Prichádzať o ilúzie je zdravé. Rozhovor s Janou Juráňovou

Ilonu Hviezdoslavovú či Adelu Ostrolúcku vystriedali civilné ženy, ktoré ľahko spoznáte pri ceste výťahom vo svojom paneláku. Bývajú za stenami vedľajšieho bytu a možno aj v tom vašom. Ich autorka je k nim nemilosrdná, ironická ba priam sarkastická. Medzi finalistov ceny Anasoft Litera [3] sa dostala už po tretíkrát, ale vraj sa tým nejako zvlášť nezaoberá - JANA JURÁŇOVÁ.

Ako vznikala myšlienka vydať staršie aj novšie poviedky v jednej knižke?

Keď som dopísala knižku o Ilone Hviezdoslavovej, vedela som, že potrebujem prestávku, oddych. Cítila som vyčerpanosť, pretože práca na tej knihe si vyžadovala veľa štúdia a sústredenia. A aj miera použitej štylizácie bola dosť náročná. Zároveň som sa chcela vrátiť k niektorým starším príbehom, poohliadnuť sa za tým, čo som napísala medzi románmi a aj pred nimi. Niektoré zo starších poviedok už medzičasom vyšli v časopisoch, iné nie. Dala som ich všetky na jednu kopu a venovala som sa im približne rok, (pravdaže, nielen im). Zistila som, že hoci vznikali vo veľkom časovom rozpätí, nejaký oblúk predsa len vytvárajú.

Vydávanie poviedkových kníh nie je veľkou módou, nemátalo vás to trochu?

Na Slovensku zaznamenávam v poslednom čase názor, že sa treba presadiť najmä románom, akoby to bola akási skúška, či človek v literatúre obstojí, alebo nie. A naozaj, teraz vznikajú najmä dlhšie súvislé celky. Akoby bol u nás vytváraný nejaký zvláštny tlak na autorky a autorov, aby písali iba „veľké" veci, veľké jednoliate príbehy. Napokon, aj ja som tomu tlaku asi do istej miery podľahla, no po dvoch dlhších textoch som si povedala, že to skúsim aj s poviedkami.

Medzi poviedkami je aj jedna divadelná hra, ako sa tam dostala?

Divadelnú hru Tajomstvá Trúdy H. som nepísala na žiadnu objednávku, takže ju ani nikto nehrá. Divadlá totiž zväčša spolupracujú s autormi a autorkami cielene, takže neviem, či sa ju vôbec podarí zinscenovať. Mám ten text veľmi rada, dobre som sa pri písaní bavila a mám na ňu aj celkom dobré odozvy. Ale je to skôr komédia a zároveň to nie je bulvár, aspoň dúfam, takže až tak nezapadá do dnešných trendov.

Máte momentálne nejaké iné divadelné plány?

Budúcu sezónu bude mať v Divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici premiéru moja hra Reality snov. Tá práveže vznikla na objednávku a nie je taká odľahčená ako Tajomstvá Trúdy H.

O čom to bude?

Je to hra o vzťahoch a ne-vzťahoch v rodine, ale asi aj širšie, lebo rodina existuje v nejakom kontexte a zároveň ten kontext aj spoluvytvára. Vzťahy dcér a matky, žien a mužov, sestier, a ako tie vzťahy žijeme v našom mediálnom svete. Diktujú nám seriály, ako máme žiť? Alebo sú naše životy už také vyprázdnené, že sa môžu stať námetom na ďalšie seriály? Možno je to aj o tom.

Aký rozdiel pociťujete pri písaní divadelnej hry a poviedky?

Divadelná hra si vyžaduje úplne iný prístup, iný nápad a iné modelovanie postáv. Ak niečo začnem písať ako prózu, píšem to cez optiku prózy, viac zvnútra. Divadelné hry píšem tak, že postavy a vzťahy medzi nimi sú videné viac zvonku. A majú aj hrubšie kontúry.

Predminulý rok ste sa medzi finalistami ocitli s knižkou, ktorej hlavnou postavou je Hviezdoslavova žena Ilona. Hrdinkami týchto poviedok sú zväčša súčasné ženy, ale niektoré mená z histórie tu opäť dostali miesto - prečo?

Je pravda, že tieto témy ma stále zaujímajú a lákajú, ale venovať sa im je veľmi náročné. K napísaniu poviedky o Anne K. a divadelnej hry o Gertrúde H. ma inšpirovalo to, že sa vždy po rokoch vraciam k niektorých autorom, autorkám, dielam, cielene sa venujem re-lektúre toho, čo som čítala v mladších rokoch a pri tom objavujem veci, ktoré som vtedy dávno nevidela. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že v knihách, ktoré som čítala pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi, sú už pre mňa celkom iné príbehy. Ak ide o klasiku, ako napríklad Anna Karenina či Hamlet, vnímam aj mnohé interpretácie, ktoré sú na nich nalepené. Napríklad o Gertrúde - Hamletovej matke som už veľmi dávno počula výklad, podľa ktorého doviedla Hamleta k schizofrénii, a to cez svoje dvojznačné vzťahy k nemu. Matka býva v literatúre často buď zatlačená úplne do úzadia, alebo sa jej naopak prisudzuje vina za všetko, čo sa neskôr jej dieťaťu v živote prihodí. Tak som sa s tou postavou trochu pohrala a Hamleta som nechala, nech sa ožení s Ofinkou a Trúda je jej svokrou.

Ostatné postavy poviedok sú ako vystrihnuté charaktery, žijúce za vedľajšími dverami paneláku. Je to tak, sú reálne?

Nepoznám osobne ani Hamíka ani Ofinku, a musela by som veľmi detailne skúmať, čo mnou prešlo pri písaní konkrétnych postáv. Vždy pri vytváraní charakterov funguje množstvo vedomých a nevedomých procesov, alebo až spätne uvedomených. V každej postave, ktorú autorka alebo autor vytvorí, aj keď je to postava historická, sa odzrkadlí jeho aktuálna skúsenosť, jeho videnie.

Aká téma vás najviac drží pri písaní?

Niekedy si až spätne uvedomujem, že v tom, o čom píšem, vždy ide o nejaké vzťahy. Aj keď vzťah neexistuje, je tam nulový variant vzťahu, čiže vzťah chýbajúci, ale je tam.

K svojím ženským postavám nepristupujete v žiadnych rukavičkách, naopak, zobrazujete ich veľmi ironicky priam sarkasticky, prečo?

Odkedy sme založili Aspekt, prešli už dve desaťročia. V priebehu takéhoto obdobia sa moja skúsenosť vyvíjala. A práve literatúra mi dáva možnosť vidieť ľudí v rôznych súvislostiach. Napokon, ženy sú niekedy aj spolupáchateľkami svojho vlastného ponižovania. Mnohé sme sa v dnešnom svete naučili rôznym stratégiám prežitia - a pozorovať ich môže byť na jednej strane smutné, na druhej strane zasa aj dosť smiešne.

Jana Cviková váš prístup k príbehu o Ilone Hviezdoslavovej označila ako istú nemóresnosť. Stále sa jej pridržiavate?

Za nemóresnosť mierne ironicky označila to, že som k manželovi Ilony, nášmu slávnemu básnikovi, pristupovala viac zvedavo ako pietne. Ale na to, aby som si pestovala pózu nemóresnosti, som už dosť stará a aj dosť lenivá. Skôr mi ide o to pomenovať alebo zobraziť veci priamo, tak ako ich vidím.

Ste typom tichej pozorovateľky?

Nemyslím si, že by som veľa a zámerne pozorovala. (smiech) Práveže mávam často pocit, že mi tento život uniká a už ani neviem, čo sa v ňom deje. Ale stane sa, že si občas niečo všimnem. (smiech)

Odráža názov Lásky nebeské nejaký samostatný význam?

Práveže vôbec. Aj poviedka Lásky nebeské, podľa ktorej dostala meno knižka, vznikla ako posledná, keď už sa celkom jasne črtal celok, a to v autobuse cestou do Banskej Bystrice. Navyše, kto ma pozná, vie, že ten názov je myslený skôr ironicky.

Tie príbehy sú natoľko reálne a živé, že by som pred nimi vystríhala všetky romantičky, ktoré nechcú prísť o ilúzie...

Aj pre ne tá kniha je, prichádzať o ilúzie je zdravé. (smiech)

Aká ste čitateľka?

V rôznych obdobiach života som čítavala rôzne knihy, k niektorým by som sa už nevedela vrátiť. Iným, ktoré som kedysi dávno vôbec nevedela stráviť, som neskôr prišla na chuť. Napokon, je dobre, že existuje toľko rozmanitých autoriek a autorov, toľko rozmanitých kníh, aby sme po celý život mali čo čítať. Knihy si navzájom nekonkurujú, naopak, ich autori a autorky sa inšpirujú, obohacujú, alebo aj negujú, a to všetko je produktívne. Zážitok z konkrétnej knihy je vždy veľmi ovplyvnený aktuálnym prežívaním čitateľa alebo čitateľky. Zaujímavé bolo napríklad sledovať reakcie na jednej čítačke práve tejto poslednej knižky - rôzni ľudia sa stotožnili s rôznymi poviedkami, pričom tá, čo sa páčila jednej čitateľke, sa nepáčila inému čitateľovi a naopak a podobne. U každého zarezonuje niečo iné, pretože veľmi záleží na skúsenostiach čitateľky alebo čitateľa, na tom, s čím sa ako čitateľka identifikujem a čo ma zasa naopak v tejto fáze života vôbec nezaujíma.

Myslíte, že svojimi textami ešte nejakým spôsobom čeríte hladinu?

Hladina je u nás rozčerená až-až, a pritom je veľmi veľa tém, ktoré sú stále tabu. Či sa mi vôbec niekedy podarilo niečo rozčeriť, to sa mi samej ťažko posudzuje, otázka je, nakoľko je to produktívne. Napríklad mnohé z tém, s ktorými sme prichádzali v Aspekte začiatkom deväťdesiatych rokov, sa dnes stali oveľa samozrejmejšie, mnohé sa dokonca stali súčasťou mainstreamu. To je posun, ktorý do istej miery vítam, už to však nie sú moje témy. Preto ma oveľa viac zaujímajú subtílnejšie videné problémy, komplexnejšie videnie vecí, ide mi skôr o iný pohľad na veci, ktoré sú na prvý pohľad jasné.

Pôvodne vyšlo v denníku SME 4. mája 2011 [4].