Kto sa bojí Medzinárodného dňa žien?

Blížiaci sa 8. marec vo mne zväčša vyvoláva rozpaky – okrem toho, že deň jemu predchádzajúci venujem pamiatke Starej Blaškovej, predsa len spomienka na oslavy spred roku 1989 a neistota, čo s dňom, ktorého symbolika pomaly devalvovala, vytvoria akési hluché miesto. Deň prejde a o rok si ho užijem opäť v inofarebnom vydaní. Aké sú však významy tohto dňa, ktoré boli vyprázdnené, a aké sú tie, ktoré sa v rôznych ikonografiách ani nedostali k slovu?
Sviatky, výročia a pamätné dni sú jedným zo spôsobov, ako sa v prevládajúcich historických predstavách formuje a artikuluje kolektívna pamäť. Nie inak je tomu i v prípade toho, ako sa formuje pamäť feministického hnutia. Rodová historička Maria Grever sa nerozpakuje nazvať Medzinárodný deň žien „vynájdenou tradíciou“, pričom tento termín nemusí vzbudzovať podozrenie z nedôveryhodnosti a potreby legitimizovať nejakú neexistujúcu históriu. Práve naopak, vynájdenie, ustanovenie tradície (tento pojem uviedol do teórie Eric Hobsbawm) je celkom bežnou praxou, ako sa z či už skonštruovaných a inštitucionalizovaných, alebo aj ťažšie identifikovateľných procesov stávajú v krátkom období významné referenčné body komunity alebo spoločenstva.
Medzinárodný deň žien, ktorý sme na Slovensku poznali skôr vo forme akejsi heslovitej skratky MDŽ, s ktorou spoza chrbta vystrelila ruka s kvetmi (a fľašou lacného brandy), odkazuje na viacero historických udalostí i neudalostí. Ich usporiadanie do chronologickej tabuľky, ako sa to často deje, by možno dalo zadosť tým, ktoré a ktorí by chceli poukazovať na kontinuitu a starú tradíciu a vyvodzovať z nich väčšiu legitimitu pre miesto tohto dňa v kalendári. Udalosti, ktoré spomeniem, však nevytvárajú ani tak súvislú líniu rozvíjania jednej myšlienky, tradície MDŽ, ako skôr boli privlastňované aktérkami a aktérmi v rôznych kontextoch ich využitia. Takto sa 8. marec formuje ako miesto v čase, kde sa sústreďujú rozličné, i ambivalentné významy.
Reprezentatívna publikácia Pokrokové ženské hnutie na Slovensku 1918-1980, vydaná v roku 1984, vo svojej slovníkovej časti opisuje Medzinárodný deň žien ako „bojový sviatok pokrokových žien na celom svete, [ktorý] ustanovila II. medzinárodná konferencia žien-socialistiek (100 delegátok zo 17 krajín) 26. a 27. augusta 1910 v Kodani. Určila, aby sa 8. marec každoročne oslavoval ako deň boja žien za sociálne a politické zrovnoprávnenie, za medzinárodnú solidaritu, proti militarizmu a vojne. Dátum bol zvolený na počesť prvého organizovaného vystúpenia žien, robotníčok z krajčírskych a textilných dielní v New Yorku, 8. marca 1857 proti krutému vykorisťovaniu a diskriminácii.“
V súvislosti s kodanskou konferenciou sa v literatúre spomína meno Kláry Eissner Zetkin; oveľa častejšie sa však celkom zabúda na Luise Zietz, k návrhu ktorej sa Zetkin údajne pripojila. Jej absenciu v publikáciách z éry komunizmu (a nielen v tých) možno vysvetliť jej príslušnosťou k sociálnym demokratom. Ale incident z roku 1857, v ktorom mali ženské robotníčky z Lower East Side v New Yorku protestovať proti dvanásťhodinovému pracovnému času, pričom ich konanie bolo údajne potlačené brutálnou policajnou akciou s množstvom zatknutých, považujú historičky Liliane Kandel, Francoise Picq a Temma Kaplan za mýtus.
Pozornosť celého sveta pritiahli udalosti z roku 1908, keď robotníčky z odevného priemyslu v New Yorku protestovali proti desaťhodinovému pracovnému času, nízkym mzdám a zlým pracovným podmienkam a iné robotníčky obsadili továrne v Chicagu. V povojnovom období komunistický svet redefinoval MDŽ v rámci boja proti kapitalizmu a boja za mier. Tomuto účelu mohol napomôcť i príbeh Rose Thälmann, komunistky, ktorá prežila koncentračný tábor v Ravensbrücku, o tom, ako sa MDŽ oslavoval v roku 1945 i na tomto mieste. Jej najstaršia spoluväzenkyňa a komunistka mala predniesť slávnostný prejav a ženy mali údajne skandovať heslo: „Nech žije 8. marec, Medzinárodný deň žien!“ Historička Maria Grever poukazuje na možnosť, že tento príbeh vyfabrikovali komunistické ženy pre zjavné politické účely.
Kde a kedy sa začala tradícia medzinárodných osláv? Už rok po kodanskej konferencii socialistických žien sa MDŽ oslavoval v Rakúsku, Dánsku, Nemecku a Švajčiarsku, hoci presný dátum nebol oficiálne stanovený. Ženy údajne protestovali proti nedostatočnej reprezentácii žien v odboroch. Tvrdenia o dátume i jeho zdôvodnení sa rozchádzajú – bol to buď 8. marec, alebo 19. marec, zvolený nemeckými ženami, ktoré si takto pripomínali ozbrojené povstanie proti pruskému kráľovi v roku 1848, pretože ten neuskutočnil volebné právo žien, hoci im to vo svojich reformných krokoch sľúbil. Oslavy prebehli aj v Spojených štátoch amerických, ale v poslednú februárovú nedeľu. Monografia o ženskom pokrokovom hnutí na Slovensku však uvádza, že „oslavy MDŽ v Čechách a na Slovensku sa konali už pred prvou svetovou vojnou, v Prahe roku 1911, v Bratislave (v bývalom Robotníckom dome na Dunajskej ulici) a v niektorých ďalších robotníckych centrách roku 1914. Bratislavské ženy žiadali okrem iného aj všeobecné, rovné a tajné volebné právo, ktorého súčasťou sa malo stať i volebné právo žien.“ Pražská účasť na oslavách býva však neartikulovane zahrnutá pod „niektoré iné európske krajiny“.
Počas prvej svetovej vojny mali byť oslavy zakázané. Až v roku 1918 sa mal za oficiálny dátum oslavy MDŽ ustanoviť 8. marec, pripomínajúci stretnutie žien-socialistiek za volebné právo 8. marca 1908 v New Yorku. V nasledujúcom roku sa na podobnom stretnutí na newyorskom Manhattane malo zísť dvetisíc ľudí. Na území Slovenska a Čiech sa oslavy „obnovili na základe iniciatívy žien-komunistiek roku 1921. KSČ organizovala MDŽ v rôznych formách – ako demonštrácie, verejné schôdze strany, v období neslobody aj ako ilegálne schôdzky. Bojovalo sa na nich za najaktuálnejšie politické a hospodárske problémy pracujúcich, za požiadavky na riešenie ženskej otázky.“ Najmä od 50. rokov sa oslavy Medzinárodného dňa žien dostali pod výlučnú „správu“ straníckych a štátnických inštitúcií a patrili k nim predovšetkým prijatia ženských delegácií ich poprednými predstaviteľmi. „Do roku 1956 sa v Bratislave pri príležitosti MDŽ konali masové zhromaždenia žien. Od roku 1956 je ťažisko osláv v okresoch, v obvodoch miest a na pracoviskách.“ Prejavy tohto presunu osláv MDŽ na pracoviská sú väčšine dôverne známe.
Ale úplná rezignácia naň a mlčanie o jeho nejednoznačnej minulosti, ktorá býva zväčša identifikovaná s formálnosťou i celkom neviazanou neformálnosťou práve tých „podnikových“ osláv, by pre to, ako budeme premýšľať o Medzinárodnom dni žien a definovať jeho významy, nemali byť určujúce. Ako jedného ôsmeho marca napísala Jana Cviková [3], „dnes si chcem pomenovať tento deň nanovo“, a je celkom inšpirujúce a posilňujúce pozrieť sa i na jeho tohtoročné redefinície, pomenúvania.

Literatúra
Grever, Maria: The Pantheon of feminist culture: women´s movements and the organization of memory. In: Gender & History, č. 2, r. 1997, s. 364-374.

History of International Women’s Day. In: Women’s International Network News, č. 3, leto 2003, s. 72.

Kandel, Liliane – Picq, Francoise: Le mythe des origines a propos de la journée internationale des femmes. In: La revue d´en face, r. 1982, s. 67-80.

Kaplan, Temma: Commentary on the socialist origins of International Women´s Day. In: Feminist Studies, č. 11, r. 1985, s. 163-171.

Királyová, Blanka - Hojčová, Lila (ed.): Pokrokové ženské hnutie na Slovensku 1918-1980. Ústredný výbor Slovenského zväzu žien & Živena, Bratislava 1984.