Jeden životopis. Krátke texty Aleny Wagnerovej

„Spisovateľka Alena Wagnerová ­zozbierala poviedky a úvahy vydané časopisecky v uplynulých desaťročiach a zaradila ich do knihy Cestou životem. Z hľadiska času siahajú naozaj hlboko – od najstaršej Rannej lázně z roku 1966 až po celý súbor uzatvárajúcu poviedku Půl roku na útěku před smrtí z roku 2017. Na viac než dvoch stovkách strán knihy menšieho formátu teda zďaleka nejde o všetky kratšie texty Wagnerovej, ale o autorský výber. Kľúč k nemu podáva sama Alena Wagnerová v záverečnej poznámke, ktorá akoby sa nevedela rozhodnúť, či chce patriť do beletrie alebo do náučnej či odbornej literatúry, keď ju autorka pomenúva „bibliografia príbehov“. Táto štýlová obojakosť však dobre poukazuje na rozkročenie písania Wagnerovej vôbec. Viaceré texty stavajú na motívoch, ktorým sa na väčšej ploche autorka venuje v svojej historickej a reportážnej tvorbe. Tu sa oné motívy a problémy rozvíjajú do zovretých miniatúr, charakteristických istou vecnosťou a minimom fabulácie.

Časť textov vo výbere tematizuje to, čo v jednej poviedke spája kustódku v múzeu Adalberta Stiftera v Hornej Planej a sklamanú Stifterovu milú, Fanny Greipelovú, a čo Wagnerová pomenúva ako „ženský osud“. Chcelo by sa protestovať, že nič také ako „ženský osud“ predsa neexistuje a že tvrdiť niečo také znamená uzatvárať ženy do umelých ohrádok, v ktorých ich dávno nikto ne­drží. Archívno­-historické a reportážne práce autorky, z ktorých tu čerpá, ale ukazujú na to, že týmito obstarožnými slovami sa tematizuje druhosť a nepodstatnosť žien vo vzťahu k životu mužov. Ako to zhŕňa konverzačný partner autorky v poviedke Značně opožděná vichřice: „Jsi dobrá, Aleno, ale výšin mužského ducha jako žena dosáhnout nemůžeš.“ Takto explicitné presvedčenie o nedostatočnosti žien dnes sotva počujeme. Ale keď čítame tieto slová, rozumieme, že prichádzajú z miesta, v ktorom sa akýkoľvek muž, s nadaním či bez neho, považuje za príslušníka rodu, ktorého výkony sú už za jeho života hodnotené vyššie a po jeho smrti sa stávajú takými veľkými, že činy a životy žien celkom vymazávajú.

Tento kontrast medzi slovutným mužom a bezmennými ženami v jeho okolí tematizuje Wagnerová hlavne v biografii Milena Jesenská (1996), v príbehu Kafkovej rodiny V ohnisku nepokoje. Hermann Kafka a jeho rodina (2003) či v kratšom texte o spisovateľových sestrách Ottle (Ottilie Davidová), Valli (Valerie Pollaková) a Elli (Gabriela Hermannová) Nenapísaný život (v slovenskom preklade v časopise Aspekt č. 1/­2003–2004 [2]). Myslím však, že nikde inde nezískava také ostré kontúry a naliehavosť ako v krátkom texte Venkovská lékařka uverejnenom aj v Cestou životem. Oproti sebe tu stojí Kafka, zosobňujúci vysoké etické nároky, a jeho zabudnutá sestra Ottla, uplatňujúca morálku prakticky tak, že ju dovádza k smrti v koncentračnom tábore. To, ako Wagnerová rozvíja príbeh Kafkovej rodiny, som pri svojom prvom čítaní Venkovskej lékařky pred viac ako dvadsiatimi rokmi chápala ako boriaci mýtus Kafka až natoľko, že jeho závery som najskôr jednoducho odmietala prijať. Pritom text samotný je najcennejší práve v tom, že do podobnej pozície situuje aj autorský subjekt a ukazuje na dlhotrvajúci zápas o dôsledky obrazoborectva. Ukazuje na to, že dostatočné naštrbenie jednej autority vo výsledku znamená naštrbenie celého obrazu sveta. A ak pre Wagnerovú, ako sa na viacerých miestach vyjadrila, znamená feminizmus právo na vlastný výklad sveta, Venkovská lékařka ukazuje náročnú cestu k tomuto výkladu.“

Celú recenziu si môžete prečítať v kultúrnom dvojtýždenníku A2, č. 24/2019. [3]