Odvrátená tvár tvorby Mila Urbana

Milo Urban pôsobil v období 1941 - 1945 ako hlavný redaktor denníka Gardista, tlačového orgánu Hlinkovej gardy, teda polovojenskej organizácie, ktorá bola pod kontrolou jedinej politickej strany pôsobiacej počas fašistického slovenského štátu - Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Ako známy a uznávaný prozaik v Gardistovi zaštiťoval tie najostrejšie výpady proti menšinám, najmä ľuďom židovského pôvodu, a proti tej časti inteligencie, ktorá sa nestotožnila s režimom satelitného štátu hitlerovského Nemecka. Vo svojich úvodníkoch oslavoval režim vojnového slovenského štátu a zaštiťoval sa nacistickou propagandou. Publicistickou činnosťou roky vytváral atmosféru nenávisti voči všetkým menšinám a ideologicky pripravoval ich fyzickú likvidáciu. Svoju vinu si však nikdy nepriznal, ospravedlňoval sa tým, že osobne pomohol zachrániť viacero Židov a Židoviek.

Tak ako som sa pýtala v divadelnej hre Tichý bič [5] (dodnes sa hrá v Slovenskom národnom divadle), aj tu sa môžeme spoločne pýtať, ako je možné, že ani viac než 70 rokov po druhej svetovej vojne a takmer tri desaťročia po skončení štátneho socializmu nedošlo ku kritickej reflexii práce a názorovej orientácie významného prozaika, ktorý kolaboroval s fašistickým režimom. Podobne aj pri iných verejných osobnostiach sa ukazuje neochota a neschopnosť spoločnosti vysporiadať sa poctivo a do hĺbky s dedičstvom fašistickej alebo komunistickej totality.

Prispejme teda k vysporiadavaniu sa s minulosťou napríklad tým, že si pripomenieme odvrátenú tvár tvorby významného slovenského spisovateľa. Nasledujúci úvodník Mila Urbana vyšiel v denníku Slovák, ktorý bol v rokoch 1940 - 1941 ústredným tlačovým orgánom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

Milo Urban: A kde sú naše ženy?

Úvodník denníka Slovák, 8. 9. 1940

Kto si všíma náš verejný život, kto nazrie do našich spolkov a organizácií, zamyslí sa nad ich činnosťou, nevdojak si musí položiť otázku: A kde sú naše ženy? Od istého času ženy akoby sa strácali z nášho verejného života, akoby sa uťahovali z neho. Absolútnu prevahu nadobúda mužský živel. Kde sa len obzrieme, samé mužské organizácie, mužská iniciatíva, kým ženy, ako by ich ani nebolo. Tie ženské organizácie, ktoré máme, akosi sa nevedia dostať do popredia. Vo výbojnom mužstve, ktoré sa valí kolo nás, aspoň ich nevidíme jasne. Aj keď tu a tam dajú o sebe vedieť, ich činnosť je nie dosť priebojná a presvedčivá. Je to tak dobre? Zaiste nie! My ženy vo verejnom živote potrebujeme. Nechceme ich zatisnúť do úzadia, nechceme z nich urobiť otrokyne kuchýň (ak totižto v takom zmysle vôbec možno hovoriť o nejakých otrokyniach), ale naopak, chceme, želáme si, aby tak ako doteraz šli s nami ruka v ruke a pomáhali nám v každom našom podnikaní - pravda, svojím spôsobom. Náhľad na poslanie žien, s ktorými sme sa stretli v posledných dvoch desaťročiach, podrobili sme síce istým korekciám, odstránili sme výstrelky predošlého režimu, ale to ešte nijako neznamená, že ženy z verejného života chceme vysánkovať. Ide nám o to, aby naše ženy plne mohli sa uplatniť tam, kde sú k tomu patričné predpoklady, kde svoje prirodzené vlohy môžu najlepšie rozvinúť. Teraz, keď odhadzujeme bláznivé predsudky kapitalisticko-liberalistického sveta, keď účtujeme s rozličnými falošnými heslami a začíname plne hodnotiť každú ľudskú činnosť, nikto so zdravým rozumom nemôže predpokladať, že tým chceme uponížiť ženu. Práve naopak! Iba teraz, po mnohých omyloch a trpkých skúsenostiach, po dlhom zneužívaní ženy, usilujeme sa vrátiť ju jej pôvodnému poslaniu. Bude predovšetkým tým, čím je naozaj - ženou a matkou. Nebudeme z nej robiť mužského, nebudeme zabíjať jej vzácne vlohy vo vyčerpávajúcich mužských robotách, no vo verejnom živote s ňou chceme a musíme počítať. Nuž aby bolo jasno. Našim ženám nikto neupiera právo zúčastňovať sa na verejnom živote. Naopak, ide len o to, aby sa vynašli, aby si uvedomili, že nové pomery si vyžadujú nový spôsoby a aby sa podľa toho zariadili. Teda keď aj nepodceňujeme doterajšiu prácu našich ženských spolkov, musíme pomýšľať na dokonalejšie organizovanie našich žien: ktoré by sa neobmedzovali len na isté vrstvy, ale ktoré by poskytli možnosť uplatniť sa každej o verejný život sa zaujímajúcej slovenskej žene, ktoré by z týchto žien bez ohľadu na to, z akej vrstvy pochodia, stvorili pevne formované, pohotové teleso, pripravené kedykoľvek a kdekoľvek zasiahnuť, keď to potreba bude vyžadovať.

Nijaké exkluzívne krúžky milostivých paničiek a slečien na pestovanie čajových večierkov, ale jednotné organizácie sebavedomých slovenských žien bez stavovského rozdielu, tak ako sa ony ujímajú u mužských. Nezabúdajme, ak mnoho našich ľudí trpí nedostatkom národného povedomia, ak naše ženy sú v národnom ohľade nevýbojné, vlažné, ak naša krv odteká do cudzích korýt aj dnes ešte, vo veľkej miere môžeme za to ďakovať tej okolnosti, že sme sa o ženskú mládež dostatočne nestarali. Pevné organizačné formy, pevné organizačné začlenenie do nášho spolkového života vôbec - to je to, čo našim ženám chýba a čo im musíme umožniť, tak ako sme to umožnili mužskej zložke v Hlinkovej garde a v Hlinkovej mládeži. Práce je neúrekom i na takých úsekoch, kde iba ženy s úspechom môžu zasiahnuť. Bolo by večnou škodou, keby ich užitočná energia pre nedostatok pochopenia na patričných miestach z nášho národného života unikala, vychodila na zmar.

Text je súčasťou antifašistickej čítanky Ružovou na hnedú!!! [6]

***

Prečítajte si úryvok z divadelnej hry [7] Jany Juráňovej Tichý bič [5].

O dôsledkoch fašizmu a holokaustu píše novinárka, prekladateľka a publicistka Agneša Kalinová v knihe Mojich 7 životov [8]. Prečítajte si ukážku z knižného rozhovoru [9].

Vyrovnávanie sa s minulosťou je témou nielen verejného, ale aj súkromného priestoru. O vysporiadavaní sa s minulosťou jednej rodiny sa dočítate v úryvku z románu [10] Jany Juráňovej Orodovnice [11].