Prečo mám takú ostrú pamäť? Rozhovor s Jaroslavou Blažkovou

„Roky a roky som bola autorkou dlhých, podrobných listov na najrozličnejšie adresy. Bola som zvyknutá zdôveriť sa so všetkým, čo som zažila, čo sa okolo mňa deje, s mnohými podrobnosťami. Ani som si veľmi neuvedomovala, že to bola zástupná forma mojej literatúry. Vyvierala spontánne a s láskou k adresátom. Keď mi ťažko ochorel môj Dušan, ktorý sa po mŕtvici premenil na štvorročné decko, neprichádzalo do úvahy, aby som si sadla a dala sa do vyrábania poviedok. Služba opatrovníčky bola na ´plný úväzok´ a trvala štyri roky. V niektorých dňoch som si už zúfala. A vtedy mi napadlo, že napíšem sériu listov mojej Evičke Limanovej v tých okamihoch, keď ´dieťa´ spalo. Bol to akýsi akt sebazáchovy. A osvedčilo sa. Už som zase mohla myslieť aj na iné než na opatrovanie vo dne v noci. Dala som si záležať, aby v listoch neboli náreky a kvílenie – text mal byť o inom. Zachytávala som každý radostný moment, lebo aj v službe chorému sa také nájdu. Zbierala som všetky mierne groteskné až surrealistické momenty z nášho okolia. A tak napokon vznikli Happyendy [3].“

Prečítajte si úryvok z rozhovoru [4] Ľuboša Juríka s Jaroslavou Blažkovou (v prílohe), ktorá sa s knihou To decko je blázon [5] (Q111, 2013) dostala do finálovej desiatky literárnej súťaže Anasoft litera [6]. Rozhovor je súčasťou knihy Rozhovory po rokoch [7], ktorú nájdete v knižnici ASPEKTU.