Kríza koronavírusu odhalila systematickú nerovnosť medzi západom a východom EÚ

Kríza koronavírusu jasne ukazuje skutočnú hodnotu starostlivosti, jej rodový a regionálny rozmer, ako aj jej nedostatočnú podporu v ekonomike, ktorá tieto aspekty nezohľadňuje.

Vo štvrtok 26. marca, len niekoľko týždňov po tom, čo krajiny EÚ v rámci opatrení proti šíreniu koronavírusu zavreli hranice, sa vlády Českej republiky a Rakúska dohodli, že české ošetrovateľky a opatrovateľky budú môcť znova dochádzať za prácou do Rakúska. Na základe podobnej dohody pristáli 30. marca vo Viedni dve lietadlá s opatrovateľkami a ošetrovateľkami z Rumunska (a Bulharska [3], pozn. ZM). Tieto výnimky z obdobia, keď sa európske vlády usilujú obmedziť pohyb obyvateľstva a zabrániť tak šíreniu vírusu, ukazujú, akú dôležitú úlohu majú pracovníčky a pracovníci zo strednej a východnej Európy pre fungovanie zdravotníckych systémov, ako aj širších systémov starostlivosti v jadre EÚ. Odhady naznačujú, že len v Rakúsku pochádza 80 % ľudí pracujúcich v oblasti starostlivosti zo strednej a východnej Európy.

Tento podiel môže byť ešte vyšší v Nemecku, kde ošetrovateľské združenia varovali, že v polovici apríla môže až 200 000 ľudí zostať bez potrebnej domácej starostlivosti. Ošetrovateľky, ktoré túto prácu vykonávali a pochádzajú prevažne z Poľska, Slovenska a iných krajín strednej a východnej Európy, sa vrátili domov a nemôžu prekročiť hranice uzavreté kvôli kríze koronavírusu. Dlhodobým riešením nie je ani privezenie 75 zdravotných sestier z Filipín, ktoré by mali zaplátať čoraz väčší nedostatok ľudí v profesionálnej zdravotnej starostlivosti. Nehovoriac o etických aspektoch toho, že do krajiny priviezli ešte lacnejšiu, ešte prekarizovanejšiu „pracovnú silu“ z ešte vzdialenejšej krajiny, ktorá môže po skončení svojej úlohy preniesť vírusové ochorenie domov, do krajiny so slabým zdravotníckym systémom. Predovšetkým starší ľudia teraz potrebujú, aby ľudia pracujúci v oblasti starostlivosti boli silní a odolní, vidíme však, že ekonomika, ktorá starostlivosť zabezpečuje prostredníctvom privezenej, spoločensky podhodnotenej a slabo platenej práce vykonávanej prevažne ženami, v tomto smere zlyháva.

Deficit v oblasti poskytovania starostlivosti vrátane zdravotnej starostlivosti sa usilujú v západných krajinách EÚ riešiť desaťročia, migrácia pracovníčok a pracovníkov zo strednej a východnej Európy však spôsobuje rovnaký problém v ich domovských krajinách. Poľsko je jasným príkladom: je to krajina s najnižším podielom lekárov na 1000 obyvateľov v Európskej únii (kým v Poľsku je to 2,4 na 1000 obyvateľov, priemer EÚ je 3,4). Podľa odhadov je približne 10 % poľských lekárok a lekárov v zahraničí, predovšetkým vo Veľkej Británii a v Nemecku (kde je podiel lekárov na 1000 obyvateľov 2,9 a 4,3). Rovnaký trend možno sledovať v ošetrovateľstve – priemerný vek ošetrovateliek a ošetrovateľov v Poľsku je viac ako 50 rokov. V strednej a východnej Európe, kde je priemerná dĺžka života dlhodobo nižšia ako na Západe, to skutočne môže predznamenávať katastrofu, ak sa koronavírus bude šíriť tak ako doteraz. Už máme správy, že hoci je tento región zasiahnutý menej ako západoeurópske krajiny, ľuďom s jasnými príznakmi respiračného ochorenia sa upiera prístup do nemocníc, čo vedie až k úmrtiam. Jednoducho neexistuje dostatok zamestnancov a zamestnankýň, dostatok ochranných prostriedkov, laboratórnych kapacít či nemocničných lôžok, aby sa vyhovelo existujúcim potrebám – a to aj keby by sme nebrali do úvahy bezprecedentnú krízu, v ktorej sa momentálne nachádzame.

Súčasný stav je kombináciou rôznych faktorov

V Poľsku napríklad slabé investovanie vlády do zdravotnej starostlivosti viedlo k nízkym mzdám v tejto oblasti a dôležitú úlohu v súčasnosti určite zohráva aj nedostatok vyhovujúcich zariadení a zdrojov. Na druhej strane západné vlády sa otvorene usilujú prilákať ľudí pracujúcich vo sfére starostlivosti, ktorí by napĺňali potreby starnúceho obyvateľstva. To výrazne ovplyvňuje migráciu zdravotníckych pracovníčok a pracovníkov. Oblasť je to taká lukratívna, že jedna súkromná spoločnosť zriadila za Varšavou školu, ktorá poskytuje lekárkam a lekárom jazykové kurzy a kurzy sociálnych zručností (tzv. „soft skills“) ako prípravu na prácu v zdravotníckych systémoch v západoeurópskych krajinách.

Niektoré vlády strednej a východnej Európy sa usilujú zaplátať existujúcu dieru v systéme starostlivosti rovnako ako ich západní susedia – privádzajú pracovníkov a pracovníčky z ešte chudobnejších krajín. Len v minulom roku poľská vláda predstavila zjednodušenie prijímania lekárok a lekárov z Ukrajiny, opatrenie, ktoré má riešiť ich nedostatok v Poľsku. Zavedenie princípu „outsourcovania“ (t.j. forma externého vykonávania úkonov, ktoré sa predtým zabezpečovali vlastnými silami a zdrojmi) však môže fungovať len do určitej miery, pretože dokola opakuje rovnaký model a vytvára medzi krajinami a sociálnymi skupinami hierarchie založené na možnostiach ekonomiky a pracovného trhu. Vo sfére starostlivosti pracujú predovšetkým ženy a tie migrujú, aby zaplátali dieru v systéme v zahraničí, pričom sa vytvára rovnaký problém v oblasti starostlivosti v ich domovskej krajine, ten sa zase rieši prácou, ktorú vykonáva buď ďalšia pracovníčka, pravdepodobne ešte chudobnejšia, alebo členka rodiny, atď. Ošetrovatelia a opatrovateľky v krajinách ako Rakúsko alebo Nemecko už dlho pomáhajú riešiť dieru v systéme starostlivosti, pričom v ich domovských ekonomikách a rodinách vzniká rovnaký problém. Keď bude v Českej republike narastať počet ľudí infikovaných koronavírusom alebo budú potrební ďalší opatrovatelia a opatrovateľky starších ľudí, aby vymenili tých, čo ochoreli, krajina môže bolestivo pocítiť, že do Rakúska chodí poskytovať starostlivosť veľké množstvo ľudí.

Je to aj rodový problém

Kríza koronavírusu prezrádza, aké nedostatočné je meranie rodovej rovnosti na základe oficiálnych ukazovateľov zamestnanosti, pretože vidíme, že značná časť pracovného trhu má poloformálny charakter a zostáva pre tieto štatistiky neviditeľná. Práca opatrovateliek a ošetrovateliek často nie je súčasťou oficiálnych údajov, hoci v skutočnosti umožňuje participáciu žien z prijímacích krajín na pracovnom trhu. To môže vytvárať ilúziu o emancipovaných ženách v jadre EÚ, ale určite to nerieši rodovú nerovnosť. Neúčasť mužov na vykonávaní starostlivosti, či už ako platenej práce doma alebo ako slabo platenej práce, ktorú by vykonávali ako migranti, je príznačná pre jav, ktorý možno nazvať skreslenou emancipáciou.

Opakovanie prístupu západných krajín aj v strednej a východnej Európe tým, že sa bude ďalej predlžovať sieť starostlivosti smerom na východ a juh, nie je riešením. Krajiny strednej a východnej Európy by tiež nemali byť obviňované z „nedostatku európskej solidarity“, ak počas súčasnej krízy ich obyvateľstvo nebude odchádzať do západných krajín poskytovať starostlivosť (ako sa to udialo napr. v médiách v Nemecku [4], pozn. ZM). Naprieč celou Európskou úniou a špecificky v strednej a východnej Európe sú potrebné obrovské investície do všetkých sociálnych sektorov, aby pomohli riešiť cezhraničnú závislosť v oblasti starostlivosti, ako aj regionálne rozdiely, ktoré túto závislosť umožňujú. Dôležité je, aby sa v EÚ zlepšil sociálny status ľudí pracujúcich v oblasti starostlivosti, ako aj ich finančné ohodnotenie. Štáty by tak uznali, že predovšetkým ženy pracujúce v tejto oblasti majú nezastupiteľnú úlohu pre spoločnosti, ktoré sú čoraz staršie a od seba závislé.

Článok pôvodne vyšiel na portáli progressivepost.eu [5]. Preklad zverejňujeme so súhlasom redakcie aj autorky.

Preložila Zuzana Maďarová