Politika vylúčenia a emócií (Recenzia)

Prečo politika a rod? Prečo skúmať rodové aspekty predvolebnej kampane?

Politické debaty, parlamentné rozpravy, tlačové vyjadrenia strán, stranícke a vládne rokovania, predvolebné mítingy – to všetko sú fóra, kde sa nerovnosť žien a mužov prejavuje nielen kvantitatívne, v početnom zastúpení či v mocenskej asymetrii. Vystupuje, utvára a reprodukuje sa tu i nerovnosť statusová, ktorá má aj svoje ekonomické dôsledky. Politici a političky majú možnosť témy otvárať, prípadne ich môžu delegitimizovať. Ovplyvňujú verejnú mienku, legislatívu, mocenské aj ekonomické štruktúry spoločnosti. V predvolebných kampaniach sa šíria (niekedy „nechtiac“ a o to výraznejšie) aj postoje politických strán či jednotlivých politikov k rôznym dimenziám rodovej rovnosti.

V publikačnej a vzdelávacej organizácii ASPEKT vyšla v poradí šestnásta publikáciu zborníkového radu Aspekty, tentoraz Politika vylúčenia a emócií. Aspekty predvolebnej kampane 2012 [3]. Po publikácii Politiky a političky. Aspekty politickej subjektivity žien [4] (2011), ktorá priniesla rôzne pohľady na to, za akých okolností sa ženy stávajú politickými „subjektkami“, sa zaoberá aj nová publikácia skúmaním politiky a rodu. Autorkami knihy sú Zuzana Maďarová a Alexandra Ostertágová, ktoré spolu s Ľubicou Kobovou pracovali už aj na predošlej publikácii. Kým v publikácii z roku 2011 bola téma politickej komunikácie iba načrtnutá na príklade primátorskej predvolebnej kampane Magdalény Vášáryovej, tentoraz sa autorky rozhodli venovať sa jej podrobnejšie a systematickejšie. Zameriavajú sa pritom najmä na inštitucionálnu politiku, konkrétne na dve formy politickej komunikácie – predvolebné programy strán kandidujúcich v marcových voľbách roku 2012 a predvolebné mítingy dvoch strán (Smer-SD a SDKÚ-DS).

Podľa americkej teoretičky Nancy Fraser má spravodlivosť viacero dimenzií. Ekonomická dimenzia a uznanie sú úzko prepojené s politickou reprezentáciou. V rámci feministického myslenia takáto teória zdôrazňuje, že otázku nerovného postavenia žien nie je možné redukovať na prerozdeľovanie a ekonomické vzťahy, ale ani na kvantitatívne zastúpenie žien či na dostatok uznania. Napokon, ako to často zažívame v praxi, ak sa rodová rovnosť nerieši na štrukturálnej úrovni, zostáva len deklarovaná, formálna. Autorkám publikácie sa vo svetle takejto komplexnej teórie spravodlivosti podarilo vynikajúco opísať mechanizmus, ako sa v politickej sfére generuje a reprodukuje statusová nerovnosť žien, pričom zachytili aj prepojenie s ostatnými „fraserovskými“ dimenziami spravodlivosti a rodovú perspektívu prepojili s perspektívou etnicity, triedy či sexuality.

Skúmaný materiál je v knihe reprezentovaný ukážkami bilbordov, prepismi replík z jednotlivých predvolebných mítingov a výňatkami z predvolebných programov kandidujúcich strán. Jeho analýza je precízna a je usúvzťažnená so súčasným feministickým politickým uvažovaním (okrem spomínanej Fraser najmä Nira Yuval-Davis, Susan M. Okin, Carole Pateman, Iris Marion Young, ale aj viaceré slovenské mysliteľky). Jasné vymedzenie metodologických východísk a zadefinovanie pojmov (komunikácia, rod, humor a metafora, ženy ako skupina bez esencializovanej identity a i.) patria medzi silné stránky publikácie.

Základné otázky, na ktoré kniha dáva odpoveď sú: Zaujímajú sa kandidujúce strany o všetky občianky a občanov? Priznávajú všetkým rovnakú hodnotu, rovnaký význam, rovnaké práva a povinnosti? Alebo chápu kategóriu občianstva exkluzívne? Ako sa rodový poriadok spoločnosti prejavuje v politickej komunikácii? Medzi ktorými skupinami a ako sa vytvára vzťah dominancie a podriadenosti? Ako, na základe akých pripisovaných vlastností a konania sa konštruuje a udržiava protiklad my-oni, resp. pocit ohrozenia niektorých skupín inými skupinami? Ako je konštruovaná skupina žien, s akými vlastnosťami, typom práce a povinnosťami sú ženy asociované? Venujú sa predvolebné programy aj rodovým aspektom práce alebo nástupu otcov na rodičovskú dovolenku? Ako strany chápu rodinu – aké typy rodín z politického diskurzu vypadávajú a prečo? O čom vypovedá a na akých predpokladoch stavia humor a metafora, ktoré sa používajú v komunikácii s voličmi a voličkami? Alexandra Ostertágová skúmala tieto otázky analýzou 23 predvolebných dokumentov a Zuzana Maďarová analýzou štyroch predvolebných mítingov strán Smer-SD a SDKÚ-DS.

Jedným z výsledkov analýzy predvolebných programov je zistenie, že hoci sa ideál občana prezentuje ako všeobecný, najlepšie ho napĺňa ekonomicky produktívny heterosexuálny muž v strednom veku z majoritnej spoločnosti. Z ideálu občana sú vylúčené rôzne menšiny, napríklad sociálne odkázaní ľudia, starší ľudia a príslušníci iných etník. Sú s ním asociované vlastnosti ako sila, priebojnosť, aktívnosť, je rodovo príznakový. V programoch sa tiež legitimizuje predstava o primárnej zodpovednosti žien za neplatenú prácu alebo napríklad heterosexuálny model rodiny. V konkrétnych vyjadreniach politických predstaviteľov sa uvedené závery, bohužiaľ, potvrdzujú stále nanovo aj dnes (napr. výrok „tento štát sme nezakladali pre menšiny“, R. Fico na konferencii k 150. výročiu Matice slovenskej dňa 26. 2. 2013 v Martine).

Tieto trendy prezentovali aj predvolebné mítingy strán SDKÚ-DS a Smer-SD. A ani rok po kampani v roku 2012, ktorú Smer-SD vzhľadom na termín plánovaných volieb spojil s oslavami MDŽ, sa nič nezmenilo. Veď aj pri tohtoročnej „MDŽ šnúre“ strany Smer-SD sa opakuje tá istá dramaturgia a podobné vtipy založené na hierarchizácii, mocenskej asymetrii a na predpoklade, že politici sú „objektom tak politického, ako aj sexuálneho záujmu (nielen) prítomných žien.“ (s. 69) Pri porovnávaní výrokov analyzovaných v publikácii s vyhláseniami z tohtoročných „osláv MDŽ“ [5] čitateľov a čitateľky (ne)prekvapia takmer identické slová: „Dámy, keby som mohol, tak teraz zídem medzi vás a všetky vás vystískam a vyobjímam. Ale nechám to Kaliňákovi na inokedy. Dobre?“ (dňa 27. 2. 2013 v Pezinku) Jediným rozdielom je, že po roku Robert Fico už nezostáva „nedostupným idolom“, ktorý ako jediný na oslavách nehovorí o svojej rodine. O svojom manželstve dnes už rozpráva, hoci pomerne stereotypným spôsobom. Podrobná analýza predvolebných mítingov strany SDKÚ-DS tiež poskytuje ucelený obraz o tom, čo sa nemení: reprodukovanie stereotypov, vymedzovanie sa voči iným politickým stranám a niektorým rasovým, etnickým či sociálnym skupinám. „Publikum si vypočuje príbehy premiéra, ktorý klamal, aby nesklamal, príbehy o ‘bezdomovcoch’ a ‘prostitútkach’, dozvie sa niečo o mužoch, ktorí nevedia umyť kuchynskú linku a nemajú vzťah k zvieratám...“ (s. 57)

Publikácia Politika vylúčenia emócií. Aspekty predvolebnej kampane 2012 tak potvrdzuje smutnú realitu (v bežnom živote aj intuitívne pociťovaného) napätia voči menšinám a ich časté znevažovanie.

V mnohých prípadoch môžu politici argumentovať aj „dopytom“ po takej forme komunikácie zo strany samotných voličov, vrátane žien. Kto sa zúčastnil mítingov týchto politických strán, by im asi dal za pravdu. Inak povedané, naši politici si ctia demokraciu, no ctia si ju vo „walesovskom“ zmysle, ktorý príslušníkov menšín vykazuje do zadných lavíc politiky, najlepšie až úplne za stenu.

Je „demokracia“, zvykajme si?

Recenzia pôvodne vyšla na internetovom portáli: jetotak.sk [6]