V živote človek potrebuje optimizmus, ak ho má prežiť. Za Jaroslavou Blažkovou

Z Kanady prišla začiatkom minulého týždňa stručná správa od spisovateľkinho staršieho syna Andreja: Mama dnes zomrela. Viac neskôr. Čo dodať? K pocitu smútku sa pripájajú úsmevné spomienky na múdru ženu, neskonale láskavú i hravú priateľku a spisovateľku, ktorú humor neopúšťal nielen v jej textoch pre deti a dospelých či v bežných rozhovoroch, ale ani v najťažších chvíľach. Vo svojom živote ich zažila veru nemálo, či už išlo o existenčné balansovanie pod nosom socialistickej a patriarchálnej cenzúry, emigráciu do Kanady v roku 1968 a následnú stratu jazyka aj spisovateľskej dráhy, o vlastné zdravotné problémy alebo odprevádzanie ťažko chorého manžela a napokon aj mladšieho syna.

„Ona bola iná"
Napísala v recenzii na ponovembrovú knižnú reedíciu Blažkovej próz ako z gratulačnej karty [3] jej spolupútnička Irena Lifková v súvislosti s kontroverzným prijímaním tvorby jednej z najčítanejších autoriek šesťdesiatych rokov zo strany časti literárnej kritiky.

„Nerešpektovala ani literárne kánony, ani vymedzený životný priestor s jeho oficiálnymi polopravdami a pravdami, ale pozerala na svet vlastným rebelantským pohľadom.“ Reedícia obsahovala poviedky z knihy Jahniatko a grandi (1964), novelu Nylonový mesiac [4] v nescenzurovanej podobe z tretieho vydania (1965) a dovtedy knižne nevydanú, surrealisticky ladenú poviedku Kirké. Kniha vyšla v roku 1997 ako tretia publikácia Knižnej edície ASPEKT [5] a jej názov odkazoval na rovnomennú poviedku aj dobovú kritiku; táto odmietla ako triviálne práve hodnoty, ktoré sme oceňovali v rámci hľadania ženskej genealógie v slovenskej literatúre.

„Genealógie, ktorá prikladá dôležitosť vzťahom medzi ženami, ich komunikácii, histórii, vzájomnej podpore. (…) To, čo dobový kritik chápal ako vytisnutie tvorby Jaroslavy Blažkovej na okraj ,serióznej' literárnej tvorby, však napokon možno najlepšie vystihuje podstatu jej tvorivej motivácie. Blažkovej písanie je bez ohľadu na žánrové vymedzenie konkrétneho textu naozaj predovšetkým písaním kariet a listov.“ Inými slovami „nadväzovaním vzťahu“, ako som si to pomenovala v doslove k Happyendom [6], ktoré vyšli o necelé desaťročie neskôr. Napokon, aj glosa o bratislavskom pobyte, ktorú Blažková napísala pre časopis Aspekt po návrate do Guelphu, niesla názov Trinásť dní ako z gratulačnej kar­ty [7].

Jaroslava Blažková čelila výzvam „veľkých“ i „malých“ dejín a konfrontovala sa s obmedzeniami a konvenciami rôzneho druhu: Hoci jej materčinou bola čeština, stala sa slovenskou spisovateľkou, a napriek častému nepochopeniu a kritike „neslovenskosti“ obohacovala literárnu slovenčinu. V kultovej (generačnej) novele Nylonový mesiac [4] (1961, prvé knižné vydanie) nahradila budovanie socializmu ľúbostnou zápletkou, submisívnu milujúcu ženu vzdorovitou Vandou a nechala prehovoriť „jazyk bratislavskej ulice“:

„Nepomyslela som si, aký šok toto jej gesto vyvolá: dievča zhreší a namiesto toho, aby sa hnalo do sobáša a poklesok napravilo, táto Vanda mladého muža odmietne. Pravda, nebol v strane, ale inak bol O. K. Strážcovia prikázaní ideológie socialistického realizmu sa rozčuľovali, láska len tak, pre nič za nič, bez ideového zacielenia sa im videla podozrivá a fakt, že to bola práve ona, mladá žena, ktorá muža odmietla, bol už skrz-naskrz nevhodný.“ (1997)

V Poviedke plnej snehu (1964) autorka tematizovala ženskú sexualitu a vyslúžila si osočovanie z nemorálnosti. Neprikrášlene vnášala do literatúry viaceré „ženské“ problémy, ako napríklad dvojité zaťaženie žien zamestnaním a prácou v rodine či interrupcie.

V detskej literárnej tvorbe bola „náučná i rozprávková, harmonizujúca i buričská“ (Milan Jurčo 1993); v jednej z najroztopaš­nejších knižiek Rozprávky z červenej ponožky sa naťahuje s detskými čitateľkami a čitateľmi, obnažuje pred nimi samotný zrod rozprávania a predstavuje Markovu mamičku pani Blažkovú, čo nielenže nezaštopkala dieru na ponožke, ako si všimli v škôlke, ale ešte na nej aj vybudovala celú rozprávkovú sériu.

V kanadskom exile sa podieľala na vydávaní českej a slovenskej literatúry vo vydavateľstve '68 Publishers, hoci sama v dôsledku emigrácie literárne onemela: „Emigrácia znamenala pre celý môj život totálnu prehru a stratu, všetko, na čom som stála a z čoho som rástla a tvorila, bolo odrazu preč vrátane experimentov, ktoré som mohla robiť so slovenčinou. To všetko sa rozplynulo, všetko šlo do šrotu…“ (2015)

Po roku 1989 bola rehabilitovaná a na Slovensko sa vracala jednak reedíciami svojej tvorby zo šesťdesiatych rokov, jednak začala znovu písať a publikovať, pričom spolupracovala s vydavateľstvami Q111 [8] a ASPEKT [9]. Vyšli nové knihy pre deti Minka a Pyžaminka [10] (2003), Traja nebojsovia a duch Miguel [11] (2003). Vychádzali nové knihy pre dospelých: Svadba v Káne Galijejskej [12] (2001) spojila rozsiahlejšiu staršiu nepublikovanú prózu s timravovsky uchopenou témou ne/vydaja a nové poviedky z deväťdesiatych rokov. Autobiografické knihy Happyendy [6] (2005) a To decko je blázon [13] (2013) sa dostali do finále ceny Anasoft litera, za prvú z nich získala Cenu čitateľov SME.

„Mali sme z toho gaudium“

Meno spisovateľky Jaroslavy Blažkovej sa v našej kultúre spája s pluralitou literatúry šesťdesiatych rokov, ktorá prelomila ideologickú úzkosť predchádzajúceho obdobia – v päťdesiatych rokoch pracovala v rozhlase a neskôr v kultúrnej rubrike denníka Smena. „Celkovo bol život žurnalistu napínavý. Denník Smena bol pri všetkých ideologických nátlakoch svojím spôsobom v opozícii. Pracovali v ňom mladí ľudia, tí si trúfali. Často sme hrali hru, čosi ako squash, ktorý hráte proti stene a neviete, v akom uhle sa vám loptička vráti, kam musíte skočiť. Človek tie vyššie inštancie stále pokúšal, bol to druh športu, veľmi vzrušujúceho, veď išlo o kožu. Dnes deti majú autá a jazdia šialene po diaľniciach. My sme autá nemali, nemali sme diaľnice, my sme hrali proti ústrednému výboru a mali sme z toho gaudium. Neboli sme len chudáci, čo trpeli a ktorých v tej strašnej dobe utláčali.“ (1997)

Býva označovaná za príslušníčku Generácie 56, ktorá sa formovala najmä okolo časopisu Mladá tvorba. Už v jeho prvom čísle Blažková publikovala poviedku Keby prišli… s dobovo provokatívnym mo­tívom nočného vstupu cudzích vojsk: „Každá cesta do redakcie s novým textom bola hra: uhráme to, alebo to neuhráme? V Mladej tvorbe vtedy sedel generačný druh Kornel Földvári – človek, proti ktorému mali milión námietok, ale nezastrašili ho. On si text prečítal prvý a povedal: skúsime to. Potom to čítal šéfredaktor Milan Ferko, už obozretnejšie, pretože on za časopis zodpovedal hlavou. ,Strana' tam stále strážila, vždy prítomná. Poviedku som napísala ako podobenstvo, ako keby v noci prišli záhadní cudzinci, a vtip bol v tom, že tí, ktorí sa najrýchlejšie preporodili, boli práve najväčší súdruhovia.“ (1997)

Stále však nad ňou visela hrozba, že bude z redakcie odídená, a tá sa napokon naplnila. Neposlali ju síce do baní, ale do záhradníctva, „kde som sa oháňala motykou a všetky redakcie dostali zákaz publikovať moje práce. Medzitým to osvietená vláda tatíčka Novotného trochu uvoľnila, takže odrazu vyšiel Nylonový mesiac, no ja som ešte stále bola záhradníčka s motykou. Potom ma Smena chcela privítať na nejakej oslave, pretože som sa v ankete umiestnila ako najpopulárnejšia slovenská autorka, ale ja som tam zo vzdoru nešla. No všetko zlé je na niečo dobré a nakoniec to všetko dopadlo dobre, čiže je to jeden z happy endov môjho života.“ (2015)

To decko je blázon

O svojom detstve Blažková najviac prezradila v autobiografickej knihe To decko je blázon. Zo spomienok rozmaznanej dcérušky [13] (Q111 2013). Akési nechcené „gaudium“ z napätia medzi životom a literatúrou sprevádzalo aj samotné vydanie tejto knižky, ktorú z čiastkových mailových príspevkov zostavila vydavateľka Kveta Dašková, pretože spisovateľku v práci zhatila vážna choroba. Na prezentácii knižky pri svojej poslednej návšteve v Bratislave v novembri 2014 Jaroslava Blažková so sebe vlastným optimizmom skonštatovala:

„V podstate je to tak, že Kveta si myslela, že som už mŕtva a že skutočne treba s tými textami niečo urobiť. Lenže ja som to prežila. Potom som sa, samozrejme, radovala, že žijem, a radovala som sa aj, že je knižka na svete, hoci by sa na nej iste ešte dalo mnoho robiť. Nie sú v nej ešte časti, čo som mala pripravené, ale do tej mojej ,smrti' sa do knižky nedostali. No ak mi budú ešte dožičené nejaké ďalšie dni, možno to ešte všetko bude.“ V krátkych črtách z detstva sa vracia k počiatkom svojej „Fabulierlust“, keď padla „do pazúrov nehoráznych zveličovaní barónov Munchhausenov, klamstiev inšpirovaných rozprávkarmi“.

Detské roky strávila v Přelouči, „nechcela som roduverných Slovákov šokovať, a tak som ho v knihe To decko je blázon nazvala jednoducho Mestečkom. Obávala som sa, že niektorí slovenskí rodáci by sa mohli zdesiť, že tá slovenská spisovateľka nie je tak celkom slovenská.“ (2015) Neskôr prežívala detstvo a dospievanie striedavo na Morave, v Prahe a na Slovensku, od roku 1948 žila v Bratislave.

Happyendy [6]

Ďalšia z už spomínaných autobiografických kníh Happyendy [6] (ASPEKT 2005) má formu románu v listoch. Blažková „píše bez ochrannej clony vyfabulovaného príbehu. Píše svoj príbeh“ (doslov Keď žena píše žene). Leitmotívom trinástich zastavení je choroba manžela, s ktorým strávila štyridsať spoločných rokov: „Boli to roky zmätené a uponáhľané, milostné, zúrivé, beznádejné, extravagantné, pekelné, nebeské, vždy však živé, živé, živé.“ Do listov priateľke Eve Limanovej sa vlieva každodennosť určovaná rytmom starostlivosti aj spomienky na Bratislavu a detaily o živote v emigrácii, o ktorej v našom prvom rozhovore povedala:

„Odrazu som sa ocitla vo svete, kde som nevedela reč, nepoznala mechanizmy spoločnosti, ale to hlavné: odrazu som si nevedela ľudí prečítať. Kanaďania boli veľmi priateľskí, ale my sme boli tvrdo trénovaní v obozretnosti. Doma sme boli ako zvieratká, čo idú známym lesom, kde poznajú všetky pachy a šumy; líštičky, čo dobre vedia, koho môžu zjesť a čo môže zožrať ich. Boli sme navyknutí na to naše akvárium, v ktorom sme všetci hltali a vypľúvali tú istú vodu. To všetko úplne zmizlo. K novému svetu som nemala kľúč a trvalo mi veľmi dlho, kým som si trúfala odhadnúť, kto je kto. Neodišla som však sama, odišlo s nami veľa priateľov. Pre mňa boli dôležití manželia Josef Škvorecký a Zdena Salivarová. Veľmi rýchlo sa rozhodli, že budú robiť nakladateľstvo – '68 Publishers – a ja som tam pracovala s nimi. Písala som aj texty pre divadelné skupiny, pre rozhlas a tak ďalej. Neskôr som viedla krajanský dvojtýždenník pre Čechov a Slovákov, Nový Domov. No môj hlavný prúd bol zahataný, pri všetkých možnostiach sa mi videlo, že žijem na Marse.“ (1997)

Jaroslava Blažková dokázala vyťažiť zo všetkého „happy end“ v zmysle prijatia života vo všetkých jeho podobách, a to aj nájdením originálneho literárneho vyjadrenia. Tvorba „slovenskej Saganovej“ zo šesťdesiatych rokov získala viaceré ocenenia aj čitateľský záujem. Po roku 1989 musel „môj starý chudák Nylonový mesiac zápasiť o pozornosť“ s rastúcou knižnou produkciou, no Blažkovej knihy si svoje – detské aj dospelé – publikum našli. Vrátili sa do kníhkupectiev, knižníc i do škôl. Nové knihy priniesli zrelosť tvaru aj obsahu podporenú perspektívou emigrantky, ktorú formoval reflexívny odstup, boľavá blízkosť aj vynútené odmlčanie a návštevnícke návraty. Škoda, že sa za svojho života nedožila výraznejšieho oficiálneho uznania svojho príspevku k slovenskej kultúre a, naopak, sa viackrát dožila odsúvania do detského kútika. Priam ju vidím, ako na mňa teraz žmurká: „Úspech akejsi ženskej je ešte i dnes podozrivý, pravda? Ženské písanie nie je podľa kostolného poriadku, táto rola patrí tvorcom.“ (1997)

Za seba i ostatné aspekťáčky som vďačná, že sme mali možnosť s ňou spolupracovať. Nielenže sa sama riadila presvedčením, že „v starobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť“, ale chuť do života okorenenú láskavou iróniou nám štedro rozdávala svojou tvorbou aj životom.

Zdroje citátov (ak nie sú v texte uvedené inak):

Rozhovor Aspektu s Jaroslavou Blažkovou (Jana Cviková, Jana Juráňová, Mira Schrimpelová). In Aspekt 2/1997 [14].

Všetko šlo do šrotu, ale žilo sa stále ďalej. Rozhovor s prozaičkou Jaroslavou Blažkovou (Jana Cviková). In Romboid 3/2015. (Vznikol v novembri 2014.)
 

Článok pôvodne vyšiel v denníku Pravda [15].