„Súdružka Kalinová, mali by ste žiť v atmosfére strachu“

[2]Aká bola dynamika politického a spoločenského vývoja do roku 1968?

Všetko, čo sa odohralo do roku 1968, vidím ako súvislý príbeh s čudným, nevypočítateľným rytmom. Išlo to krok dopredu, potom dva kroky späť, potom tri kroky dopredu a zas povedzme „len“ o poldruha kroka späť. Novotný a jeho klika to vždy akosi mocensko-takticky zmanipulovali a zatlačili späť. Pomaly sme si – aspoň v redakcii Kultúrneho života, ale aj Laco vo svojej robote –, na to zvykali. Hlavne sme sa usilovali vždy vystopovať, čo sa dá a pokiaľ sa dá, a v tých horších chvíľach zas neustupovať zbytočne ďaleko. V podstate sme si celé šesťdesiate roky dosť trúfali. Už sa tak poľahky nezatváralo a my sme si to uvedomovali. Človek mohol byť existenčne ohrozený, vyhrážali sa neposlušným intelektuálom z univerzity a z akadémie vied, že ich pošlú „do výroby“ a párkrát sa to aj stalo. Zažili sme, čo sa dialo s Jánom Trachtom, s Emilom Štefanom, ktorý bol v tom čase vedúcim redaktorom vo vydavateľstve Tatran, o pár rokov sa stal riaditeľom televízie, a keď odtiaľ vyletel, zakotvil ako radový redaktor zahraničnej rubriky v Práci. Zatvárali, pravda, za iné veci, napríklad mladého českého spisovateľa Jana Beneša za jeho styky s Tigridom, ktorému posielal príspevky do parížskej revue Svědectví. Ale vedeli sme, že nám nejde priamo o krk, nepanovala už taká ťaživá atmosféra strachu.

Takže chruščovovský odmäk sa rýchlo skončil?

U nás sa vlastne ani nezačal, naozaj sa obmedzil na tie prejavy na spisovateľskom zjazde, sem-tam sa na ne pokúšali nadviazať v českých novinách, u nás v Kultúrnom živote vyšiel Tatarkov Démon súhlasu, rozhodne najodvážnejšia a najpresnejšia metafora obdobia, ktoré sme mali bezprostredne za sebou.

V roku 1960 Novotný už ako prezident presadil a parlament, teda Národné zhromaždenie odhlasovalo zmenu československej ústavy. Na Slovensku sa to vzrušene rozoberalo a samozrejme diskusie na túto tému sa viedli aj v Kultúrnom živote. Nie preto, že sa podľa tejto ústavy už dokončila výstavba socializmu, tento prvý stupeň na ceste do raja komunizmu, a Československo sa dokonca premenovalo na socialistickú republiku. Ľudia na Slovensku si veľmi dobre uvedomovali, že nová ústava znamená odbúranie posledných zvyškov Košického vládneho programu, a tým dôsledné centralizovanie moci v Prahe. To, čo zostalo zo slovenskej samosprávy, sa do veľkej miery sformalizovalo. Práve proti tomuto sa potom v rámci postupného uvoľňovania viedla na Slovensku raz tichá, inokedy zjavnejšia vzbura, ktorá sa niesla aj na vlne ožívajúceho nacionalizmu.

Čiže teror sa menil na byrokratický režim, na niečo ako „prednormalizáciu“?

Vnímali sme to tak, presnejšie silou-mocou sme to všetko chceli chápať len ako niečo prechodné, len ako nepríjemné zdržovanie na ceste k podstatnejším zmenám. Teda aspoň v kultúre.

V polovici šesťdesiatych rokov som mala v Kultúrnom živote na prvej strane poznámku, v ktorej som reagovala na diskusiu okolo filmu Lásky jedné plavovlásky. Zastala som sa toho filmu a okrem iného som tam, už neviem v akej súvislosti, napísala takú kategorickú vetu, že by si mali raz a navždy uvedomiť, že filmová kritika nie je slúžkou ani nástrojom filmovej distribúcie. Na to si ma na slovenský ústredný výbor predvolal vtedajší vedúci ideologického oddelenia súdruh Slouka, dosť nepríjemný človek. Niečo mi vysvetľoval, už neviem, aké mal vlastne proti tej vete výhrady, ja som nesúhlasila, rozlúčili sme sa v dosť mierumilovnej nezhode, a keď som odchádzala, vstal a povedal mi (doslova!): „Súdružka Kalinová, zapamätajte si, mali by ste žiť v atmosfére strachu.“ Zastala som vo dverách a vyvalila som naňho oči, zatiaľ čo on pokračoval, že keď niečo dáte do novín, čo z toho môže byť. Takto krásne mi pripomenul, že máme žiť v atmosfére strachu. V šesťdesiatych rokoch už sme sa z tej atmosféry strachu vyvliekli, a práve to im najviac vadilo. A potom, v sedemdesiatych rokoch atmosféru strachu obnovili. Ako súčasť normalizácie.

***

Ukážka z knihy Mojich 7 životov. Agneša Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou [3].

Tretie vydanie knižného rozhovoru Mojich 7 životov si môžete objednať TU [3].

E-knihu Mojich 7 životov si môžete objednať TU [4].

Kúpou aspektovských kníh podporíte našu ďalšiu prácu. Ďakujeme. [5]