Irena Brežná: Píšem, keď ma niečo rozhnevá

Napriek tomu, že sa jej v druhej vlasti vždy darilo, bráni sa celkovému „splynutiu“ s prostredím. Možno aj preto si na rozdiel od mnohých zahraničných Slovákov tvrdohlavo obhajuje slovenskú podobu priezviska.

Hoci knižná novinka Ireny Brežnej Die Undankbare Fremde [3] (Nevďačná cudzin/k/a) zatiaľ v slovenčine nevyšla, jej medzinárodný úspech nedovolí pochybovať o tom, že sa tak v najbližšom čase stane. Autorka na stránkach románu rúca nejeden mýtus o tom, ako sa vlastne emigrantom z východného bloku v ich novej vlasti darilo. A nehanbí sa podrobiť ostrej kritike ani zázračnú krajinu blahobytu, ktorá ju kedysi tak ochotne prijala. Román prišla predstaviť aj do Bratislavy, v Letnej čitárni U červeného raka prečítala obecenstvu prvé úryvky z jeho prekladu.

Ako sa stalo, že z vás po mnohých rokoch vyvreli spomienky na emigráciu v takej koncentrovanej a autentickej podobe?

Emigrácia je proces, ktorý sa nikdy nekončí. Dlho som pracovala ako novinárka, písala som literárne reportáže z krízových oblastí. Až pred pár rokmi som sa začala venovať literárnemu spracovaniu vlastných spomienok – najskôr to bolo detstvo v socialistickom Československu v knihe Na slepačích krídlach. Terajší román možno chápať ako pokračovanie osudu hlavnej hrdinky. Dospieva a emigruje do Švajčiarska. V knihe však nie sú len moje návraty do minulosti. Hrdinka neskôr pracuje ako tlmočníčka na súde či v nemocniciach, kde je zas a znova konfrontovaná s témou začiatku v cudzej krajine.

Cleý rozhovor Lucie Javůrkovej s Irenou Brežnou si môžete prečítať v denníku Pravda [4], 6. júla 2012 [4].