„24. februára minulého roku som správu o ruskej invázii videla v mobile už ráno v posteli, potom som zapla televízor, oznámila som to rodine a rozplakala som sa. Odvtedy som na túto tému plakala nespočetne veľakrát, najbližšie hneď o pár dní na koncerte študentov VŠMU v Redute, keď orchester hral ukrajinskú hymnu, ale aj kedykoľvek pri správach, pri čítaní článkov a pozeraní fotografií. Plačem už menej často, ale neprestala som a som tomu rada.“ Vyberáme text Jany Juráňovej, ktorý pôvodne publikovalo Literárne informačné centrum.