Orodovnice
Ružena, Klára, Elena, mama. A jedna rodinná oslava, kde je takmer všetko inak. Alebo je všetko práveže tak. A jeden pohreb na konci. Ženské postavy Jany Juráňovej sa nemôžu sťažovať na to, že by zanikali v Žene, ktorú nielen literatúra tak často ťahá za nohy. Ženy sú orodovnice. Alebo kradnú mužov iným ženám, alebo sú krkom, čo hýbe hlavou, i keď veľmi dobre vieme, že je ľahšie pohnúť čímkoľvek iným než takou hlavou. No a tie ostatné sú orodovnice.
Ilustrácie a na obálke: Ľuba Sajkalová Inštalácia, podušky, výšivka, drevené poličky; Otváranie/Zatváranie, Galéria Živa, Bratislava 1998, Diplomová práca VŠVU 1997, pedagóg: Eva Cisárová-Mináriková
Keď otec v to ráno rázne požiadal mamu, aby mu podala košeľu, odpovedala mu, nech si ju vytiahne zo skrine sám. Otec chvíľu snoril po skriniach a trieskal dverami, až napokon našiel tú skriňu, v ktorej boli uložené jeho košele. Jednu z nich v chvate vytiahol, no košeľa sa mu rozpadla pod rukami. Schmatol ďalšiu a ďalšiu, všetkých dvanásť bolo nanič. Rozmetal ich po spálni.
„Čo to má znamenať?“ jačal ako zmyslov zbavený.
„Nech ti nabudúce perie a žehlí tá tvoja fľandra!“ skríkla naňho mama a zatvorila sa do kúpeľne.