Topenie žiab

Postavy

GABA

ŽABIAK – vždy ten istý, ale s inou maskou

DCÉRA

KAMARÁTKA

DUNČO

 

Scéna

Veľká obývačka, na pohovke a na kreslách sú rozmiestnené žaby: plyšové, z rôznych textílií, keramické, v podobe vankúšov, kvetináčov, popolníka a podobne. Žaba môže napríklad sedieť aj na klavíri, môže byť postavená v kúte ako dekorácia alebo ako nejaká pseudofontánka, na stene visí obraz žaby a i. Najviac je však tých plyšových. Žaby majú na tvárach stuhnuté úsmevy, vytreštené oči a vo svojej zmnoženosti vytvárajú bizarný dojem. Na pohovke leží veľká žaba takmer vo veľkosti dospelého človeka, niečo ako detská nafukovačka do vody.

Na stolíku je fľaša nejakého alkoholu.

Gaba prichádza do miestnosti. Pohladká veľkú nafukovaciu žabu položenú na posteli a chvíľu sa na ňu zaľúbene díva. Potom vezme do náručia niektorý z vankúšov v podobe žaby a začne s ním tancovať najprv veľmi pomalý valčík, skryto vášnivý, potom sa čoraz rýchlejšie krúti vo víre tanca. Po chvíli spadne na pohovku, v náručí má stále vankúš v podobe žaby, začne ho bláznivo bozkávať, potom ho od seba odtiahne a zadíva sa naň.

 

GABA Nič. Žiadna premena. Ani ty, ani ty... zostali ste zakliati, princovia moji. Nič nové pod slnkom. Len to tak skúšam. A kde máte korunky, miláčikovia moji? Sa chcete skryť? Predo mnou? Predo mnou sa neskryjete, aj keď sa maskujete. Aj keď máte svoje maskáče. A ja mám zas svoju maskaru – ha-ha-ha. Tak čo, srdiečka moje? Skúsime dnes zasa trošku odklínať? Napríklad ty, no, ukáž sa, fešák.

 

Do miestnosti vojde muž, na tvári má masku žaby, na nohách potápačské plutvy, na rukách gumené rukavice. Sadne si na posteľ vedľa Gaby. V priebehu hry bude ten istý herec stvárňovať vždy Žabiaka, s ktorým sa Gaba práve zhovára. Aby sa postavy Žabiakov od seba odlíšili, môže herec mierne meniť „outfit“.

 

GABA Ktorý si ty? Ty si ten – no jasné – princ Revolucionár. Tak čo nové? Už som sa s tebou dávno nepohádala. Ideme si zaspomínať, mucko?

Ako to bolo s tebou? Toľké roky sme okolo seba chodili, a ničím si ma nezaujal. Ani ja teba. Až keď si vyskočil na tribúnu, všetko sa zmenilo. Tvoj pohľad upretý do diaľav, hlboký rázny hlas, neoholená tvár... Nebol si ten najdôležitejší z nich, zo všetkých tých hrdinov, to si teda nebol. Ale ja som nikdy nebola až taká náročná, viem, kde je moje miesto. Na teba som si mohla trúfnuť, no nie? Tak som si trúfla. A túžba po tebe ma celkom naplnila. Zamestnala som sa v tom vašom hlavnom stane revolúcie, aby som ti bola nablízku. Mala som konkurenciu, to áno, boli nás tam húfy. Jedna varila kávu, druhá kopírovala nejaké spisy, tretia zašla kúpiť párok v rožku alebo cigarety. Na čele si mal vždy chmáry, ani si nestihol poďakovať. Veď v tvojich rukách, áno, aj v tvojich rukách bola naša budúcnosť. Tvoje vízie mali zmeniť tvár tejto krajiny. Bola som šťastná, keď som mohla tebe a ďalším uvariť kávu. Nikdy si sa neusmieval. Na to nebol čas. Jasne a smelo si načrtával nový chod dejín. Bolo to sexi. Žrala som ťa. Po večeroch som počúvala teba aj ostatných, čo všetko ste za deň stihli vykonať. Môj otec ťa obdivoval a moja mama bola do teba zaľúbená ešte viac než ja. Doma som sa pochválila, že robím v tvojej blízkosti, vtedy som v ich očiach veľmi stúpla.

No tak, je pravda, že priamo si ma oslovil len raz. Čosi mi dosť dlho trvalo a ty si na mňa nakričal. Dejiny išli rýchlo dopredu a ja som sa motala s akýmsi papierom, bol si z toho nervózny, chápala som to. A večer som sa zo zúfalstva totálne opila.

Jedného dňa vysvitlo, že máš ženu. Dovtedy si vyzeral tak nezávisle. Prišla za tebou a ty si jej hneď pridelil akúsi úlohu. Pustila sa do práce spolu s nami – dievčatami pre všetko. Sympaťáčka. Bol si k nej veľmi nežný, ako keby bola chorá. A raz, keď niečo doplietla, si na ňu nakričal ako na ktorúkoľvek z nás. To som teda zízala, to ti poviem. Nerozplakala sa, nezrútila, nič. Usmievala sa ďalej. Mala som chuť kopnúť ťa do zadku. A ju tiež.

 

Žabiak si dá dolu plutvy, tancuje s Gabou slaďák na hudbu zo začiatku deväťdesiatych rokov.

 

Ako sa má tvoja žena? Och, bože, prepáč, vyšumelo mi to... Zháňali sme ti vtedy čiernu kravatu. Chránila tvoje súkromie, tvoje sny, tvoje plány na lepšiu budúcnosť. Dosť toho musela preglgnúť, chudera, všetky tie toxíny... až napokon umrela na dlhú ťažkú zákernú chorobu.

Ako sa má tvoja druhá? Už je to dávno, čo som ju naposledy videla v televízii – v akejsi relácii varila tvoje obľúbené jedlá, áno, tuším halászlé. Bola vtedy v hlavnom stane revolúcie jednou z nás – dievčat pre všetko. Viaceré sme sa o teba uchádzali, nadbiehali sme ti, ešte usilovnejšie sme skákali, keď si niečo potreboval. Ja som teda, ako sa ukázalo, skákala úplne zbytočne. Vždy som bola piate koleso na voze. Ani ako rezerva som neposlúžila. Nikdy si nedostal defekt.

Tak ako sa máš, ty môj hrdina z dávnych dní? Ako dnes žiješ? Toť minule som čakala u zubárky, na tej chodbe je oproti psychiatria a pred ambulanciou tam čakala jedna... podobala sa na tvoju druhú ženu, ktorá sa podobala na tvoju prvú ženu... Berie lieky ona? Ty? Obaja?

Vraj si niekde založil akýsi ekologický ranč alebo čo... Utiahol si sa, lebo ťa už nikde nechcú?

 

Žabiak si dá dolu masku.

 

Kto si ty vlastne? Vraj máš ešte nejaké mená – krycie mená a potom aj prezývky. Ja som ťa volala Hrdina. Hrdina revolúcie. Alebo princ Revolucionár. To je jedno. Zakliaty princ. Prekliaty princ. Jeden z mnohých. Preč s tebou. Mám ťa plné zuby. Načo by som ťa odklínala? Čo by som s tebou robila? Mala by som sa ťa raz a navždy zbaviť. Utopím ťa? Utopím ťa. Sadni si sem pekne do vaničky... tááák...

 

Gaba vezme plyšáka, ktorý pre ňu zosobňuje princa Revolucionára a strčí ho do vane. Žabiak trčí z vane. Zazvoní telefón. Gaba sa strhne, nechá všetko tak a vezme mobil.

 

GABA Dcéra. To musím zdvihnúť. Haló? Haló? Niečo sa stalo?

 

Prekvapene sa díva na mobil, potom rýchlo vyťukáva číslo.

 

Paralelný priestor: stiesnené kupé vo vlaku trochu bokom od priestoru obývačky, v ktorej Gaba leží na hŕbe žabiakov. V kupé sedia dve mladé ženy – Dcéra a Kamarátka. Dcére zazvoní mobil. Nevezme hovor.

 

KAMARÁTKA Prečo nezdvihneš ten mobil?

DCÉRA Omylom som ju vytočila, tak teraz volá.

KAMARÁTKA Kto?

DCÉRA www.matka.sk [3].

KAMARÁTKA A prečo si to nezdvihla?

DCÉRA Neviem, nemám na ňu náladu.

KAMARÁTKA Čo tvoja mama hovorí na to, že bývaš s Mišom?

DCÉRA Nič. V podstate nič. Akurát sa ma pýtala, kto platí nájomné.

KAMARÁTKA A kto platí nájomné?

DCÉRA Halbe – halbe, tak zhruba, ale on viac. Nech platí, tie účty teda, keď viac zarobí. Žehlím mu košele, varím a ešte – no veď vieš čo. Keby si to mal všetko platiť inde... aj tak ešte ušetrí... www.matka [4] na to frfle. Vraj si mám vážiť samu seba. No akurát ona mi bude radiť, to vieš, ona je tá pravá. Napíšem jej esemesku, nech ma už nevyvoláva... (Vyťukáva sms.)

GABA (v tom istom čase číta sms) Ahoj mami som v poriadku nestihla som zdvihnut len som ti chcela povedat ze idem do viedne na vylet nevolaj mi bude to pre mna drahe ozvem sa v nedelu vecer.

KAMARÁTKA A tomu tvojmu Mišovi nevadilo, že ostal sám doma?
DCÉRA Nemôže mu to vadiť. Potrebujem si od neho oddýchnuť. Berie sa strašne vážne. S chalanmi z klubu bude aspoň sranda. Musím trochu vypnúť. Od pondelka zasa slúžim vo vzťahu a vzťah je tááákááá vááážna vec – to hovorí on. Niekedy ma to už fakt celé nebaví.

KAMARÁTKA Ale aspoň máš chlapa.

DCÉRA No, to mám.

GABA (skúma mobil) Hm. Je na výlete. Asi mi už nebude volať. Neprepadne ma, nepríde sa mi vyplakať na hrudi. Moja veľká baba. Samostatná. Už ma nepotrebuje. Môžem sa venovať... týmto tu. (Logne si z fľaše.) Odklínam vás, a vy nič, nevďačníci! Ale ja som zvyknutá. A ty, Hrdina, revolucionár, skap. Nenávidím ťa. Utopím ťa.

 

Muž Žabiak stojí pri vaničke. Chce Gabu objať, ale prekážajú mu rukavice aj plutvy, ktoré má znovu na nohách. Gaba ho zhodí, vyzuje mu jednu plutvu a začne ho ňou biť. Potom sa rozplače. Žabiak sa odplazí zo scény.

 

GABA Uvarím ťa! Zaživa! Ale najprv si budeš musieť spomenúť. Pamätáš sa ešte na tohto chlapca? Počuješ? Pamätáš si naňho?

 

Gaba vezme do rúk ďalšiu plyšovú žabu. Začne s ňou tancovať slaďák zo sedemdesiatych rokov. Žabiak sa vráti na scénu, na tvári má inú masku.

 

Ty si prvý. Celkom prvý. Platonická láska. Mal si také správne názory. Nikdy si nechcel byť poplatný režimu, čo nás tak strašne otravoval, tomu svinstvu, v ktorom sme boli takí stiesnení. A aj slobodní, lebo sme si mohli namýšľať, že sme tí lepší, tí správni. To bol pocit! V tom marazme dookola... To bol pocit!

 

Žabiak si dá dolu rukavice. Gaba ho chytí za ruky.

 

Len sme po sebe tak nesmelo pokukovali. Nestihla som ti dať najavo, že som do teba... zaľúbená veľmi, veľmi.

Zostal si na tých koľajniciach. Tvoja hlava vraj... nikto o tom nechcel hovoriť.

 

Žabiak si dá dolu masku a odíde do úzadia izby. Gaba vezme umelohmotné kvety a položí ich na plyšovú žabu.

 

Všetko sa ututlalo. Život išiel ďalej. Rozchýrilo sa, že si to urobil z nešťastnej lásky, vraj rodičia sa rozchádzali, mladosť, pochabosť, nebezpečný vek, suicidálne sklony, bla, bla. Nikto nič nevyšetril. V škole to tajili, aby sa nerozširovali pesimistické nálady. Nebol si pre nás dobrým príkladom. Vziať si život... fuj.

Krátko po tvojej smrti nasnežilo a v svetle pouličnej lampy naša ulica vyzerala ako z iného sveta, bola taká pustá a mne sa zdalo, že aj ty si kdesi v takej mrazivej zasneženej pustatine a že si tam celkom sám. Párkrát si sa mi potom ešte mihol v dave. A potom... potom už život plynul ďalej. Práve sme v škole preberali Novomeského:

 

Bol taký zvláštny chlapec bledolíci,

divné mal oči, podivné mal sny.

Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici

a umrel uhryznutý diaľkami.

 

Krátke. Ako tvoj život.

A ja – pozri, koľkých som ešte stretla. Ani jeden ma neodklial. Ani jedného som neodkliala. A tento tu! (Ukáže na žabiaka vo vani.) Ani si na teba nespomenul. Vraj ste mali spoločnú minulosť. Ktovie, čo bolo za tou tvojou smrťou. Niečo si sa dozvedel a nechcel prezradiť. Niekto ťa chcel vydierať. Bol si taký mladý. Bola to naozaj samovražda? Cudzie zavinenie sa nedokázalo.

 

Žabiak s maskou žaby sa s ňou nežne objíme a odíde.

Gaba sa znovu napije. Potom vezme veľkú nafukovačku v tvare žaby. Do miestnosti vstúpi Žabiak s fotoaparátom pri očiach. Zameriava ním Gabu. Gaba trasie nafukovačkou a kričí.

 

GABA Už si tu zas? Čo tu chceš? Ty nikdy nezmizneš? Čo? Ty, počuj, prečo si ma ty stále fotil, čo? Prečo si ma stále fotil? (Upokojí sa.) Tak dlho som si myslela, že sa ti páčim, že si do mňa, ha-ha-ha, zaľúbený. Čakala som, že ma raz zavedieš do toho svojho ateliéru, do tmavej komory, alebo kde si to vlastne robil tie fotky. Predstavovala som si, ako máš steny oblepené mojimi fotografiami. Ja ako tvoja múza. Ja ako tvoj model. Ja ako tvoja tajná láska. Hovno.

 

Gaba pristúpi k Žabiakovi, chvíľu spolu tancujú slaďák, potom ho odsotí.

 

GABA Špehoval si ma, lebo si fotil toho chlapca, čo potom skočil pod vlak? A možno ani neskočil? Sotil ho niekto? Páčil sa mi, veľmi, moja prvá láska, platonická. Aj ty si sa mi páčil, veľmi. Obaja ste boli takí čistí v tom svinstve dookola. Keď umrel, hľadala som ťa, chcela som byť pri tebe, ale ty si sa vyparil. Ako gáfor. Nikde som ťa nemohla nájsť.

Stretla som ťa, až keď si sa stal dvorným fotografom Revolucionára. Aj vtedy si ma fotil. Zdalo sa mi to? Čo? Koho si fotil? Čo si fotil? Kde sú tie fotky? Máš ich ešte? Fotil si múr, čo bol za mnou? Sochu, okolo ktorej som náhodou prešla? Dav na námestí, v ktorom som nadšene štrngala kľúčmi? Namýšľala som si to všetko?

 

Zúrivo pchá veľkú nafukovaciu žabu k tým ostatným do vane, ale nejde to. Gaba veľkú žabu vyfúkne, chce ju roztrhať.

 

GABA A čo ak ťa uvarím? Ty smrad! Čo s tebou? Si nezničiteľný? Aj tak budeš plávať na hladine a ja nebudem vedieť, či si skapal, alebo nie. Hodím k tebe do vody ešte zapnutý fén? Fuj, aké sprostosti mi napadajú. Kašlem na teba.

 

Telefón

 

DCÉRA Mama, chcela si niečo?

GABA Nie.

DCÉRA Som vo Viedni, volám len krátko.

GABA Dobre.

DCÉRA Máš sa dobre?
GABA Áno. A ty?
DCÉRA Aj ja. Čo robíš?
GABA Topím žaby.

DCÉRA Čo?

GABA Len sa tak hrám. Ozvi sa, keď budeš mať prísť.

DCÉRA Tak čau.

 

Gaba zloží telefón.

 

GABA Čau, www.dcerenka.com [5]. (Napije sa. Potom fanfarónsky.) Ešte je tu nejaký princ? Tak čo, páni? Kedy sa konečne niektorý z vás prebudí k životu? Čo? Kedy už konečne odcválam s jedným z vás na bielom koni? Nikdy? No tak dobre, tak teda nikdy. Som stará, na koňa už nevysadnem, čo s vami.

Keby ste sa postavili do radu ako pri identifikácii zločincov, to by bola prehliadka. Vybrať si z vás jedného, to by bola drina. Ešte že ste sa v mojom živote zjavovali pekne po jednom. Ďalší bol vždy o niečo zaujímavejší než predchádzajúci a aj o niečo beznádejnejší. Musel prekryť všetky tie predchádzajúce postavy, tváre, objatia, skutočné alebo vysnené. Ťažká úloha, čoraz ťažšia.

No a vaše ženy... škoda reči. Sú mojím možným pokračovaním, ktorému som sa vyhla. Aká som len bola nešťastná zakaždým, keď som sa nechtiac šťastne vyhla vlastnému pokračovaniu. Bóže!

Tak čo s vami? Zavolám nejakého bociana? To by bol pohľad.

 

Znovu si chlipne a vezme kľúče, ktoré sú položené v popolníku v tvare žaby. Prejde k skrini.

 

Koľko rokov som túto skriňu už neupratovala? Hm, trinásta komnata. Modrofúzova komnata. Som Modrofúz, teda Modrofúzka. Presnejšie modromihalnica. Modroviečko. Dám si modré tiene a vyberiem sa na lov.

 

Otvorí skriňu, zo skrine sa vyvalia ďalšie žaby, najmä plyšové.

 

Fíha, ale vás tu je! Toľko nádejí som do vás vkladala. Tak čo, fešáci? Ideme odklínať? Čo? Ale vás je – ako hadov. Brr. To nemôžem stihnúť. Čo s vami? (Chytí do ruky nejakú žabu.) A ty si ktorý?

 

Zvonček pri dverách.

Gaba rýchlo zatvára skriňu, ukladá žaby na posteli a pohovke. Lavór so žabami odkopne do kúta.

Vojde muž s maskou psa na hlave. Ide štvornožky.

 

GABA Dunčinko! Ty si unavený. Čo ti to urobili? Mal si veľa práce?

DUNČO Haf.

 

Gaba ho pohladká po hlave a poškrabká za ušami. Dunčo si sadne na pohovku.

 

DUNČO Kúpila si nový vankúš? Už zase?

GABA Neodolala som. Videla som ho vo výklade. No nie je úžasný? Pozri!

DUNČO Pekný, milá žabka, milá. (Vezme vankúš do papule a šklbe ním.)

GABA Dunčinko, ty si hladný. Čo si dáš na večeru?

DUNČO Haf.

GABA Máme tlačenku. Aj čabajku som ti kúpila. A je tam aj inovecká saláma. Dáš si? S horčicou? Chlebík je čerstvý.

DUNČO Haf.

GABA Mal si veľa roboty?
DUNČO Haf. Vodovody, batérie, záchody...

 

Dunčo si kľakne, štvornožky chodí okolo nej. Gaba si chytí nos.

 

GABA Dunčo! Musíš sa okúpať! Poď, miláčik, napustím ti vaňu, oddýchneš si. Chceš pivko do vane?

 

Dunčo vlezie do vane k žabiakom, Gaba mu donesie fľašu piva. Dunčo popíja a potom zaspí.

Zazvoní telefón, Gaba ho nezdvihne.

 

DCÉRIN HLAS (na odkazovači): Mama, som ok. A ty?

 

Dunčo chrápe vo vaničke. Gaba sa ďalej hrabe v skrini, vyhadzuje ďalšie žaby, niektorú z nich občas pobozká.

V úzadí stojí smutný žabiak s maskou na tvári.

Pri vani sedí plyšový žabiak a pri ňom kytička umelých kvetov.

 

(2009)

Topenie žiab nájdete aj v zbierke divadelných a rozhlasových hier spisovateľky Jany Juráňovej Hry [6] (Divadelný ústav 2014).

O revolúcii inak si môžete prečítať aj v knihe Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti [7] (dostupná aj ako e-kniha [8]).