Upratať a spať

Záchrana sveta. Podľa akejsi G. Aká trúfalosť, uvažovať o záchrane sveta a byť niekým, koho meno je G., nič viac, mohlo by byť hádam aj X, ak by sa takáto premenná nerozpustila a nezliala so svetom, od ktorého sa dištancuje a ktorý sa zároveň snaží objať. Na rozdiel od hrdinky predchádzajúcej Farkašovej knihy Po dlhom mlčaní [2] (ASPEKT, Bratislava 2001), Sylvie, je G. treťou osobou. Hoci takmer každá myšlienka knihy patrí jej, nie je to ona, kto sa identifikuje ako rozprávačka týchto pokusov o záchranu. Nepíše list (ako to robila Sylvia), lebo nepozná adresátov, nepíše list, lebo najprv nemá komu čo povedať. Kto hovorí, je vždy len v istom odstupe od G., možno sú to hlasy krúžiace okolo nej, zájdu najďalej k jej matke a „autoriťákovi“ v bielom plášti. Nad celou rečou sa vznáša prízrak neautenticity, a ten nemá prívlastok detského a optimistického „akože“, ale snaží sa objektivizovať do vedecké „podľa“, ktoré má zakladať a dokladovať vieru v onen hlas, autoritu. A hoci je teda G. vždy označená ako objekt rozprávania, je zrejmé, že niektoré z hlasov patria jej a v závislosti od potreby argumentu sa od nej raz vzďaľujú a inokedy nás zase presviedčajú, aby sme ich považovali za hlas jej skúsenosti.

A skúsenosť, ktorá k nám chce pomocou konštrukcií hlasov G. prehovárať, je naozaj pozoruhodná. V dobe, keď intelektuáli diskutujú o životaschopnosti foucaultovského projektu starostlivosti o seba samého, vyznieva projekt starostlivosti, či skôr starosti o svet ako megalomanská fikcia, donkichotské podujatie. Napriek tomu, že sa tento projekt zjavuje a prepisuje stranu po strane (s podmienkou, že my ako čitateľky a čitatelia sme prijali túto bohorúhačskú hru na spásu), jeho výsledok je vonkoncom neistý. Má byť výsledkom tohto úsilia G. nemožnosť a zlyhanie – oklieštená postava koextenzívna so svetom, figurína bez hlavy, bez rúk, presne taká, aká je na obálke knihy?

Alebo je táto starosť o svet povinnosťou, ktorú na seba treba vziať bez ohľadu na vidinu zaslúženej odmeny? Lebo tá, zdá sa, je pre G. v nedozerne – každý deň má svoj presný program, ako nevychyľovať svet z jeho dráhy, ale pravidelné, rituálne opakovanie činností starostlivosti o najbližší životný priestor dáva tušiť, že táto reproduktívna činnosť akoby nemala konca. Nie náhodou v G. rastie presvedčenie, že ženy sú tými, ktoré sú dobrým vzorom pre takúto starostlivosť – poznajú nikdy nekončiaci sa kolobeh upratovania, zašívania, látania – ženy by mohli byť „upratovačkami sveta [3]“.

Záchrana (podľa Farkašovej) tak nadobúda rôzne významy, má rozdielnych aktérov i zachránených, a hoci sa celá kniha zdá prestúpená pátosom a vážnosťou obrovskej témy, prepájanie rôznych významových, ale ak chceme, aj výkladových úrovní (prečo nechápať „Záchranu sveta...“ aj ako kánonický spis?), dáva vzniknúť nečakanej irónii. Napríklad vtedy, keď G. zvažuje efektívne rozšírenie svojich individuálnych snáh podľa vzoru „bradáča“ (tiež pacienta psychiatrie, s ktorým zdieľa čakanie v ambulancii a presvedčenie, že niečo nie je so svetom v poriadku) a plánuje projekt, ktorý musí byť určite založený na presvedčivom a inovatívnom nápade, pre ktorý musí nájsť spojencov a dať mu medzinárodnú pôsobnosť. Úpornosť tohto snaženia akoby bola v príkrom kontraste s presvedčením o vlastnej individuálnej a presne lokalizovanej úlohe, ktorá sa rozvíja presne v duchu aktivistického hesla posledných desaťročí – mysli globálne, konaj lokálne. Akoby G. napokon dospela k presvedčeniu, že tieto prostriedky zlyhali, vo svete nie sú spojenci a výstrahy, naznačujúce katastrofu, sú čoraz intenzívnejšie. Z algoritmu každodenných činnosti ju vyvedie zmena trolejbusovej zastávky, premiestnenie novinového stánku, no zmätok, rozhorčenie aj obava z dislokácie narastá do najvyššej možnej miery, keď sa má stratiť pôvodná korešpondencia domov s ich číselným označením.

Korešpondencia toho, čo je, s jeho označením, dôvera v možnosť takto vypovedať o svete je akoby základným predpokladom starostlivosti oň. Treba vedieť, ako sú veci usporiadané, najlepšie by bolo vytvoriť akýsi katalóg s predobrazom vo vesmírnom katalógu (a G. si naozaj zaznamenáva spôsob uloženia oblečenia v šatníku, pozná presné poradie a funkciu uterákov v kúpeľni). A aj ľudia by v ňom mali byť lokalizovateľní – o to viac G. desí myšlienka, že v čase sčítania, súpisu ľudí by nebola spolu s matkou na tom správnom mieste. Prefigurácia Krista v postave G. tak nadobúda v čase globalizácie špecifický význam – „cestovať nemá zmysel, každý z nás má predsa svoje súradnice, svoje miesto“ (s. 32), a preto je možno napokon celkom nerealistické nájsť spásu v spánku, dostáť svojej úlohy práve tam, kde dochádza k uzdraveniu z celodenných starostí, alebo aj tam, kam sa porazenecky uteká – kde sme „doma“, hoci by sme toto miesto  minimalisticky definovali práve ako priestor, kam sa chodíme vyspať. Domov nie je samozrejmosťou (Farkašová opäť sleduje komplikované vzťahy medzi d/Dcérou a m/Matkou), môže tiež obkresľovaním vznikať niekde na pomedzí tela, papiera a sveta. A hoci G. (aj z núdze) uznáva nevyhnutnosť uzatvárania spojenectiev, „potrebuje predovšetkým pocit presnej situovanosti“ (s. 92), miesto, z ktorého sa dá pozerať na svet potrebujúci záchranu, východisko súradníc pre stanovenie mier(k)y medzi svetom a sebou.

Recenzia na prvé vydanie knihy Etely Farkašovej Záchrana sveta podľa G. (Slovenský spisovateľ 2002) bola pôvodne publikovaná v časopise Aspekt 1/2003 – 2004 [4]. V roku 2020 kniha vyšla v druhom rozšírenom vydaní vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov a dostala sa do desiatky literárnej ceny Anasoft litera 2021 [5].