Feministické východiská sú dôležité pre celú spoločnosť

ASPEKT má 30 – rozhovor

Pred 30 rokmi vznikol prvý feministický ASPEKT na Slovensku, ako aj denník SME. Redakcia SME dala pri príležitosti svojho jubilea priestor 10  novinárkam a novinárom z najmladšej redaktorskej generácie, aby si vybrali, s kým budú hovoriť o uplynulej tridsaťročnici. Barbora Paľovčíková oslovila jednu zo spoluzakladateliek ASPEKTU, Janu Cvikovú. Toto je ich rozhovor. Fotil Marko Erd.

 

Prečo sa považujete za feministku?

Pretože chcem, aby aj ženy boli predovšetkým ľuďmi, až potom ženami. Osoby mužského rodu sú väčšinou vnímané ako jednotlivci, až potom ako predstavitelia svojho rodu. Zároveň nechcem, aby nás zväzoval historicky prežitý korzet rodových rolí.

 

 

Kde ste boli pred 30 rokmi – osobne aj profesijne?

Bola som na materskej s dcérou. Už vtedy sme sa ako skupina žien z oblasti umenia, najmä literatúry, a filozofie začali stretávať. Rozhodli sme sa vytvoriť si vlastný časopis. 

Rozprávali sme sa, o čom by mohol byť časopis, ktorý by tematizoval „rodový rozmer“ spoločnosti. Chceli sme písať z pohľadu dôležitého pre ženy. Silne sme cítili, že nebol zohľadňovaný. Bolo pre nás dôležité rozvíjať sebareflexiu spoločnosti. Práve to ponúkalo feministické myslenie a feministická prax.

 

O čom bolo prvé číslo Aspektu?

Témou bol „mýtus krásy“. Teraz mladé ženy vedia, čo to znamená, ale vtedy bol tlak reklamy a médií nový. Spisovateľka Jana Juráňová doniesla z USA rovnomennú knihu od Naomi Wolf. Jej hlavné myšlienky spracovala v prvom čísle. Hneď tu sme sa však odvolávali aj na domácu tradíciu, konkrétne na spisovateľku Boženu Slančíkovú-Timravu.

 

Aké boli začiatky organizácie ASPEKT?

Najskôr sme chceli vydávať časopis. Postupne sme okolo neho vybudovali feministickú organizáciu s rozmanitými aktivitami.

 

Ako na Slovensku ľudia prijali feministické združenie?

Mnohí to nevnímali dobre. Najväčšie odmietnutie pramenilo z toho, že sme sa chceli osamostatniť od ideového poručníctva. Nechceli sme byť niečie asistentky. Chceli sme mať veci v rukách, mať za ne zodpovednosť a robiť si ich samy. Vtedy som si naivne myslela, že keď ľudia budú vedieť, čo feministické myslenie a prax prinášajú, tak to pomôže celej spoločnosti. Že nebude dôvod na odmietanie.

 

Aká bola realita?

Považovali nás za ženy, ktoré nenávidia mužov. Mysleli si, že akési „lesby“ predsa nemajú čo mať v spoločnosti slovo. Často to bolelo.

Jedným z kľúčových momentov bolo, že koncom 90. rokov a začiatkom 21. storočia sa stali verejnými viaceré témy, ktoré sme otvárali už predtým. Najviac zarezonovala téma násilia na ženách. Stala sa verejnou aj politickou témou, no prišla zdola, od feministických organizácií.

Ďalej išlo o politickú participáciu žien, ktorú už formuloval štát spolu s mimovládnymi organizáciami. Súviselo to s Pekinskou konferenciou o ženách z roku 1995 (pod záštitou OSN, pozn. red.), kde sa nastavili požiadavky, ktoré nemohol štát ignorovať.

LGBTQ+ organizácie sa spojili v Iniciatíve Inakosť. Ďalšia téma, reprodukčné a sexuálne práva, prišla zhora. Najmä strana KDH nám vnútila tému zákazu umelého ukončenia tehotenstva. Z parlamentu nám ju vnucujú dodnes napriek klesajúcemu počtu interrupcií.

 

Prečo ešte stále riešime otázku obmedzovania interrupcií?

V pozadí je globálny politický záujem. To, čo sa deje v rámci antirodového ťaženia, ide ruka v ruke s obmedzovaním reprodukčných a sexuálnych práv. Namiesto riešenia skutočných problémov je pre časť politikov a političiek jednoduchšie nastoľovať problém spôsobom „buď, alebo“. Lepšie to získava voličské hlasy.

Nevychádzam z údivu, že si aj v čase pandémie či vojny v susednej krajine dokážu obhajovať agendu, ktorá je v danej chvíli až krutá, čo sa prejavuje aj znižovaním dostupnosti bezpečnej interrupcie. Považujem to za výsostne egoistické.

Som veriaca, v 80. rokoch bola pre mňa otázka slobody vierovyznania hádam najdôležitejšia. S čoraz väčšou hrôzou však sledujem, ako sa dá vnucovanie „viery“ zneužívať na mocenskú manipuláciu. Zažili sme to naplno prvýkrát v roku 2000, keď sme protestovali proti tzv. vatikánskej zmluve, aj pre právomoci katolíckej cirkvi v oblasti vzdelávania. Keď sme upozorňovali na riziká, hovorili nám, že zmluvu nikto nezneužije. Ukázalo sa, že to nie je pravda.

 

Ako sa zmenilo vnímanie násilia páchaného na ženách a sexuálneho násilia v spoločnosti?

Problematiku násilia na ženách sa podarilo posunúť od toho, že spoločnosť nevedela, čo to je, po to, že teraz zväčša vedia identifikovať, že dochádza k násiliu. Je to dôležitý krok.

Nemecká sociologička a feministka Maria Mies mi povedala, že nemôžeme skúmať násilie, ak nie je pomenované, ani keď pred ním niet úniku. Vždy existovalo násilie na ženách. Ak však nie je pomenované a hovorí sa o ňom ako o „rodinnej nezhode“, hoci ide o zneužívanie moci, tak nemožno skúmať jeho výskyt. Zároveň musí existovať pomoc.

Často sa hovorí o vysokom počte prípadov násilia na ženách v severských krajinách. Lenže tam na to existuje vysoká citlivosť. Situácia sa už zmenila aj na Slovensku, napriek všetkým príšerným prípadom. Keď sme začiatkom storočia spustili kampaň, ktorá poukazovala na to, že každá piata žena je týraná, smiali sa nám. Neskôr však výskum zistil, že prípadov je ešte viac. Dlho trvalo aj to, kým sa mohlo skutočne skúmať sexualizované násilie.

 

Ako vnímate to, že Slovensko bolo jednou z mála krajín, ktorá neratifikovala tzv. Istanbulský dohovor o prevencii a riešenia násilia na ženách?

Podpísali sme ho, ale podpis sme odvolali (opr. chceli odvolať), čo bolo šokujúce. Myslela som si, že až tak ďaleko nezájdeme. Napriek tomu, že sme dlho zápasili o ratifikáciu a stretávali sme sa so skresleniami a primitívnymi reakciami. Väčšina ľudí, ktorí proti dohovoru brojili, si ho pritom vôbec neprečítali alebo neprečítali s porozumením.

Veľmi ma to mrzelo, je to však výsledok vlny, ktorá sa zdvihla v druhom desaťročí tohto storočia, ktorá bojuje proti akejsi „rodovej ideológii“. Paradoxne by sme sa v tom mohli zhodnúť, lebo aj z kvírfeministického hľadiska kritizujeme, že spoločnosť je založená na „rodovej ideológii“, teda na predstave o nemennosti rodových rolí a pozícií. Teda na nerovnosti, v ktorej hrá rod dôležitú, i keď nie jedinú úlohu.

 

Ako sa počas rokov menilo zastúpenie a rola žien v politike a vo verejnom priestore?

Zmenilo sa toho veľa. Aj vo vrcholovej politike sú ženy, ktoré sa prepracovali k témam týkajúcim sa najmä života žien či rodovej nerovnosti. Neznamená to však, že by sa mali obmedzovať len na tieto témy. Mnohé veci sa však snažia nasvietiť z feministického hľadiska, čo je obrovská zmena.

Na druhej strane, nechcem si od účasti žien vo vrcholovej politike nič špeciálne sľubovať. Ak ide o zastupiteľský model, viac ako polovica ľudí žijúcich na Slovensku sú ženy, tak potom majú byť v politike zastúpené. Ženy však nemusia byť dvakrát lepšie ako muži, aby sa dostali na nejaké miesto.

Musia byť vnímané najmä ako političky, nie ako ženy. Kým ich takto nevnímame, stále je dôležité hovoriť o zastúpení žien v politike. Zároveň treba hovoriť o tom, ako vyzerá politika reflektujúca rod spolu s intersekcionálnymi charakteristikami, ako sú vek či etnicita.

 

Hovorí niečo o pokroku slovenskej spoločnosti fakt, že máme za prezidentku ženu?

Neviem. Keďže som všakbola svedkyňou toho, čo sa dialo okolo kandidatúry Magdy Vášáryovej za prezidentku v roku 1999, tak situácia bola pre Zuzanu Čaputovú do istej miery pripravená. Samozrejme, neupieram jej individuálne osobnostné či politické kvality.

Samotný fakt, že výnimočne ženu zvolia do výnimočnej funkcie, čím sa stáva výnimočnou ženou, nehovorí o tom, že sme sa stali otvorenejšou spoločnosťou. Musela to byť zároveň taká žena, ktorá vie zmierovať a upokojovať. Zuzana Čaputová prejavuje názory, zastáva sa menšín, ale jej otvorenosť voči kompromisom je pre mňa v istých momentoch priveľká. To však napokon vyplýva aj z jej funkcie. Nikdy to však nie je len o jednej veci, tak ako žiadny človek či funkcia.

 

Aké boli reakcie na kandidatúru Magdy Vášáryovej?

Dialóg bol vyslovene na úrovni, že žena nemôže byť prezidentkou. V televíznej diskusii mala menej priestoru ako jej spoludiskutujúci. Napriek tomu mali všetci pocit, že má priestoru viac a skáče do reči, hoci sa nemala ako inak dostať k slovu.

Nielen pri volebných kampaniach stále platí, že ženám sa menej odpúšťa to, že ich počuť.

 

Ako by na témy spojené s rodovou rovnosťou mali medzi sebou diskutovať mladšia a staršia generácia, ktoré majú často rozdielne názory?

Nepovažujem to za generačný problém. Ide skôr o to, nakoľko sa človek otvorí inému nazeraniu na svet a istej kritickosti voči sebe samej. Nemám návod, skôr je pre mňa dôležité, aby sme medzigeneračne dokázali komunikovať aj v rámci reflexívnej a kritickej kvírfeministickej diskusie.

Je zaujímavé vidieť, ako iná generácia vníma veci, ako sa ich naučila. Ľudské práva sú krehké, nie je preto dobré odrezať to, čo bolo, lebo to nebolo radikálne. Aj ja som to spočiatku robila. Až postupne som si začala vážiť, čo bolo dôležité na ženskom hnutí pred nami a čo aj mne pripravilo cestu.

Tak sme napríklad v ASPEKTE pre seba objavili spisovateľku a feministku Hanu Gregorovú, ktorá je už dnes všeobecne známa svojím účinkovaním, nielen ako manželka spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského. Prezidentka jej dokonca udelila štátne vyznamenanie in memoriam.

 

Akú budúcnosť si prajete pre Slovensko?

Prajem si, aby sme vedeli navzájom komunikovať a dohodnúť sa na hlavných veciach pre fungovanie spoločnosti. Aby sme sa natoľko cítili pevní ako ľudia, že nemusíme každého, kto si nemyslí to isté, čo my, vnímať ako ohrozenie. Aby sme rozmýšľali o rôznych názoroch a aké majú dôsledky.

Je to ťažké, lebo vyhrotenie je silné. Každá katastrofa však prináša aj niečo, čo nás nasmeruje k dôležitým veciam. Pandémia napríklad priniesla záujem celej spoločnosti o starostlivosť. Uvedomili sme si vzájomnú závislosť. Starostlivosť bola predtým ako tradične „ženská práca“ skôr feministická téma. Je dobré, že teraz sú feministické východiská dôležité pre celú spoločnosť.

 

 

Rozhovor pôvodne vyšiel 15. januára 2023 v denníku SME pod názvom Cviková z Aspektu: Ženy nemusia byť dvakrát lepšie ako muži, aby sa niekam dostali

Vznikol v rámci projektu SME budúcnosť pri príležitosti 30. výročia vzniku denníka SME. Desať zástupcov novej redaktorskej redaktorov SME urobilo rozhovory s desiatimi osobnosťami, ktoré k uplynulým tridsiatim rokom majú čo povedať. Tieto novinárky a novinári pred tridsiatimi rokmi zväčša ani neboli na svete. V rámci tohto projektu vyšiel aj rozhovor s Hanou Fábry o queer aktivizme a situácii queer ľudí.  

Barbora Paľovčíková sa narodila v roku 1998 v Bratislave. Vyrastala v Limbachu. Na University of Roehampton v Londýne vyštudovala žurnalistiku a španielčinu. Už počas štúdia pracovala pre TASR, kde sa po skončení školy zamestnala v zahraničnej redakcii. V SME začínala v lete 2021 ako stážistka v audio a video sekcii. O rok neskôr stážovala v zahraničnej redakcii, kde ako redaktorka pôsobí od septembra 2022.

Fotil Marko Erd, ktorý sa narodil v máji 1993. Za fotografa vyštudoval na strednej odbornej škole. Pracoval v agentúrach SITA a TASR. V SME je od roku 2018. Vlani získal ocenenie Grand Prix v novinárskej súťaži Slovak Press Photo. Uspel so sériou fotografií zo slovensko-ukrajinskej hranice.

 

Ako citovať tento článok:

red. Feministické východiská sú dôležité pre celú spoločnosť In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 01/04/2023. Získané 18/07/2024 - 07:38. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3522