Automaticky zostávam doma s deťmi ja, a nie manžel

Vaša reakcia na výzvu Čo všetko máš na starosti v čase korony?

Na začiatku tretej vlny pandémie sme opäť uverejnili výzvu, prostredníctvom ktorej chceme zbierať príbehy o tom, čo zažívame počas korony a o čo všetko sa staráme. Pandémia totiž jasne ukázala, ako veľmi záleží na starostlivosti. Bez práce zdravotných sestier, učiteliek či matiek, ktoré ťahali popri platenom zamestnaní a domácnosti ešte aj vzdelávanie svojich detí na dištančnej výučbe, by sme to nezvládli.

Napriek veľkému významu tejto práce sa starostlivosti nedostáva náležité symbolické ani materiálne uznanie. Ďakujeme, že s nami vytvárate priestor, kde môžeme zdieľať svoje skúsenosti aj starosti so starostlivosťou a nahlas verejne hovoriť o tom, čo je pre nás a pre spoločnosť dôležité.

***

Už je to tu zas

Tretia vlna a my opäť zavretí v byte. S drobným, no zásadným rozdielom. Tentokrát to pre nás nie je len preventívny lockdown ako na jar 2020. Schytali sme to. Všetci štyria a pekne postupne. Veď prečo si karanténu nenatiahnuť, keď sa to dá. Do toho oznámenie vlády o núdzovom stave, nový variant na obzore a mne sa urobí zle. Idem na tzv. mód prežitia – jednak zo mňa covid napriek očkovaniu vysal všetku energiu, jednak už viem, že sa nemožno spoliehať na to, že o týždeň bude lepšie. Nebude.

V prvej vlne som do toho šla s odhodlaním, energiou, že to dáme. Nejak automaticky po zavretí škôl a života ostávam doma s dvoma deťmi ja a nie môj manžel. Automaticky preto, lebo on zarába viac, má „dôležitejšiu“ robotu (ja sa na prácu asi len hrám), nemôže si dovoliť vypadnúť. Kancel rozpustili, preto môže každé ráno spokojne odísť do roboty – do prázdnych priestorov, ticha, pracovného prostredia a poobede sa vrátiť domov ako hocijaký iný bežný deň.

Odkedy máme deti, mám pocit, že som tak trošku na klinci. Kým on pracoval, zarábal, budoval kariéru, ja som bola doma s deťmi, dokopy skoro 6 rokov. Neľutujem to, bolo nám dobre, navyše som mala na materskej vždy svoje „bočné“ aktivity, pri ktorých som si privyrobila a dokázali mi vybalansovať môj mentálny materský svet. Z nejakého dôvodu som však nabrala pocit, že keďže nás on živí, ja sa mu musím dorovnať tým, že si zoberiem pod palec všetko ostatné. Niežeby mi to manžel niekedy vyčítal, ale nikdy mi ten pocit ani nemal potrebu vyvracať. Vraciam sa do praxe a odrazu je udržať ten balans ťažšie.

Aj po mojom návrate do pracovného života som ja tá, ktorá robí rozvoz na tréningy, chodím s deťmi po lekároch, ostávam doma, keď sú choré, triedim oblečenie, nakupujem darčeky na Vianoce pre celú rodinu... Taká bežná klasika, ktorej záťaž si začnete uvedomovať až v momente, keď už je jej objem obrovský.

 

Veď nám je vlastne dobre... Lenže nie je

Takže ostávam doma. Moja práca ide úplne bokom, a keďže som na voľnej nohe, zárobkovo sa dostávam na úplné minimum. Vraciam sa na materskú. A pritom rozmýšľam nad tým, že vlastne nám je ešte dobre, máme byt, máme čo jesť, dokonca si môžeme dovoliť objednávať jedlo, keď mám varenia plné zuby. Môžeme sa autom vyviesť do lesa za mesto, keď už je klaustrofóbia neúnosná. Môžeme kadečo. Mnohí nemôžu. Predstavujem si ženy, ktoré ostali doma s deťmi ako ja a do toho ešte musia fungovať na „homeofficoch“ a robiť aj platenú prácu. A do môjho stavu dezilúzie sa pridáva pocit, že som vlastne nevďačná. Veď nám je vlastne dobre...

Lenže nie je. Starší syn sa dostáva do akejsi detskej depresie (nazvala som si to tak pre seba), ja sa snažím udržať doma aspoň ilúziu normálnosti a pozitívnu myseľ. Bohužiaľ, neviem požiadať o pomoc, málokedy som schopná priznať prehru, že niečo nezvládam, a tak ten stav v sebe silovo pretláčam. Prvú vlnu prežijeme a môžeme začať rátať fiktívne obete. Zrazu si uvedomím, že počas troch mesiacov lockdownu, tých skoro 100 dní, som bola s deťmi doma celú dobu len ja. A pýtam sa samej seba, prečo som to dopustila. Prečo som sa s mužom nedohodla, že budem mať každý týždeň na prácu vyhradený aspoň jeden deň v prázdnych priestoroch kancelárie (jeden skur... deň do týždňa!). On mi to neponúkol, ja som ho nežiadala. Môžem si za to sama.

Odrazilo sa to na našom vzťahu. Odcudzili sme sa. Ja sa uzatváram do seba, snažím sa zariadiť tak, aby som prežila. On zmenu vidí, ale nevie, čo s tým. Zamestnala som sa v štátnej správe. Prišla ponuka a spočítala som si to. Každý mesiac pípne, péenky, očeerky, 6 týždňov platenej dovolenky, pre tieto neisté časy ideálna príležitosť. Keď už budem opäť nútená ostať doma, aspoň neprídem o plat. Ostane mi finančná nezávislosť. Lebo časy sú neisté.

Neviem, čo nás čaká. Ale je mi jasné, že tá záťaž na všetkých je enormná. Hovorí sa o zdravotníkoch, gastrosektore, kultúre, nik to nemá ľahké. Ja však skladám pomyselný klobúk pred všetkými matkami. Či to zvládajú viac alebo menej, sú pre mňa hrdinkami. Neviditeľné, nenápadné, nedocenené ženy, ktoré sa boria dennodenne so všetkými problémami týchto dní, bez prísľubu ocenenia alebo pocitu zadosťučinenia. Držím nám palce.

***

 

Napíšte nám aj vy svoj príbeh a zdieľajte, o všetko máte na starosti v čase korony: administrativa(zavinac)aspekt(bodka)sk

Ako citovať tento článok:

red. Automaticky zostávam doma s deťmi ja, a nie manžel In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 07/12/2021. Získané 03/12/2022 - 04:06. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3392