Hravé opakovanie nás oslobodzuje

Každá zo zbierok Nóry Ružičkovej bola dotovaná emocionálnou aj racionálnou časťou autorkinho „žijúceho tela“. To sa vpisovalo do veršov i so svojimi úzkosťami. Autorka prostredníctvom hrdinky pátrala po autentickom jadre identity, hoci vedela, že neexistuje. Akokoľvek na svoje strachy a túžby nazerala z odstupu a nesentimentálne, boli prítomné a ich zanášanie do básne odzbrojujúce.

Zásluhu na umeleckej hodnote zbierok mala aj premyslená práca s jazykom. Jej ocenenie kritikou je v recenzovanej knihe vysmiate v podobe akoby písania na zákazku. Text je mimo iné ironizovaním irónie a jeho výrazne konceptuálny charakter bol predznamenaný predošlou zbierkou.

Problém adekvátneho uchopenia „seba“ prostredníctvom jazyka autorka (napriek povedomiu o priepasti medzi nimi) tematizuje dávno – cez uvzaté pokusy oň. Nová kniha práce & intimita [3] je v tomto zmysle priznaním a využitím porážky. Ružičková, dávno poučená postštrukturalizmom, tentoraz nielen vie, ale aj koná pomocou jeho nástrojov.

Nová zbierka je nielen ďalším rozostrením druhovo-žánrových hraníc. Rozčlenenie knihy na básnickú, prozaickú a „slovníkovú“ časť je klamlivé. Vo všetkých jej textoch čítame subverzívnu hru v podobe precíznej koláže úryvkov z tlače a internetových portálov, ktoré najmä čitateľkám radia, ako žiť „zmysluplne“.
Akúkoľvek formálnu podobu im autorka prisúdila, ide o jej funkčné zneužitie – zbavenie vážnosti. Tú podkopávajú nielen vtipné avíza na záložke knihy, ale aj popis, resp. inštrukcie k „správnemu čítaniu“ tej-ktorej časti. Ružičková paroduje jazyk aj inštitúciu, ktorej zdanlivo slúži. Dochádza k výsmechu literárnej prevádzky: a to tak „vysokej“, berúcej sa príliš vážne, ako aj „nízkej“, vypomáhajúcej si lacnými marketingovými lepmi, na ktoré recepčné muchy zakaždým vďačne sadnú.

Čo však považujem za zásadný prínos knihy, je demaskovanie mocenských, heteronormatívnych mechanizmov, do ktorých sme všetky a všetci vpletení, no ktoré máme možnosť ovplyvniť v náš prospech pomocou nich samých. Ružičková skombinovala príkazy, „popkultúrne mantry“ v podobe rád na správne telo, dušu a vzťahy, spôsobom, ktorým nielen sklamáva naše a vzájomné textové očakávania, ale ktorým ich parodicky vyprázdňuje, zbavuje dôležitosti. Monotónnosť, ktorá odráža (a v pôvodnej podobe, z akej boli mediálne pasáže vyňaté, i spoluvytvára) realitu, je hrozivá. Kniha však najmä zábavne odzbrojuje androcentrický diskurz pomocou jeho vlastných falošných zrkadiel. Namiesto obzerania sa v nich za účelom vylepšenia sme pozvaní do obludária, ktorým v skutočnosti sú a v ktorom máme ešte stále možnosť vidieť v zmnožených odrazoch aj inú než nadiktovanú podobu nielen seba. Stačí myslieť (aj pomocou aspektovských publikácií) a konať inak.

Upravená verzia recenzie vyšla v denníku SME 23. januára 2013 [4].