Eileen Gray alebo architektka: tri hypotézy kritického písania o rode v avantgardnej architektúre vily E.1027

Štúdia teoretičky architektúry Moniky Mitášovej vznikla na základe hosťovskej prednášky [3] v Ústave svetovej literatúry SAV, ktorú ústav usporiadal v spolupráci s ASPEKTOM v novembri 2017. Podľa autorky „je príspevkom k transdisciplinárnemu i autonómne disciplinárnemu výskumu v oblasti interpretácie architektúry. Vychádza z pestovania vzťahov nielen medzi dejinami a teóriami umenia a ďalšími humanitnými vedami, ale aj sociálno­vednými odbormi. Zaoberá sa alternatívami formulovanými voči metodologickým prístupom k interpretácii. Kladie si otázku, akým spôsobom sa kritické reinterpretá­cie diela Eileen Gray podieľajú na antimetodologických a nemetodologických inter­pretáciách architektúry všeobecne.“ Skúma tri hypotézy týkajúce sa – rodovo ne/diferencujúceho, rodovo ne-diferencujúceho, neheterosexuálneho – písania o práci anglicko-írskej návrhárky Eileen Gray. Vyšla v časopise World Literature Studies 4/2017 [4] (s. 3 – 21) venovanom téme „Rodové podnety pre literárnu históriu“ / „Gender insights into literary history“ (eds. Jana Cviková – Ingrid Puchalová).

 ***

EILEEN GRAY A KONTEXTY JEJ PRÁCE

Anglicko-írska návrhárka Eileen Gray, žijúca vo Francúzsku (1878 – 1976), bola autorkou bytového zariadenia, interiérov a niekoľkých stavieb. Sporadickej tvorbe architektúry sa (bez akademického vzdelania) venovala do 70. rokov minulého sto­ročia. V jej archíve sa zachovalo okolo štyridsaťpäť návrhov, deväť stavieb bolo posta­vených, z toho štyri z nich prisudzované architektovi Jeanovi Badovicimu, s ktorým spolupracovala v rokoch 1926 – 1932. Na konci 60. rokov sa o jej dielo začali zaujímať nastupujúce architektonické a historiografické generácie najmä vo Francúzsku, Bri­tánii a USA. Aj títo nasledovníci a nasledovníčky Eileen Gray zásadným spôsobom ovplyvnili recepciu jej prác.

O lakovaný nábytok, koberce, svietidlá a interiéry, ktoré v 20. rokoch Gray navr­hovala pre parížsku zberateľskú klientelu i umeleckú bohému vrátane avantgardnej baletnej a speváckej scény, sa už v dobe ich vzniku zaujímali historici, architekti a kri­tici: medzi prvými (1924 – 1925) o jej tvorbe písal historik umenia gréckeho pôvodu, propagátor umenia Kréty, starého Grécka a znalec Picassovho diela Christian Zervos (1889 – 1970) a v rovnakom čase aj Jean Badovici (1893 – 1956), architekt a kritik narodený v Bukurešti, ktorý si cenil predovšetkým schopnosť jej interiéru opticky zväčšovať priestor bytu (Goff 2015, 149). Badovici publikoval fotografie jej nábytku a interiérov v časopise francúzskych avantgardistov L’ Architecture Vivante a holand­ských neoplasticistov Wendingen, kde písal, že Gray funkčnosťou a neornamentál­nosťou svojich interiérov transkribovala poetický lyrizmus do sveta modernej stavby a stavania.

Gray sa vzdelávala sama, zoznamovala sa s architektúrou v časopisoch, na výsta­vách i štúdiom projektov a stavieb, za ktorými cestovala po Európe a do USA. Jej prvým samostatným návrhom bol hypotetický Dom pre inžiniera (1926). Hoci nebol postavený, vychádzali z neho oba ďalšie návrhy letných víl, ktoré projektovala a pomáhala postaviť v Provence (spoločná vila s Badovicim E.1027 medzi mesteč­kami Roquebrune a Cap Martin a neskôr jej vlastná vila Tempe à Pailla, 1932 – 1935, v Castellar, obe v oblasti prístavu Menton na svahoch s výhľadom na more a alpské pohoria).

Vo vile E.1027 trávieval letá s manželkou a Badovicim aj purista a zakladateľ funk­cionalizmu Le Corbusier. Desať rokov po dostavaní vily v nej namaľoval deväť násten­ných malieb (murals) bez autorského súhlasu Eileen Gray. V 40. rokoch boli tieto maľby časopisecky publikované bez uvedenia autorstva vily pod titulkom Le Corbu­sier, muraliste (Le Corbusier, muralista). V dôsledku takejto medializácie sa autorstvo vily začalo pripisovať Le Corbusierovmu ateliéru. Po smrti Jeana Badoviciho bola vila E.1027 v roku 1956 vystavovaná a publikovaná ako Badoviciho návrh s nábytkom Eileen Gray. Až v roku 1968 uverejnil kritik a historik Joseph Rykwert v časopise Domus článok obnovujúci hlavný autorský podiel Gray: Un omaggio a Eileen Gray, pioniera del design (Pocta Eileen Gray, pionierke navrhovania).

Súdobá a súčasná historiografická aj kulturologická literatúra o modernej archi­tektúre diskutuje o významoch a hodnotách tejto vily s rôznou autorskou atribú­ciou. Uvádza Gray a Badoviciho ako spoluautorov, pričom zásadný autorský podiel pripisuje architektovi (Banham 1973); osvetľuje hlavný podiel Gray (Rykwert 1968; Adam 1987), resp. kriticky prehodnocuje otázky autorstva a zaradenia diela do dejín moderny z rodového a feministického hľadiska (Colomina 1996; Lavin 1996; Con­stant 2000; Walker 2003). V rámci tejto diskusie vznikli práce rekontextualizujúce závery predchádzajúceho bádania s výskumom v oblasti lesbického a všeobecnej­šie neheterosexuálneho výtvarného umenia a kultúry moderny (Elliot 2002; Rault 2011). Architekt Jean-Paul Rayon vilu E.1027 na konci 60. rokov dokumentoval a hovoril aj s Eileen Gray o jej práci. Do reprintu pôvodného vydania časopisu L’ Architecture Vivante, ktorý vilu publikoval, na základe tejto skúsenosti napísal: „Feministky ukázali, že pôsobiť v predvojnovom období ako nezávislá architektka bolo takmer nemožné. Aj keď je význam niektorých architektiek predmetom pre­hodnocovania, sú to predovšetkým ich mužské náprotivky, kto získal uznanie“ (2015, 114).

***

Celú štúdiu Eileen Gray alebo architektka... si prečítajte [5]TU [5].

***