkov na mzdy a sociálne príspevky spojené so zamestnaním. Okrem toho výrobcovia prijímajú objednávky, ktoré značným spôsobom prekračujú výrobnú kapacitu. Znamená to, že pracovníčky sú nútené pracovať nadčas, často bez akejkoľvek ďalšej odmeny.

Treba zdôrazniť, že porušovanie pracovných práv nemožno ospravedlňovať ťažkou finančnou situáciou odevného priemyslu alebo ideológiou a hodnotami „divého“ kapitalizmu. Na zlepšenie situácie treba zaviesť viacero mechanizmov; jedným z nich môže byť posilňovanie schopnosti pracovníčok a pracovníkov bojovať za svoje práva. Ukazuje sa však, že zamestnankyne a zamestnanci nemajú dostatočnú podporu odborových zväzov. Hoci sa nedá zabrániť vzniku „priateľských“ vzťahov malých odborových zväzov so zamestnávateľmi, nepochopiteľná je pasivita dvoch najväčších odborových zväzov v Poľsku: OPZZ a NSZZ Solidarność. Neochota odborových zväzov sa ukazuje aj v tom, že keď ich oslovili výskumníčky a výskumníci, predáci nejavili žiadny, alebo len veľmi malý záujem o účasť na výskume, pomoc pri kontaktovaní šičiek. Niektorí odmietli akúkoľvek spoluprácu, keď sa dozvedeli, že výskum prebieha bez vedomia zamestnávateľov. Ženy, s ktorými sme robili rozhovory, boli skeptické ohľadom schopnosti odborov napomôcť zlepšenie ich situácie, keďže už mali skúsenosť so slabou aktivitou odborov. Na druhej strane sme však zaznamenali, že ak na pracovisku existujú aktívne odbory, hoci aj bez významných výsledkov v zlepšovaní pracovných podmienok, už ich prítomnosť je dôležitou motiváciou pre zamestnancov v úsilí o zlepšovanie svojej situácie (napr. iniciovaním kontrol z inšpektorátu práce alebo súdnych sporov).

Ďalšou možnosťou na zlepšovanie pracovných podmienok je zavádzanie tzv. spoločenskej zodpovednosti firmy (corporate social responsibility) do PR kampaní odevných firiem. Výrobcovia dostávajú za etické správanie voči klientom, konkurentom a zamestnancom najrôznejšie ocenenia. Výskum Postoje k spoločenskej zodpovednosti firiem v Poľsku, ktorý v roku 2003 urobila Nadácia pre sociálnu komunikáciu, ukázal, že obyvatelia a obyvateľky Poľska posudzujú spoločnosť okrem kvality výrobkov aj podľa toho, ako sa správa k svojim klientom a zamestnancom, ďalej aj podľa toho, akú pomoc a informácie svojim klientom ponúka. Na druhej strane však náš výskum z rokov 2004 aj 2005 poukazuje na to, že aj v ocenených spoločnostiach sú pracovné podmienky veľmi zlé a pracovníčky sa sťažujú na porušovanie svojich práv.

Zásadným problémom je aj nedostatok dôvery vo fungovanie inšpektorátov práce. Pracovníčky nás informovali, že porušenia svojich práv inšpektorátu práce radšej neoznamujú, lebo by to viedlo k represívnym opatreniam zo strany zamestnávateľov, vrátane prepustenia zo zamestnania. V niektorých prípadoch spochybnili zmysel takýchto inšpekcií, lebo „inšpektori sa do výrobných hál ani len nepozrú, dajú si kávu v kancelárii vedúceho a idú preč“.

Keď výskumníčky pracovníčkam ponúkli pomoc pri kontaktovaní inšpektorátu práce, šičky o ňu nemali záujem a žiadali, aby sa získané informácie použili len na výskumné účely. Vysvetľovali to tým, že sa boja najmä straty zamestnania.

Z výsledkov výskumu je zrejmé, že práva zamestnankýň sú zabezpečené a dodržiavané nedostatočne. Napomôcť ich presadzovanie môže posilňovanie schopností pracovníčok, ako aj zvyšovanie spotrebiteľského povedomia medzi širokou verejnosťou. Pomocnú ruku v tom môžu podať aj už existujúce iniciatívy a organizácie, ako napr. Clean Clothes Campaign.

Joanna Szabuńko – Anita Seibert – Anna Kamińska

Z anglického prekladu, s prihliadnutím na poľský originál, preložila Ľubica Kobová. Pôvodne vyšlo ako Warunki pracy kobiet v polskim przemyśle odziezovym (Wyniki badań, 2005) / Work Conditions of Women Working in Cloth Factories in Poland (Research Results, 2005). Karat Coalition, Varšava 2005, kde nájdete aj odkazy na citovanú literatúru a pramene. Krátené.