Neužitočné ústa

ASPEKT vyberá

Po tom, čo sa pozornosť uplynulých týždňov sústredila na škriepky a výmeny vo vláde, akoby sa zabudlo na to podstatné – len od začiatku roka 2021 do konca marca na Slovensku zomrelo v dôsledku ochorenia COVID-19 takmer 7 400 ľudí, čo je približne celá obec Nová Baňa. O týchto životoch zatiaľ pri hadlovaní postov nepadla ani zmienka. Čo nám správanie politických predstaviteľov a predstaviteliek, médií a celej spoločnosti naznačuje o hodnote ľudského života? A čie životy môžu byť zmarené bez toho, aby to vzbudilo vážnejšie pohoršenie? Čí život sa skutočne počíta?

K premýšľaniu nad týmito a mnohými ďalšími otázkami vyberáme článok filozofky Ľubice Kobovej, ktorý pôvodne vyšiel v dvojtýždenníku A2, č. 5/2021. Zameriava sa primárne na prostredie Českej republiky, ale podobnosť so Slovenskom je zrejmá.

***

Na sklonku druhej svetovej vojny Simone de Beauvoir napísala svoju jedinú divadelnú hru Les Bouches inutiles (Neužitočné ústa, 1945). Privádza nás do flámskeho stredovekého mesta už dlho obliehaného nepriateľským vojskom. Obyvatelia mesta sú hrdí na svoju obec, ktorá sa zbavila autokratického vojvodu, ale ich odlúčenie od okolitého sveta si vyberá svoju daň. Sú vyhladovaní, no pomoc francúzskeho kráľa má prísť až šesť týždňov potom, čo sa obilné sýpky načisto vyprázdnia. Napriek chradnúcim silám remeselníci stavajú strážnu vežu, ktorá má ukryť zakladajúce listiny mesta a stať sa srdcom obce. Skôr než od stavby veže odpadnú bezvládne telá vyčerpané hladom, spojivo obce sa začne rozpadať inak. Mestská rada rozhodne, že na pomoc zvonku vyčká. Aby sa však niektorí zachránili, iní budú musieť byť obetovaní. Zástupcovia obce sa uznesú, že chorých, starých, deti a ženy – „neužitočné ústa“ – na druhý deň pred svitaním vyženú za mestské hradby. V priekope pred bránami ich čaká istá smrť, možno zajatie nepriateľom, možno znásilnenie. Ale obec, domnievajú sa zástupcovia ľudu, pretrvá.

Že je toto rozhodnutie hrozné a mohli ho urobiť len takí zástupcovia ľudu, ktorí medzi seba „neužitočné ústa“ žien a ďalších neprizvali a neradili sa s nimi, sa ukáže vzápätí. Predseda mestskej rady sa zdráha oznámiť rozhodnutie manželke, ktorá vzostup jeho samého aj rast mesta všemožne podporovala. Vyšívala cechové zástavy, položila základný kameň novej veže, vychovala ich deti. On sa vysloviť faktický rozsudok smrti nad svojou manželkou zdráha, ale pre dobro obce neustále nalieha a vynucuje si súhlas s ním. „Prijmi naše uznesenie, rozoznaj v ňom vlastnú vôľu,“ hovorí jej.

Dnes sa nezdá, že by politická reprezentácia posielala svojich spoluobčanov a spoluobčianky na istú smrť, a naviac si ešte od nich vynucovala súhlas s takýmto rozhodnutím. Alebo predsa len áno?

Keď dnes lekári a lekárky vysvetľujú, ako prebieha triáž pacientov, kladú pre nás všetkých základy toho, aby sme sa (ak cítime puto so vzdialenými ľuďmi, stále členmi tejto obce) v blízkej budúcnosti vedeli vyrovnať s dôsledkami rozhodnutí, pred ktoré nemal byť nikto postavený. Keď však minister zdravotníctva hlasom a dikciou strojového čítacieho zariadenia hovorí, že toto všetko je v súlade s právnym poriadkom, nadobúdame dojem, že sa čosi láme. Ak predstaviteľ štátu v krízovej situácii už vopred vysvetľuje, že táto kríza sa zvláda v medziach zákona, je zrejmé, že sa balansuje na jeho hranici. Skutočnosť, že moderné spoločnosti dokážu rozložiť problémy na série postupných krokov a že podobne tak rozdrobia rozhodovanie medzi množstvo aktérov, ktorí sledujú pokyny etických komisií a riadia sa svojimi skúsenosťami a svedomím, stále nesníma z nás, členiek a členov obce, ťarchu otázky, ako sa vyrovnať s tým, že životy mnohých boli zmarené.

V onom obliehanom meste z drámy Beau­­voirovej sa nárok na pokračovanie života vytvára na základe rozdelenia ľudí na tých, ktorí sú užitoční, teda produktívni, a tých, ktorí sú neužitoční, teda spoločné zdroje len spotrebúvajú. Užitočnosť sa meria schopnosťou vyrábať, byť zručným remeselníkom, členom cechu, alebo byť platným členom politického spoločenstva, pochádzajúcim z vážených rodov mesta, ktoré sú jeho „telom a krvou“ a nesú v sebe jeho pohnuté dejiny.

O tom, že dnes sú bez veľkej rétoriky a morálnych dilem ako „neužitočné ústa“ označené tisícky ľudí, vypovedajú krivky takzvanej nadúmrtnosti či krivky po­­čtu nakazených podľa povolania. Kto sú títo neužitoční a neužitočné? Takmer tri štvrtiny mŕtvych na covid má 75 a viac rokov. V čom sa životy týchto ľudí vyčerpali tak, že ich smrť môžeme ospravedlniť odkazom na overené anestéziologicko­-resuscitačné postupy? Na rozdiel od detí, ktoré tiež vyžadujú starostlivosť a pomoc, sú vraj starí ľudia ústami, ktoré chcú len jesť bez toho, že by spoločnosti v nami predstavovanej budúcnosti mohli niečo dať. Tvrdíme síce, že naša spoločenská zmluva spočíva v tom, že o tých, čo do spoločného už svojím dielom prispeli, sa staráme. Je to však klamstvo. Svedčí o ňom aj nízka hodnota života a práce tých, ktorí sa o starých ľudí starajú – a ktorí patria tiež medzi najviac nakazených.

Paradoxne sa „neužitočnými“ stávajú aj pracujúci a pracujúce v spracovateľskom priemysle, ktorých ekonomickú, inštrumentálnu užitočnosť sa neodváži nikto spochybňovať. Podobne sú na tom pracujúci v skladoch a v logistike, ktorí zmysluplnosť svojej práce často vidia aj v tom, že zamedzujú nákaze druhých ľudí. Akoby však vysoké počty covid­-pozitívnych pracujúcich v týchto odvetviach hovorili, že na ich životoch a ich kvalite nezáleží. Sú disponibilné a zdá sa, že počítame s tým, že ich vďaka nízkej kvalifikovanosti ich práce bude možné ľahko nahradiť. Možno v tom spočíva jadro českého vytesnenia – tam, kde je tým, čo sa počíta, pracovná sila, nemožno hovoriť o tom, že by bol zmarený život.

Jednostaj však z tohto úhľadného sveta tabuliek zdravotníckej štatistiky, účtovníckeho systému „má dať – dal“, ktorý len po­­ctivo zaznamenáva vyčíňanie vírusu v populácii, niečo vytŕča a presahuje ho. Keď český premiér obhajoval nové zavedenie núdzového stavu, preriekol sa a povedal, že „skutková podstata“ dvoch po sebe idúcich núdzových stavov je odlišná. Do reči mu nevdojak vkĺzlo slovné spojenie odkazujúce na povahu činu, ktorý je trestný. Prehováralo ústami premiéra naše nevedomie, ktoré v tomto letmom symptóme konečne pripustilo existenciu „neužitočných úst“, voči ktorým sa naša obec previnila?

Nad Českom sa v týchto dňoch, ktoré sa nevedia rozhodnúť, či ešte patria zime, alebo už ohlasujú jar, vznáša sotva badateľný mrak. Keď ho zazrieme, znervóznieme. Dni sú čoraz krajšie a cítime, že chmáry treba po takmer ročnom obliehaní obce nepriateľom rozohnať. Na ako dlho si však môžeme vydýchnuť? „Neužitočné ústa“ budú chcieť prehovoriť.

 

Pôvodne vyšlo v dvojtýždenníku A2, č. 5/2021.

 

Ako citovať tento článok:

red. Neužitočné ústa In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 30/03/2021. Získané 21/10/2021 - 04:03. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3299