Ohlasy na knihu Mojich 7 životov

Viera Rybárová v maile Agneši Kalinovej

Milá Agi,
dnes sme boli s Marošom v Čuňove si zaplávať a videli sme tam krásnu scénku, o ktorú sa chcem začerstva podeliť. Mladá žena /25?/ čítala na deke knižku, postavila sa, čítajúc - vtedy som si všimla, že číta Mojich 7 životov - s knihou v ruke išla do vody, čítala, už bola po pás vo vode, vyšla, stále čítajúc. Zostala stáť a čítala, potom opäť vošla do vody s knihou v ruke a toto niekoľkokrát zopakovala. Ak nebola dobre natretá, tak sa asi spálila, chudera, lebo bolo veľmi horúco. Chcela si zaplávať, aj sa nemohla odtrhnúť od knihy. Bola to úžasná scénka, tešila som sa nielen preto, že čítala Vašu knihu, ale robilo mi radosť, že mladých ľudí práve táto kniha tak zaujala. Spravilo mi to výbornú náladu, tak ju odovzdávam ďalej.

 

Prežila som holokaust, socializmus a sedem životov

Zuzana Sotáková v recenzii na knihu Mojich 7 životov, Hospodárske noviny, 1. 8. 2012

„Nikdy som nechcela napísať svoje pamäti," povedala žena, Židovka, ktorá prežila holokaust, stratila časť rodiny, okúsila neslobodu za socializmu, keď ju aj jej muža väznili a nakoniec museli opustiť domov a emigrovať. Známa novinárka a prekladateľka Agneša Kalinová nakoniec zmenila názor, a tak v apríli vyšla kniha Mojich 7 životov.

Nejde však o ďalšiu obyčajnú autobiografiu, ale svieži rozhovor. Rozhovor na viac ako štyristo strán, ktorý nepustíte, kým ho nedočítate. Otázkami spisovateľky Jany Juráňovej sa čitateľ prenesie cez sedem období v živote tejto ženy, i keď pútavé rozprávanie by utiahlo toho aj viac.

Celý článok si môžete prečítať na: HNonline.sk [4]

 

Robert Bornstein v maile Agneši Kalinovej

Milá Agi,
kniha došla, ďakujem. Začal som v nej listovať, ale tak ma zaujala, že som odročil všetky dnešné plány, sedím a čítam.
Môj prvý dojem je, že je výborne písaná, ako aj redigovaná.

 

Robert Bornstein v maile Jane Juráňovej

Milá pani Juráňová,
(...) medzitým som asi uprostred knihy, môj záujem len rastie, ako aj moje veľmi kladné ohodnotenie knihy, ako  z hitorického, tak z literárneho aspektu. Prečítal som si ohlasy, ktoré ste mi poslala, nedivím sa, že sú tak kladné až nadšené. Predpokladám, že kniha má úspech; Váš príspevok k tomu je rozhodne veľmi dôležitý.

 

Dušan Šimko v maile Julii Sherwood

Milá Julia,

s veľkým záujmom som si prečítal knižku rozhovorov s Vašou mamičkou. Bola to tak trocha citová archeológia a pohľad do nedávnych pohnutých dejín. Je to na dlhý rozhovor s Vami, skutočne hlboko zaujímavé. Ten dlhánsky zoznam ľudí, ktorých našinec poznal, alebo si aspoň myslel, že ich poznal...

 

Michal Herceg v maile Jane Juráňovej

Milá pani Juráňová, veľmi pekne vám chcem poďakovať - tentokrát nielen za preposlanie, ale hlavne za napísanie knihy Mojich sedem životov, ktorú som si prečítal zhodou okolností vo Varšave. Rozprávanie Agneše Kalinovej ma úplne odpútalo od všetkých možných lákadiel, ktoré by toto mesto určite malo :) Posadil som sa tu v obrovskom parku, ktorý sa volá Pole mokotowskie a „prebral" som sa až neskoro večer, keď prišiel koniec knihy. Už roky veľmi útržkovito zbieram zmienky o tejto nevšednej novinárke - naposledy ma potešil jej výskyt v trojdielnom pásme Ivice Ruttkayovej o Kultúrnom živote, kde pani Kalinová spomínala asi najviac zo všetkých vtedajších redaktorov - takže som veľmi rád, že vznikol takýto celkový súhrn jej života. Ten údaj - štyridsať štyri hodín zvukového záznamu - mi tiež vyrazil dych.

 

Luba Palova v maile Agneši Kalinovej

Milá teta Ági,

knihu nepúšťam z rúk, len keď musím. Ozrejmilo mi to veľa vecí, je to ako zaujímavá učebnica. Zvláštne, ako sa nám to všelijako prelínalo, ale veď sa aj muselo, veď sme bývali v tom istom meste a mali ste s mamou kopu spoločných známych.
Prvé milé bolo Trucovitá Betka, pamätám sa, že som ako decko vídavala tú knihu v knižnici, to asi mama mala zo sentimentality odložené, teraz viem, že to bola jej kniha. Potom tá krajčírka, to bola pani Nagyová na Panenskej, však? Mama aj mne dala ušiť zopár vecí u nej, lenže ja som ako pubertiačka nerada nosila elegantné veci. Až teta Magdika ma neskôr navnadila. Od mamy som to brala ako príkaz. A množstvo ďalších, napr. Almin ríbezľový koláčik. Doplnili ste mi mnohé kúsky „puzzle“ života, súvislosti vzťahové aj „udalostné“.

 

Mojich 7 životov - spomienok pribúda

Vladimír Petrík v rubrike Kniha týždňa, Pravda, 29. 6. 2012

Kalinovej knihu Mojich 7 životov môžeme pokladať za dôležitý príspevok k poznávaniu toho, čím prešla slovenská kultúra a spoločnosť v povojnovom tridsaťročí. Ale čítame ju s potešením, lebo úroveň rozprávania ju zdvihla nad priemer a jej charakter určujú aj literárne kvality.

Celý článok si môžete prečítať na: kultura.pravda.sk [5]

 

Eva Malinová v maile Agneši Kalinovej

Drahá Agi,
vrátili sme sa včera večer z týždňového pobytu v Bratislave. Hneď v prvý deň som si v kníhkupectve na Štúrovej kúpila Tvojich Sedem životov (posledný exemplár, vykopaný z výkladu) a popri jednom skvelom koncerte v novej Redute a slušnom predstavení v činohre som strávila ten bratislavský čas výlučne ležiac na posteli a čítajúc Ťa. Musím Ti teda napísať, že som odtiaľ odchádzala včera na schwechatské letisko vykúpaná na duši, zanechajúc za sebou svoju vlastnú procesiu. Ohromná vec, ďakujem! Uvedomila som si, že sú na svete aj iné Hirošimy, ako je tá moja, ale aj to, že som tam na korze a v okolí nenašla jedinú známu tvár, a teda ten Lackov niekedajši Mníchov je už dávnejšie moja Bratislava.
S obrovským záujom som zhltla všetky Tvoje životy a naozaj som presvedčená, že sa dobrá vec podarila.
Teším sa na budúci drink s Tebou pri Zürišskom jazere a objímam Ťa.
 

György Varga v maile Agneši Kalinovej

Ahoj Ági, dočetl jsem tvoji živou, zajímavou a poutavou knihu, moc se mi líbila. Možná, že nejsem tak objektivní a nezaujatý čtenář jako ten, který Tě nezná, nezná velkou část reálií Tvého života od Prešova až do Svobodky. Jak jsem četl, často jsem cítil, jak je to všechno aktuální a důležité: ten Tvůj příběh mi připomíná jednak nějaké poučné historicko-politické pásmo, jednak dobrodružný román, jednou moc lidskou historii. Moc mě to dojalo - asi to je ta podstata toho, co jsem Ti chtěl říct.

 

Elena Ťapajová v recenzii na knihu Mojich 7 životov, Knižná revue 10/2012 [6]

V každom prípade vzniklo mimoriadne zaujímavé dielo literatúry faktu so silou románového príbehu. Mojich 7 životov mapuje nielen životné osudy a postoje významnej osobnosti našej kultúry, ale núti nás aj viac uvažovať o našich dejinách, vzťahoch medzi ľuďmi a nad vlastnými postojmi a životom. 

 

 

Vladislava Fekete v maile Jane Juráňovej

Ahoj, už dávnejšie som ti chcela napísať, že ma nadchla tvoja kniha rozhovorov s Kalinovou. Naozaj je to úžasná žena. Pre mňa tam bolo zaujímavé aj obdobie, o ktorom hovorí, lebo som tu nežila a takto na rovinu sa nikde nepíše :) Vďaka.

 

Jana Bodnárová na Facebooku Jane Juráňovej

Januli, ako polointroverťáčka neviem akosi odkazovať cez Facebook svoje reakcie.... Ale chcem Ti napísať, že 7 životov bol geniálny nápad! Skvelý rozhovor. Pani Kalinová má úžasnú pamäť, jasný úsudok a dar hovoriť. Je to naozaj veľký kus histórie podanej nesmierne pútavo, objektívne, s vtipom a švihom. GRATULUJEM. Mala som šťastie asi 2 x s A. K. hovoriť, hoci len krátko... Keď čítam, úplne počujem jej svojský hlas.

 

Tomáš Janovic v maile Agneši Kalinovej

Milá Ági,
(...) všetko najlepšie a veľa pozdravov. A ešte jedna veta, ktorou som mal začať: Tvoja skvelá kniha má veľký ohlas (nielen v našej rodine).

 

Pavel Taussig v maile Agneši Kalinovej

Milá Agi,
prečítal som Tvoje memoáre, nevedel som sa od nich odtrhnúť. Veď je to  zväčša aj môj život. Uchvátilo ma, ako triezvo hovoríš o veciach, o ktorých by iný pateticky nariekal alebo sa nimi chvastal. Imponuje mi Tvoja skromnosť a slušnosť: ak Ťa ktosi sklamal alebo zradil, neuvádzaš jeho meno (až na jeden prípad, ale ten si to aj zaslúžil). Je to napínavé čítanie, už sa teším na pochvalné recenzie, ktoré mi Kornel iste nezabudne poslať. Neviem, koľko percent chvály za knihu patrí p. Juráňovej, nechám to na Teba, aby si jej odovzdala patričné množstvo.

 

Júlia Sherwood, dcéra Agneše Kalinovej, v maile Jane Juráňovej

Zatiaľ som sa stretla len s takýmito pozitívnymi ohlasmi a pridávam sa k nim tiež, hoci som knižku ešte celkom nedočítala, ostala mi posledná kapitola. Ale to, čo už mám prečítané, teda drvivú väčšinu, teraz vnímam celkom inak ako počas korektúr a musím povedať, že som nadšená. Úžasne sa to číta, nielen preto, že je to naozaj dokonale vyžehlené a upravené, ale je to aj úžasne pútavé. Vyslovene ťažko sa to odkladá z rúk, chápem, prečo mnohí hovoria, že čítali do druhej v noci, aj mne sa to včera stalo. Podarilo sa Vám spoločnými silami zachovať veľmi svieži, živý tón, bez toho, aby to znelo ako kecanie na trhu, ale inteligentný prejav. Úplne Ťa, mami, počujem a nielen počujem, vidím Ťa pred sebou priam trojrozmerne, dýcha z toho Tvoja osobnosť, temperament.

Ďalší dôvod, prečo sa to tak výborne číta, je, myslím, v tom, že sa vám podarilo nájsť  dokonalú rovnováhu medzi osobnou, rodinnou polohou a politickým, dejinným a kultúrnym pozadím, všetko sa to vzájomne doplňuje. Všetky udalosti a historky sú jasné, od začiatku do konca rozvinuté  a vypointované buď dákou vtipnou „prúpovidkou“, presvedčivou emóciou alebo reflexiou. 

Štrasserovu výčitku, že  občas chýba reflexia, pokladám za úplne bezpredmetnú, naopak, práve tá rovnováha medzi týmito polohami knihe dodáva hĺbku, je to jednoznačne ženský prístup, zdá sa mi, že práve to by ako muž nedokázal, nehovoriac o tom, že by nedokázal počúvať a netlačiť niekam – takto z toho vzniká verný obraz a nie nejaká poza. Tá autentickosť, rovnováha a rytmus je jednoznačne Tvoja zásluha, Jana, úžasne si ten vodopád usmernila a sformovala, no súčasne vyznieva veľmi spontánne. 

Takže Vám obidvom gratulujem, stálo to za tú titanskú námahu!
Zdravím, Júlia 

 

Bolo to príjemné, ba krásne rútiť sa a veriť, že to niekam smeruje

Ján Štrasser o knihe Mojich 7 životov, SME, 13. 4. 2012

Čitateľ si zaslúži zážitok z čítania, takže len stručne: prvý život – šťastné detstvo a začiatok dospievania – Agneša Kalinová (1924) prežila v Prešove. To sa skončilo v jeseni 1938 a potom už nasledovalo všetko zlé a tragické, čo sa len mohlo židovskému dievčaťu na Slovensku prihodiť. Nastúpil (Kalinovej termínom) likvidačný antisemitizmus, jedna z priorít štátnej doktríny vojnovej Slovenskej republiky. Kalinová je pri opisovaní hrôz tej doby vecná, dokumentárna, na svoj boj o holý život sa díva s istým nadhľadom, dokonca s humorom, no práve tá emocionálna zdržanlivosť „priameho účastníka“ a dôraz na fakty majú veľkú výpovednú silu.

Celý článok si môžete prečítať na: sme.sk [7]

 

Agneša Kalinová v rozhovore s Ivicou Ruttkayovou pre Slovenský rozhlas, 31. 3. 2012

Vypočujte si nahrávku z rozhovoru na: slovakradio.sk [8]

 

Dve Agnešky

Juraj Kušnierik o Agneše Kalinovej, www.tyzden.sk [9], 31. 3. 2012

V priebehu dvanástich hodín som mal tú česť rozprávať sa s dvomi obdivuhodnými ženami: s Agnieszkou Holland a s Agnešou Kalinovou. Tie dve dámy majú zopár vecí spoločných:

Obidve majú čiastočne (Agnieszka) alebo úplne (Agneša) židovský pôvod, v dôsledku čoho skoro všetci ich príbuzní zahynuli počas holokaustu. Obidve mali problémy s komunistami (hoci Agneša bola sama komunistka), obidve boli nútené opustiť krajiny, v ktorých žili a emigrovať na západ. Obidve sú silné a napriek komplikovanostiam života optimistické ženy.

Celý článok si môžete prečítať na: tyzden.sk [10]

 

Aj v hrozných chvíľach má život nezničiteľnú silu

Jana Juráňová v rozhovore s Tomášom Gálisom, SME, 29. 3. 2012

Čo vás pri práci najviac zaujalo?

„Fascinovalo ma mnoho vecí, ale najviac hádam to, čo sa na prvé prečítanie z knihy asi nedá celkom vylúpnuť – to množstvo skrytých osudov, fascinujúcich príbehov, ktoré sa vynárajú, potom zasa strácajú a v toku rozprávania sa znovu niekde objavia. Tie spletité osudy ľudí vytvárajú skutočné 20. storočie – boľavé, ukrutné aj plné nádejí, no i sklamaní.“

 

Ako to prebiehalo? Boli ste dvakrát v Mníchove...

„Dvakrát niekoľko dní, nahrávali sme dlhé hodiny. Rozprávali sme sa, ja som viac počúvala, Agneša rozprávala. Moje otázky boli skôr doplňujúce. Nenahrávali sme štandardný rozhovor, nechala som plynúť rozprávanie. Chcela som, aby mala moja partnerka v rozhovore pocit bezpečia, absolútnej otvorenosti a priaznivého prijatia. Nepripravovala som si vopred otázky, skôr tematické okruhy. V priebehu práce vysvitlo, že jednoduchý chronologický princíp bude najlepší. Nemala som ambíciu tlačiť ju k múru, vypytovať sa na veci, ktoré by možno chcela povedať sama, no na inom mieste a v iných súvislostiach.“

Celý rozhovor si môžete prečítať na: sme.sk [11]

 

Zuzana Uličianska v maile Jane Juráňovej

Je to obrovská vec, že sa tie spomienky takto zachovali. Veľká robota..