Cena Dominika Tatarku: ďakovná reč Ireny Brežnej

„Som nesmierne vďačná porote, ktorá ocenila knihu Slovenky píšucej v cudzom jazyku, čím rozšírila pojem slovenská literatúra, ukázala, že sa to dá, že medzi strednou a západnou Európou nestojí duchovný ostnatý plot, môžeme meniť jazyky, kultúry, a nie je to vlastizrada. Raz bol exil, a teraz je možný návrat a nemusí byť fyzický, ale deje sa cez písané slovo, a to slovo nemusí byť iba rýdzo slovenské. Kniha je o emigrácii a že tá je súčasťou našich dejín, to porota svojím rozhodnutím potvrdila.
Zatiaľ čo pre nás sú hranice otvorené, tým, ktorí sú dnes na úteku, stredovýchodná Európa ukazuje neľútostnú tvár, pričom vyrába nového nepriateľa. Mnohí Západoeurópania sú tým zhrození. Či ten rasizmus pochádza z chudoby, z totalitného dedičstva, z obsolétneho nacionalizmu, pýtajú sa ma. Prischla mi rola sprostredkovateľky, napokon, na preskakovanie z jednej perspektívy do druhej, z jedného jazyka do druhého som zvyknutá. Prišla som tentoraz do krajiny, ktorá sa čoraz viac uzatvára do svojej ulity a dáva výpoveď nielen európskej, ale aj čisto ľudskej solidarite.
Dešifrujem to ako znak pocitu neistoty, dokonca ohrozenia, znak chýbajúceho sebavedomia a chuti pustiť sa do niečoho, čo sa vymyká z boja o každodenné prežitie. Veď či nie je mylná predstava, že keď sa primkneme k tomu, čo nám je tak dobre známe, k takzvaným svojim, tak budeme v bezpečí? Chrániť samých seba a svojich, v tom má byť celá jedinečná skúsenosť života na našej planéte? Očividné oslabenie spoločnosti využívajú xenofóbi a ponúkajú ľuďom falošnú spolupatričnosť v domnelej sile. Exil ma naučil neposudzovať ľudí podľa toho, odkiaľ pochádzajú, ale kam sa uberajú. Na Slovensku je, samozrejme, aj potenciál na vzopretie a ten sa už mobilizuje. Citujem Friedricha Hölderlina: „Wo aber Gefahr ist, wächst das Rettende auch.“ Ale kde je nebezpečie, tam rastie aj spása.“

Celú ďakovnú reč si môžete prečítať v týždenniku .týždeň [3].