Krátko o údajnom zneužívaní našej európskej demokracie.
Je pekné biele ráno. Alebo čoskoro bude. V talianskom meste Prato sa rozvidnieva. Po ulici kráča žena, ktorej vek neviem presne určiť. Volá sa Sao Lin a je šička. Šije odevy pre drahú módnu značku. Šije dvanásť hodín denne za veľmi malú mzdu bez nároku na preplatenie nadčasov. Na toaletu môže ísť len v určených časoch. Obyčajne sa to dá vydržať, no keď menštruuje, prestávky na toaletu nestačia. Šije s mnohými ďalšími šičkami v nevetranej miestnosti, okná i dvere sú možno zamknuté. Nemá doklady. Do Európy prišla preto, že vo svojej krajine nevedela uživiť seba ani svoju rodinu. Nemôže ochorieť, pretože nemá nárok na zdravotnú starostlivosť. A nemôže odísť, nemá doklady.
Je pekné biele ráno a je sobota. Po niektorom z európskych miest kráča žena či muž, na tom teraz nezáleží. Obchody sú už otvorené a stoja v nich mladé ženy s unaveným tvárami. Zrejme študujú. V noci čítajú skriptá alebo sledujú filmy, pijú a zhovárajú sa so svojimi priateľkami a priateľmi. Niektoré z nich nikdy neštudovali a budú tu stáť aj o päť rokov za rovnakú mzdu, ktorá ledva pokryje ich mesačné náklady na ubytovanie, stravu, drogériu, účty za elektrinu, vodu, internet, telefón, škôlku a za oblečenie pre deti.
Osoba, ktorá kráča popri výklade, a dajme tomu, že je to žena, sa na chvíľu zastaví. Vojde do obchodu. Kúpi si šaty a na visačke stojí „vyrobené v Taliansku“. Poteší sa, lebo si nerada kupuje veci, ktoré sa nevyrábajú v Európskej únii. Zdá sa jej, že sú menej kvalitné, no a po tom, čo sa stalo v Bangladéši, sa vyhýba produktom z krajín tretieho sveta. Šaty si kúpila ako odmenu. Dlhé noci bdela nad skriptami či nad prácou a možno aj s chorými deťmi. Má rada nové oblečenie. Môže sa v ňom cítiť inak, kráčať inak a byť niekým iným, po čom na prianie odevných spoločností celý život túži.
Už pár týždňov radikálne nechceme migrantky a migrantov. Svoje si vraj nedáme. A už vôbec nie takým, čo prišli zneužívať náš sociálny systém a demokraciu. Čítam si štítky prišité zvnútra nohavíc, tričiek a šiat, ťukám názvy značiek do mobilného telefónu. Čítam o takzvaných sweatshopoch, v ktorých sa vyrábajú odevy v neľudských vykorisťujúcich podmienkach. A vyrábajú ich aj v štátoch Európskej únie práve ľudia, ktorí podľa najnovšieho všeobecného mienenia ohrozujú naše fantasticky demokratické európske hodnoty.
Prajem všetkým pekný biely deň v nových bielych tričkách, lebo od soboty [3] sa to, žiaľ, na Slovensku môže.
Súvisiace odkazy:
Ako citovať tento článok:
red. Všetkým pekný deň v nových bielych tričkách In ASPEKTin - feministický webzin.
ISSN 1225-8982. Uverejnené 09/31/2011. Získané 04/20/2024 - 10:47.
Dostupné na http://aspekt.sk/print/2417