V Bratislave som bola bohémkou, v Kanade ma obliekali do kroja

V Kanade ste si vraj dlho a ťažko zvykali. Nezvažovali ste teda, že sa tak ako mnohí iní po zmene pomerov vrátite?
Nie, mne sa videlo, že to už nie je viac možné. V Kanade sme si medzičasom vytvorili s rodinou nový život. Netýkalo sa to len detí, ktoré tam prežili väčšinu svojich životov, ale aj nám s manželom sa už zdal návrat nemysliteľný. Myslím si, že to patrí k akýmsi „nenadväzným“ situáciám – povedzme ako napríklad taký rozvod po dvadsiatich rokoch. Ten už sa tiež zväčša neskončí ďalším šťastným manželstvom, však?

Aké sú dnes vaše pocity pri návratoch do pôvodnej vlasti?
Nuž, v mojom živote predsa len najzásadnejšia bola práve Bratislava. Obdobie, keď som tu žila, zohralo v mojom živote najväčšiu a najdôležitejšiu rolu. Napísala som neskôr v Kanade ešte celý rad knižiek, ale takmer vždy boli ich aktérmi slovenské rodiny a ich osudy v Kanade alebo išlo priamo o moje osudy. Napríklad kniha Happyendy (vyšla vo vydavateľstve ASPEKT v roku 2007, pozn. red.) je celá o tom, ako vyzerá kanadská realita v mojom bezprostrednom o­kolí.

Z vašich slov možno vycítiť, že ste so svojím novým domovom nikdy celkom nesplynuli…
Nie, človek nikdy s cudzím prostredím celkom nesplynie. Dnes už síce medzi mnou a Kanadou neexistuje neprekonateľná jazyková bariéra, ktorá spočiatku bola. No i keď sa už bez problémov dohovorím a prezrádza ma len akcent cudzinca, ani to celkom nestačí. Splynutie skrátka neexistuje.

Celý rozhovor Lucie Fajnerovej so spisovateľkou Jaroslavou Blažkovou si môžete prečítať na: pravda.sk [4]