So ženami bez domova

Stratégie prežitia aj javy spojené s bezdomovectvom sú rodovo podmienené. Ženy čelia vyššiemu riziku chudoby než muži, ale medzi ľuďmi bez domova tvoria menšinu. Vysvetliť to možno tzv. skrytým bezdomovectvom: ženy ohrozené chudobou svoj odchod na ulicu často odďaľujú napríklad zotrvávaním v násilných a nevyhovujúcich vzťahoch, prespávaním u známych alebo priateľov a nadväzovaním účelových krátkodobých vzťahov. Uvádza sa to v publikácii Zpátky ze dna: zaostreno na ženy, ktorú na základe kvalitatívneho výskumu vydala organizácia Jako doma. V roku 2013 realizovali individuálne a skupinové rozhovory s 50 participantkami v Prahe a Ostrave. Cieľom výskumu bolo zmapovať rizikové faktory bezdomovectva žien, potreby klientok sociálnych služieb a bariéry návratu do priestoru vlastného domova a na pracovný trh. Prečítajte si výber z hlavných zistení výskumu.

*

Skúsenosti žien a mužov bez domova sú odlišné. K špecifikám bezdomovectva žien patrí napríklad zvýšené riziko fyzického, sexuálneho a verbálneho násilia zo strany mužov, väčšia zraniteľnosť pri pobyte na ulici alebo zodpovednosť za starostlivosť o dieťa.

Strata domova je vo väčšine prípadov spôsobená kombináciou rôznych faktorov: domáce a iné formy násilia, chudoba, traumatická zmena v priebehu života (smrť dieťaťa alebo partnera), absencia dostupného a bezpečného bývania, veková a rodová diskriminácia na trhu práce, drogová alebo alkoholová závislosť, rodinná história sociálneho vylúčenia či vážne psychiatrické ochorenie.

Ženy bez domova oceňujú existenciu sociálnych služieb, ako sú azylové ubytovacie zariadenia a nocľahárne a vnímajú ich ako miesto úniku pred násilím alebo akútnymi problémami. Zároveň však často pociťujú obavy z navštevovania centier pomoci, pretože sa cítia ohrozené mužmi, ktorí majú v týchto centrách početnú prevahu.

Ženy bez domova sa nachádzajú v dvojitej pasci: tie, ktoré svoje bezdomovectvo akceptovali, sa často nepovažujú za hodné pomoci, ktorú inštitúcie ponúkajú, ich situácia sa im zdá bezvýchodisková, v minulosti boli za svoje bezdomovectvo diskriminované a už sa takémuto riziku nechcú znova vystaviť. Na druhej strane tie, ktoré svoje bezdomovectvo odmietajú, služby pomoci ľuďom v núdzi nevyužívajú, pretože sa stigmatizácii a diskriminácii chcú vyhnúť.

Bariéry návratu do bežného života pre ženy bez domova sú najmä: chudoba a limitované pracovné príležitosti, veková a rodová diskriminácia na trhu práce, absencia finančne dostupného bývania, zdravotné problémy, dlhy, strata motivácie k zmene ako dôsledok dlhodobého bezdomovectva.

Ženy, ktoré v systéme služieb zotrvávajú dlhodobo alebo sa doň opakovane vracajú, strácajú schopnosť veriť v zmenu svojej situácie.
Bariérou pomoci ženám bez domova je samotný jav „bezdomovectva“ a stigma, ktorá sa s týmto pojmom spája. Ohľaduplné a citlivé používanie jazyka, ako aj dôstojná komunikácia so ženami bez domova zo strany poskytovateľov služieb, úradov, polície a zdravotníckych zariadení, sú nevyhnutné pre účinnú pomoc ohrozeným ženám. Počas skupinových rozhovorov sa napríklad ukázalo, že použitie citlivej terminológie, s ktorou cieľová skupina súhlasí, podporuje emancipovanie sa, uvedomenie (si) vlastnej situácie, zvýšený záujem o vlastnú situáciu a jej riešenie.

*

Spracované na základe publikácie Zpátky ze dna: zaostreno na ženy. Prečítajte si celú správu z výskumu [3] a ďalšie informácie [4] organizácie Jako doma.