O Trumpovi

Podľa môjho názoru Trump rozpútal hnev, ktorý je namierený na niekoľko cieľov a má viacero príčin a asi by sme mali brať s veľkou rezervou tých, čo tvrdia, že poznajú pravú príčinu a jediný cieľ. Ekonomické a finančné aktivity zničili celé komunity, zapríčinili ekonomickú devastáciu a sklamanie, stratu nádeje tvárou v tvár budúcnosti. To všetko je, samozrejme, dôležité. Ale rovnako dôležitá je čoraz väčšia demografická komplexnosť Spojených štátov, ako aj rôzne formy fašizmu – nový a starý.

Trump ako fašista?

Toto môže byť vhodná chvíľa na to, aby sme rozlíšili nový a starý fašizmus. Hlavným referenčným bodom zostáva fašizmus v Európe v polovici dvadsiateho storočia. V súvislosti s Trumpom ide o odlišnú situáciu, ale aj tak by som to nazvala fašizmom. Tie chvíle fašizmu nastávajú, keď si Trump osobuje moc deportovať milióny ľudí alebo zavrieť Hillary [Clinton] do väzenia hneď, ako prevezme úrad (toto vyjadrenie odvolal), rušiť obchodné dohody podľa toho, ako sa mu zachce, uraziť čínsku vládu, žiadať opätovné zavedenie waterboardingu (pozn. simulovaného topenia) a iných foriem mučenia. Keď takto hovorí, vystupuje, akoby mal výlučné právo rozhodovať o zahraničnej politike, o tom, kto pôjde do väzenia, koho treba deportovať, ktoré obchodné dohody si treba vážiť, ktoré zahraničnopolitické záväzky vytvoriť a ktoré zrušiť. Mnoho z nás považuje jeho aroganciu, smiešnu domýšľavosť, rasizmus, mizogýniu a nezaplatené dane za sebazničujúce vlastnosti, ale veľa jeho voličov a voličiek skutočne nadchli. Nikto nevie, či niekedy čítal ústavu alebo či ho vôbec zaujíma. Práve tento arogantný nezáujem je to, čo k nemu ľudí priťahuje. A to je fašistický fenomén. Ak svoje slová zmení na činy, budeme mať fašistickú vládu.

Prezidentský úrad a reality šou

Je zrejmé, že prezidentský úrad je čoraz viac une phénomène médiatique. Otázka je, či sa ľudia vo voľbách rozhodujú rovnako, ako na Facebooku vyberajú možnosť „páči sa“ a „nepáči sa“. Trump si uzurpuje miesto na obrazovke, jeho postava sa stále črtá niekde v pozadí, čo dobre stvárnila scénka v Saturday Night Live, kde sa Alex Baldwin (pozn. stvárňujúci Trumpa) túlal po javisku, pričom sa zdalo, že takmer zaútočí na Hillary. Na takejto neustálej prítomnosti a demonštrovanej moci zaútočiť stoja aj jeho praktiky sexuálneho obťažovania. Ide tam, kam chce, hovorí a berie si, čo chce. Takže aj keď nie je v tradičnom zmysle slova charizmatický, získava veľkosť a osobnú moc tým, že sa objavuje na scéne presne tak, ako sa sám rozhodne. Preto sa s ním možno identifikovať ako s niekým, kto porušuje pravidlá, robí si, čo uzná za vhodné, zarába peniaze, má sex kedy a s kým chce. Vulgárnosť napĺňa televízne obrazovky a túži naplniť svet. A mnohí sa radujú, keď vidia túto čudnú a neveľmi inteligentnú osobu, ako sa stavia do pozície pupku sveta a na základe tejto pózy získava moc.

Postpravda

Nie som si istá, či sa nachádzame uprostred postpravdivého obdobia. Trumpove vyjadrenia nie sú jednoznačne protichodné, ale svoju pozíciu mení podľa toho, aká príležitosť sa naskytne, čo ho motivuje alebo sa zdá práve užitočné. Nežije vo svete faktov. Nezáleží na tom, či si odporuje alebo či je zrejmé, že odmieta závery, ktoré môžu ohroziť jeho moc a popularitu. Jeho drzý a urazený narcizmus, ako aj odmietanie faktov a logiky ešte zvyšujú jeho obľúbenosť. Žije nad zákonom, a to je presne tam, kde chce žiť mnoho jeho podporovateľov.

Zhromaždenie a cudzinec

Hovoriť pravdu mocným, to v zásade nie je individuálny akt. Ešte predtým, než sa spýtame, čo znamená hovoriť pravdu mocným, musíme si položiť otázku, kto vôbec môže hovoriť. Niekedy nabúrava štruktúry verejného diskurzu už len samotná prítomnosť tých, čo mali zostať nemí. Veľa demonštrácií proti finančným škrtom a neistote privádza na ulicu a dáva do pozornosti verejnosti telá, ktoré boli vysídlené a zbavené práv. Zhromažďovaním spoločne nadobúdajú schopnosť politicky konať. Takže aj keď môžeme premýšľať o parlamentných zhromaždeniach ako o súčasti demokracie, zároveň môžeme rozumieť, že za bránami parlamentu majú zhromaždenia moc meniť význam toho, koho verejnosť považuje za ľud. Najmä vtedy, keď sa objavia tí, čo sa objaviť nemali.

Hoci demonštrácie a zhromaždenia často nestačia, aby došlo k radikálnej zmene, menia naše vnímanie toho, kto je ľud, a sú prostriedkom na nárokovanie si základných slobôd, ktoré telám v ich rôznorodosti patria. Neexistuje demokracia bez slobody zhromažďovania a neexistuje sloboda zhromažďovania bez slobody pohybu a stretávania sa. Keď sa zhromaždia tí, čo právne neexistujú, alebo ľudia, ktorých násilne vysťahovali, prípadne osoby, ktoré doplácajú na nezamestnanosť a drastické znižovanie penzií, dostávajú sa do obrazu i diskurzu formujúceho presvedčenie o tom, kto je alebo by mal byť ľud. Samozrejme, majú špecifické požiadavky, ale zhromažďovanie je tiež spôsob, ako sa dožadovať prostredníctvom tela, fyzicky si nárokovať verejný priestor a verejný prístup k politickej moci. Kým „bezpečnosť“ bude naďalej zámienkou na zakazovanie a rozháňanie demonštrácií, zhromaždení a stretnutí, bude slúžiť poškodzovaniu demokratických práv a demokracie ako takej. Iba široká mobilizácia – možno povedať, že ako forma stelesnenej a transnárodnej odvahy – môže úspešne poraziť xenofóbny nacionalizmus a iné zámienky, ktoré v súčasnosti ohrozujú demokraciu.    

Z angličtiny preložila I. Trumpasová

Úryvok z rozhovoru Judith Butler a Christian Salmon, Mediapart, 18. december 2016 [3]. V anglickom preklade Judith Buter vyšiel 18. januára 2017 na webstránke Cultural Antropology: https://culanth.org/fieldsights/1032-reflections-on-trump [4]