Mužský sen a ženská skutočnosť

Bola som pár dní na Slovensku, zašla som si do SND na inscenáciu Eszterházyho Mercedes Benz, ale po prestávke som odišla.
Ženské postavy tam nemajú vlastný život, oscilujú okolo muža v role vulgárnej milenky, ktorá ukazuje svoje nadmerne nafúknuté prsia alebo sa vypočítavo líška starnúcemu grófovi, od ktorého sa nechá vydržiavať. Tento poľutovaniahodný chudák podľahne vnadám krásky využívajúcej mužskú slabosť.

A jediná kladná ženská postava oddane bdie nad synom ako všetko odpúšťajúca matka, hladká ho a sľubuje, že nikdy ho neprestane ľúbiť, a je úplne jedno, ako sa previní. Syn spí a asi sa mu sníva o tejto úžasnej beztrestnosti.

Objaví sa tam aj aktívna ženská postava, ale tá už nie je príťažlivá, naopak táto žena v strednom veku je nepríjemne pragmatická, manipuluje mužmi, ktorí sa venujú filozofickým úvahám o bytí a nebytí, politike, integrite a vine.

Mimo divadelného predstavenia som, samozrejme, stretávala na každom kroku schopné, samostatné, mysliace ženy. Veď ako aj inak. Sen a skutočnosť. To je názov výstavy o umení a propagande slovenského štátu v rokoch 1939 - 1945 v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, ktorú som si takisto pozrela. Ženský ideál si naši fašisti predstavovali výlučne ako kypré prsia vo vyšívanom kroji dojčiace malého Slováka.

V bratislavskej inscenácii Esterházyho pribudli k materstvu negatívne obrazy nemravnice a odpornej funkcionárky. Tá posledná asi zobrazuje komunistku, ktorá zradila ženskú predurčenosť pasivity. Keď žena začne konať, takto to dopadne. O čom to títo muži blúznia? Nemajú partnerky, spolupracovníčky, matky, dcéry, ktoré im každodenne vyvracajú ich detský sen o ženskom satelite?

Na výstave fašistickej propagandy som nenašla svoju matku, ktorá bola ako mladá žena počas vojny emancipovaná a netúžila skysnúť pri sporáku. Taká žena sa ľudákom nehodila do ich konceptu. Ale ako je možné, že sa nehodí ani do dnešnej inscenácie?

V psychológii sa to nazýva nezrelá osobnosť, keď muž ženu delí iba na idealizovanú matku a opovrhovanú prostitútku a nie je schopný partnerského vzťahu, ktorého sa bojí. Musel by totiž dospieť a to sa mu nechce. Je to namáhavé. Ale mimo divadla som stretla dosť mužov, ktorí statočne nesú toto bremeno. Napokon pre psychicky stabilného človeka rovnoprávny vzťah nijakým bremenom nie je. 

Článok pôvodne vyšiel v denníku SME [3].