Maďarská revolúcia 1956

V týchto dňoch si pripomíname šesťdesiate výročie protitotalitného povstania v Maďarsku, ktoré sa stalo aj súčasťou rozprávania Ireny Brežnej o detstve v socializme. Prečítajte si úryvok z románu Na slepačích krídlach [3].

Keď som ešte nevedela čítať, došlo v krajine dedkovej babky k povstaniu. U nás doma dospelí divoko gestikulovali a zhovárali sa v reči dedkovej babky, aby sme my deti nerozumeli. Nástenku vo vitríne vedľa pošty obliehali ticho postávajúci ľudia. Aj dedko tam denne chodil a uprene hľadel na fotografie, na ktorých ležali na uliciach hromady mŕtvol a z kandelábrov viseli obesenci. Mŕtvi sa zlievali v tmavú masu, len ich tváre boli svetlé, no prázdne. Na krkoch obesencov viseli tabuľky, na ktorých bolo niečo napísané. Môj dedko to mlčanie už nevydržal a pošepol mi: Vidíš, títo obesenci sú dobrí, ale tí druhí sú zlí. Ako mohol rozlíšiť dobrých obesencov od zlých? Necítila som hrôzu, len zvedavosť, a očami som sa vpíjala do postáv so zalomenými šijami a hompáľajúcimi sa ramenami. Čakala som, že sa zlí obesenci vrhnú na dobrých, no nič sa nedialo. Po ceste domov dedko plakal. Stretávali ho starí muži, zdravili ho a on sa nehanbil za to, že je jediným plačúcim mužom v meste. Muži si smú odpľúvať, no nesmú plakať, len náš dedko nepľuje, ale dovolí slzám tiecť, keď nejakú bytosť, veľkú či malú, zvera či človeka, uväznia, a on im svojím zámočníckym náradím nedokáže pomôcť. Nemohol z vitríny vyslobodiť tých dobrých obesencov a čoskoro tam zasa viseli obvyklé smejúce sa tváre traktoristov a dojičiek, ktorí sa tešia, že ich polia a kravy sú zjednotené v jednotných roľníckych družstvách.