Keď je vojna v uliciach a vôbec všade

Severoírska autorka Anna Burns (nar. 1962) získala za román Mliekar (Milkman, 2018) cenu Man Booker Prize. Kniha je výnimočná a mimoriadna, pútavá a zároveň ťažko čitateľná, zostal po nej vo mne dojem šialeného zhluku situácií, postáv, pocitov.

350-stranová próza je vyrozprávaná ako vnútorný monológ osemnásťročného dievčaťa, ktoré žije vo vojnovej zóne občianskej vojny. Na jednej strane stojí štát, na druhej teroristi – sila, ktorá je niekde na pomedzí mafie, výpalníkov, ochrancov komunity, bojovníkov za nezávislosť a zároveň tými, ktorí komunitu gniavia. Aj keď v texte nie je veľa identifikačných opôr, je zrejmé, že dej sa odohráva v konfliktmi zmietanom Severnom Írsku zhruba od polovice 60. rokov 20. storočia. Ústredným motívom je ustavičné obťažujúce sledovanie hlavnej postavy a zároveň rozprávačky zo strany Mliekara, muža od nej o dosť staršieho. Až neskôr vysvitne, že Mliekar – Milkman nie je jeho povolanie, ale skutočné priezvisko. Je vodcom teroristickej skupiny, má nad štyridsať a sleduje mladé dievča – rozprávačku, ktorá sa mu všemožne snaží vyhnúť, ale vzhľadom na jeho možnosti a moc v komunite sa jej to nedarí. Obťažovanie spočíva v tom, že o nej všetko vie, pomaly jazdí popri nej autom, dáva jej najavo, že ju má v moci, ale svoju moc zatiaľ neuplatňuje fyzicky. Navyše, Mliekarov záujem komunita vníma tak, že nepochybne aj dievča má záujem oňho, ba že majú spolu sexuálny vzťah, takže ju vnímajú ako milenku ženatého muža. Konflikt, v ktorom komunita žije, nie je opisovaný ako historická realita, ale ako abstrakcia, a preto vyznieva ešte temnejšie. Rozprávačka odmieta brať na vedomie realitu 20. storočia, a preto sa utieka ku knihám z 19. storočia a starším, číta ich všade a stále, aby unikla realite, aj počas chôdze, čím vzbudzuje údiv komunity a svojím správaním ľudí z okolia len utvrdzuje v tom, že je „iná“, takže nie je nič prekvapujúce na fakte, že je aj Mliekarovou milenkou. Svoju úlohu v šírení klebiet a utvrdzovaní sa v nich zohráva rozprávačkina sestra a švagor, ale ani jej matka si nevie predstaviť, že by jej dcéra nebola Mliekarovou milenkou, keď on o ňu prejavuje taký záujem. V prúde rozprávania sledujeme psychický teror zo strany staršieho muža, ktorý má podobu „ochrany“, sexuálneho záujmu, ustavičného sledovania, vyhrážok i obdivu. Dievča má svojho „takmer-frajera“, s ktorým sa stretáva, spávajú spolu, ale obaja berú vzťah ako „takmer“ alebo „možno-vzťah“ a vševedúci Mliekar sa jej vyhráža, že chlapca nechá vybuchnúť s autom (chlapec je automechanik). O tom, že Mliekar v skutočnosti rozprávačku obťažuje a že sa ho bojí, nevie nikto, lebo sa nikomu nezverila. Veľmi dobre si uvedomuje, ako navonok pôsobí jej správanie a ako mylne ho interpretuje komunita, ale nevládze sa tomu vzoprieť. Jediná osoba, ktorej sa zdôverí, je kamarátka z detstva, dávna priateľka. Sama sa angažuje v politickom konflikte a rozprávačke vyčíta, že si za to môže sama, lebo číta na verejnosti knihy počas chôdze, a tým to celé zapríčinila. Toto všetko je opísané nástojčivým a zároveň odťažitým štýlom – niečo medzi hystériou a absolútnym ľadovým pokojom. Výsledkom je šialená atmosféra, v akej žijú ľudia v zóne konfliktu.

V oblasti je na dennom poriadku vraždenie, každá rodina má svojich mŕtvych, synov, otcov, ktorí zomreli v konflikte, v akejsi mestskej partizánskej vojne a z počtu mŕtvych sa odvodzuje aj status konkrétnej rodiny, presnejšie preživších žien – čím viac mŕtvych, tým väčšia úcta. V príbehu vystupuje rozprávačkina matka, mŕtvy otec, ktorý trpel depresiami, spomínajú sa mŕtvi bratia, sestrin mŕtvy manžel, ďalšie dve sestry a najmä tri mladšie sestry, tie nemajú ani desať rokov a vystupujú v deji ako chór, takmer ako jedna postava. Matka má zvláštny kamarátsky vzťah s mliekarom, ktorý rozváža na dodávke mlieko a nemá nikoho rád, tak ho vníma komunita, hoci realita je taká, že pomáha mnohým ľuďom. Keď ho na ulici postrelia (zrejme si ho pomýlili s Mliekarom), matka sa oňho stará a vysvitne, že je doňho zaľúbená, rovnako ako mnohé iné ženy. Pre knihu typický je moment, keď sa tohto zrazu takého žiadaného muža matka chce vzdať v prospech susedy, pretože tá trpela v živote viac, v konflikte jej zomrelo viac synov. Ale napokon sa ho nevzdá a kradne dcéram šaty, aby sa mu zapáčila.

Výpovedná je aj epizóda s dievčaťom – travičkou, ktorá sype otravu – tabletky – ľuďom do nápojov v bare. Má psychickú poruchu, ale nikto to nevníma. Keď dievča otrávi aj vlastnú sestru, partizáni alebo teroristi – „tí, čo rezignovali na štát“ – sa zapovedajú, že ak to urobí ešte raz, zlikvidujú ju. Travička napokon otrávi aj rozprávačku. Scéna, ako ju nezavezú do nemocnice, lebo všetky štátne inštitúcie sú nebezpečné, ale „čistia“ ju doma, je za hranicou reality, sú to momenty, ktoré posúvajú knihu do roviny fantazmagórie a zároveň ju držia v oblasti logiky krutosti, pričom domov, dom, rodina sú nielen miesta, kde dochádza k útlaku, ale aj miesta, kde je človek slobodný. Keďže travička porušila zákaz, nájdu ju s podrezaným hrdlom, ale „ochrancovia“ sa od činu dištancujú. Komunita vydedukuje, že travičku zabil Mliekar, lebo siahla na jeho milenku, a rozprávačku táto domnienka ešte väčšmi vyvrhne zo spoločnosti. Príde na to v scéne, keď ide kúpiť mladším sestrám čipsy, ale v obchode sa rad pred ňou okamžite rozostúpi a ona v šoku, keď sa jej predavačka otočí chrbtom, odíde s čipsami bez platenia, čím „spácha“ ďalší zločin. Nechá ich potom na ulici zožrať psom. Stretne pri tom sestru travičky, ktorá v dôsledku otravy oslepla a je stále nedoliečená. (Vysvitne, že je to stará láska jej brata, ktorý sa práve náhodou zjaví na ulici a vezme ju – „svoju pravú lásku“ – do nemocnice. Všetky tie nepravé lásky, akou bol aj rozprávačkin otec – nesprávna láska jej matky – sú tiež dôsledkom situácie, v ktorej ľudia žijú.)

Rozprávanie sa uberá v jednom prúde, do ktorého sa vlievajú jednotlivé osudy, príbehy, situácie. Kniha je členená do veľmi dlhých kapitol, vety sú komplikované, odseky dlhé, autorka hromadí slová niekedy až extrémne a rovnako aj situácie, príhody, postavy a ich príbehy. Na ilustráciu: takmer-frajer rozprávačky jej telefonuje domov, matka si myslí, že je to Mliekar, vynadá mu a zloží slúchadlo. Neskôr sa takmer-frajer rozprávačke dovolá, pohádajú sa, ona sa za ním vyberie a náhodou zistí, že je zrejme bisexuál, ktorý má aféru so svojím šéfom v autodielni, a keď príde a nepozorovaná ich sleduje, uvedomí si, že práve prežili útok homofóbov a plánujú, že spolu ujdú za hranice. Podobných scén je v knihe mnoho, hromadia sa scény, postavy, vzťahy, komunita žije v uzatvorení, tajnosti, v rôznych nedorozumeniach, vo falošných predpokladoch a podobne.

Politický konflikt sa odohráva v konkrétnych domácnostiach, baroch, na ulici, v dôverne známych prostrediach, je zasadený do konkrétneho politického a historického kontextu, ktorému ľudia vo Veľkej Británii zrejme dobre rozumejú. Zároveň je onen konkrétny konflikt vyabstrahovaný, a preto v istých kódoch zrozumiteľný aj v iných prostrediach a s inou politickou či spoločenskou skúsenosťou. Je to smršť nevídaného rozprávačského postupu, netušených osudov, humoru, ktorý je vyabstrahovaný z totálnej tragédie, takej, ktorú nemožno zniesť, a preto ju treba prepólovať to čiernej grotesky. Ale hrôza sa nestráca, práve naopak.