Spoločenstvo aj „vlastná izba“ ako predpoklad politického vzdoru

Úryvok štúdie Zuzany Maďarovej z knihy „Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru“

Prečítajte si úryvok zo štúdie Zuzany Maďarovej, ktorá je súčasťou knihy Oľgy Gyárfášovej Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s účastníčkami spoločenstva vzdoru.

***

Ako prezrádza úvod, k vzniku tejto knihy viedol aj osobný záujem a individuálna túžba vypovedať príbehy vzdoru z obdobia normalizácie či pocit zodpovednosti voči iným vychádzajúci zo siete vzťahov ukotvených v minulosti a do rôznej miery stále pretrvávajúcich. Vzťahy tvoria aj jednu z kľúčových línií rozhovorov a napĺňajú tak významom to, čo Oľga Gyárfášová nazvala spoločenstvom vzdoru. Krátky slovník slovenského jazyka (2003) definuje spoločenstvo ako zväzok, spojenectvo či spoločnú existenciu, ako zoskupenie osôb na základe spoločných cieľov, záujmov a v kontexte tejto knihy môžeme dodať aj spomienok. Spoločenstvo, o ktorom príbehy v tejto knihe vypovedajú, nadobúda v rozhovoroch obrysy prostredníctvom vzťahov partnerských, rodinných, kamarátskych alebo prostredníctvom vzťahov dôvery s neznámymi ľuďmi, ktorých spájalo práve vzdorovanie režimu či spoloční známi:
 

[N]apríklad nám raz v piatok zazvonilo šesť takých máničiek, že je tu nejaký koncert. Myslím, že to v Pezinku organizoval Laco Snopko, a my sme práve odchádzali z domu. Takže som im ukázala dom, strčila kľúče, ukázala chladničku – nech si zoberú, čo nájdu. Odišli sme a nechali sme ich na víkend v dome a potom kľúče hodili do schránky. (Jolana Kusá)
 

Prerozprávanie osobnej a sčasti kolektívnej histórie prostredníctvom vzťahov môže do čítania priniesť aj momenty napätia. Keď som napríklad začala čítať rozhovory aktérok alternatívneho bratislavského spoločenstva, očakávala som, že sa dozviem viac o jeho každodenných aktivitách – ako a kto tento alternatívny priestor vytváral, ako organizovali bytové prednášky a výstavy, čo znamenalo robiť podzemnú univerzitu... Zápasila som so sklamaním, že o konkrétnych činnostiach a každodennosti utvárania alternatívneho priestoru sa dozviem menej, než som chcela. Lenže moje očakávania ovplyvnil dominantný rámec, ktorý kladie dôraz na prácu, činorodosť a jednotlivkyňu ako aktérku. A to ani pre pýtajúcu sa, ani pre respondentky rozhovorov nebolo kľúčové. V rozpovedaných príbehoch sú to práve vzťahy, ktoré vytvárajú zázemie pre akúkoľvek činnosť – pre vzdor voči režimu aj pre každodenný život, pre možnosť slobodne sa nadýchnuť, emigrovať alebo pokračovať v zamestnaní a starostlivosti. A sú to vzťahy, ktoré sú vlastne aj podmienkou bytia. Gabriela Langošová zdôrazňuje význam väzieb vzťahujúcich sa k Bratislave: „Pre mňa tieto spoločenstvá znamenali strašne veľa, veľmi ma to bavilo a žila som tým...“ a Júlia Sherwood sa zmieňuje aj o ich strate:
 

Keďže som doma bola pripravená o možnosť sa realizovať štúdiom a nejako sa rozvíjať, kompenzovala som si to väzbami na kamarátov. Naozaj som mala množstvo kamarátov, ako som aj spomínala, že som bola nejakým spôsobom prepojená s viacerými alternatívnymi skupinami. A všetci mi príšerne chýbali!
 

Práve vzťahy sú významnými aktérmi rozhovorov, či už ide o vzťahy k partnerovi, priateľke, rodičom, deťom, Bohu a viere, kolegyniam, šéfovi, iným vzdorujúcim či vzdialenejším osobám. Dokonca možno aj vtedy, keď ide o vzťahy negatívne – s vyšetrovateľmi či eštebákmi, „počúvačmi“ –, ktoré sprítomňovali a stelesňovali normalizačný režim. Prerozprávané príbehy stojace na sociálnych väzbách tak podrývajú očakávania vychádzajúce z individualizmu a chápania aktérok ako samostatne stojacich, od seba nezávislých bytostí, ktoré sú nositeľkami schopnosti konať. Rozhovory sa viac približujú takému obrazu sociálnej existencie, ktorú tvoria navzájom prepletené väzby určujúce nás ako spoločenské bytosti (Butler, 2020, lok. 578). Aktérstvo formulované v rozhovoroch nadobúda sociálny, vzťahový rozmer, ktorý v historických príbehoch o hrdinoch – či už sú to disidenti, alebo revolucionári – spravidla absentuje. Zviditeľňujú sa pritom nielen pozitívne aspekty sociálnych väzieb, ale aj to, ako sa prostredníctvom nich ľudia stávajú zraniteľnými (Butler, 2004, 2020). Aktérky sa v rozhovoroch stávali zraniteľnými ako občianky vo vzťahu k mocenským zložkám, a to práve pre väzby k partnerom, Bohu, kamarátkam či kamarátom, rodičom alebo politickému režimu. Tie isté vzťahy, ktoré predstavovali bezpečie, dôveru a blízkosť, znamenali neistotu, sprítomnenie zraniteľnosti a riziko násilia. Tamara Archlebová to ilustruje ekonomickou neistotou: „A postupne ho z každej roboty vyhodili. V roku 1973 sme sa zobrali, mali sme syna a žili sme z jeho smiešneho platu.“ V rozhovore s Jolanou Kusou to môžeme sledovať napríklad po manželovom podpise Charty 77: „Vedela som teda, že podpísal Chartu a jeden pekný večer vo februári, ako to bolo zverejnené, Miro ešte nebol doma, tak o pol ôsmej otvorím a za dverami sedem chlapov a jedna žena. Prvá domová prehliadka večer.“

Zraniteľnosť ako prejav previazanosti sa ďalej zviditeľňovala vo chvíľach, keď boli deti, kolegyne alebo iné blízke osoby vystavené riziku pre vzťahy s respondentkami rozhovorov. Aktérky spoločenstva vzdoru tak pre nás zdôrazňujú význam sociálnych väzieb v rokoch normalizácie, ale zároveň vnášajú do popredia sociálnosť aktérstva, vzájomnú ľudskú previazanosť a nemožnosť úplnej nezávislosti indivídua – teda aj súčasné javy, ktoré sú často zneviditeľňované ideálmi individualizmu a hrdinstva.

***

Knihu Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru si môžete objednať TU.

Ako citovať tento článok:

red. Spoločenstvo aj „vlastná izba“ ako predpoklad politického vzdoru In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 17/12/2023. Získané 25/07/2024 - 19:01. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/spolocenstvo-aj-vlastna-izba-ako-predpoklad-politickeho-vzdoru