Voláme po prepustení rukojemníkov, prímerí a spravodlivom mieri pre všetkých ľudí Izraela a Palestíny

Mám chuť začať slovami Grety Thunberg: Toto je celé zle. Nemal by som tu vôbec byť. Nikto z nás by tu vôbec nemal byť. A v normálnom svete by sme ani nemali dôvod tu byť.

Tak, ako sme pri pohľade na spálené kibuce a unesených izraelských civilistov a civilistky vedeli, že toto nie je realizácia práva na legitímny ozbrojený odboj, aj pri pohľade na Gazu zrovnanú so zemou, na dva milióny ľudí vyhnaných z domovov, na viac ako 35-tisíc mŕtvych Palestínčanov, väčšinou žien a detí, na nespočet detí zabitých, zmrzačených, osirelých, vyhladovaných a do konca života traumatizovaných by sme vedeli, že toto nie je realizácia práva na legitímnu sebaobranu.

V tom druhom prípade sa však na vás podľa vlastných slov slušní, pro-demokratickí ľudia budú pozerať podozrievavo ak k palestínskym mužom, ženám a deťom prejavíte prirodzenú empatiu. Ak ste nepodľahli dehumanizácii, neexistuje ostatne nič prirodzenejšie, ako cítiť súcit a empatiu, špecificky s deťmi. Vidím svoje vlastné dve deti v palestínskych deťoch – napríklad v zavraždenej Hind Radžáb vidím moju dcéru, môjho syna zas vo vyhladovanom Fadim Zanatovi – a je to absolútne neznesiteľné. Avšak mnohí ľudia vás budú kvôli takémuto súcitu a empatii vykresľovať ako divných a nerozumných a opakovať absurdné, ohavné argumenty.

Budú vám vysvetľovať, že áno, palestínske deti v Gaze fyzicky pália a trhajú na kusy izraelské bomby, ale metaforicky, ale o to skutočnejšie za to môže Hamas, lebo žije v Gaze medzi Palestínčanmi. Budú vám vysvetľovať, že izraelská armáda je súčasne najmorálnejšia na svete, ale zároveň je neschopná akejkoľvek morálnej agencie, nemá slobodnú vôľu a len ako tupá prírodná sila reaguje na konanie Hamasu. A preto je v poriadku aj, ako nedávno v Rafahu, upáliť v stanoch 45 mužov, žien a detí, ak medzi nimi bývajú dvaja operatívci Hamasu.

V normálnom svete by takáto zvrátená logika bola univerzálne odsúdená. Dnes sú to bežné argumenty.

Zároveň by sme v normálnom svete ani nepotrebovali vidieť Gazu zrovnanú so zemou, aby sme vedeli, že o legitímnu sebaobranu nejde. Stačilo by nám počúvať izraelských predstaviteľov. Napríklad Yogev Bar Sheshet, brigádny generál a zástupca v izraelskej jednotke COGAT, ktorá by mala koordinovať humanitárnu pomoc v Gaze, 4. novembra 2023 povedal: „Ktokoľvek sa sem vráti, ak sa sem vráti, nájde spálenú zem. Žiadne domy, žiadne poľnohospodárstvo, nič. Nebudú mať žiadnu budúcnosť.“ Major Ghassan Alian, veliteľ COGAT, povedal 9. októbra: „Z Hamasu sa stal ISIS a občania Gazy sa tešia miesto toho, aby boli zhrození. K ľudským zvieratám sa budeme príslušne správať. Uvalili sme totálnu blokádu na Gazu: žiadna elektrina, žiadna voda, len ničenie. Chceli ste peklo, dostanete peklo.“

Samotný premiér Netanjahu, ktorý vedie tento krajne pravicový, genocidálny režim, opakovane vyhlasuje, že nevznikne žiaden palestínsky štát. A keďže vieme, že nie je zástancom jedného demokratického štátu, logicky to ponecháva ako alternatívy len apartheid alebo genocídu.

V normálnom svete by bol takýto režim ostrakizovaný; v našom svete sa mu stále dostáva vojenskej, materiálnej a diplomatickej podpory od západných krajín.

Hlavný prokurátor Medzinárodného trestného tribunálu požiadal 20. mája o vydanie zatykačov na predstaviteľov Hamasu, ako aj na premiéra Netanjahua a izraelského ministra obrany Gallanta, a to, okrem iného, za vyhladovanie obyvateľstva Gazy či za nerozlišujúce bombardovanie. Západné krajiny sa mali – rovnako ako pri vojnovom zločincovi Putinovi – predbiehať, ktorá by ich prvá zatkla. Miesto toho Spojené štáty seriózne zvažujú sankcie proti sudkyniam a prokurátorom trestného tribunálu a český premiér Fiala – u nás dávaný za vzor slušnej pravicovej politiky – je ochotný podkopávať medzinárodné inštitúcie, len aby sa zastal vojnového zločinca.

A naša vláda, ktorá má inak plné ústa mieru, stále odmieta zastaviť vývoz zbraní do Izraela a prestať podporovať izraelský zbrojný priemysel nákupom zbraní.

V normálnom svete by neboli potrebné tri príkazy Medzinárodného súdneho dvora Izraelu – príkaz na predchádzanie genocíde z 26. januára 2024, príkaz na umožnenie prísunu humanitárnej pomoci z 28. marca, príkaz na zastavenie bojov v Rafahu z 24. mája. Požadovali a vymáhali by to od Izraela demokratické krajiny samy od seba. Tie dnes ani nevymáhajú záväzné príkazy súdneho dvora, ktoré izraelský genocidálny režim otvorene porušuje.

A v normálnom svete by sme vedeli, že 57 rokov trvajúca okupácia nie je v žiadnom rozumnom zmysle slova „dočasná“, a je teda ilegálna. Vedeli by sme, že systém, kde jedna etnická skupina nemá základné politické práva a platí pre ňu doslova iný právny systém ako pre druhú etnickú skupinu na tom istom území, je apartheid. A volali by sme po bezpodmienečnom ukončení okupácie a apartheidu, ako to prikazuje medzinárodné právo aj ľudskoprávne dokumenty.

Áno, neprávosti sa budú diať vždy. Ale v normálnom svete by sa stretli s ostrým odsúdením zo strany politikov, novinárov, akademikov či intelektuálov, ktorí sa ostentatívne stavajú na stranu ľudských práv.

Nežijeme však v normálnom svete. Žijeme vo svete, kde medzinárodné právo zaväzuje len niektorých, ale iní majú povolenú neobmedzenú brutalitu. Žijeme vo svete, kde sa smúti len za niektorými obeťami a ostatné sú štatistiky. Ako predvčerom napísal izraelský akademik a odborník na Blízky východ Ori Goldberg, genocída sa rodí zo systematickej dehumanizácie a nezáujmu. Len menšina v skutočnosti túži po vyvraždení Palestínčanov. Väčšine je to len jedno. Nevníma ich ako ľudí, nesmúti, mykne plecami, aj tak sú všetci len „ľudské štíty“.

A u nás to mnohým ani jedno nie je, je u nás veľa ľudí, ktorí jasne vidia zločinnosť Netanjahuovho režimu. Ale nechcú to „hrotiť“, boja sa, že ich vykričí sfanatizovaná menšina blúzniaca o Veľkom Izraeli a podobne. A tak mlčia, nepúšťajú sa do témy, ktorá nie je v skutočnosti nejako ťažká, len vás v nej nie každý pochváli a budete musieť najprv prebúrať stenu predsudkov, mytológií a lží.

Tento strach ostro kontrastuje s odvahou nejedných Izraelčanov, Izraelčaniek, Palestínčanov a Palestínčaniek. Zakončím svoj prejav dvoma príkladmi tejto odvahy.

Hayim Katsman bol zavraždený v kibuci Holit. Jeho posledným činom bolo, že vlastným telom zachránil svojho suseda a jeho dve deti pred guľkami. Hayim bol mierovým aktivistom v židovsko-arabskej organizácii Standing Together. Jeho sestra, Noy, bezprostredne po 7. októbri povedala: „Nechcem, aby sa ľuďom v Gaze stalo to, čo môjmu bratovi – a som si istá, že ani on by to nechcel. To je môj odkaz našej vláde: prestaňte zabíjať nevinných ľudí. To nám neprinesie ani mier, ani bezpečie.“

Palestínskemu politológovi Khalilovi Sayeghovi zomrel v Gaze najprv otec a potom aj jeho sestra Lara, kvôli izraelskej blokáde liekov a humanitárnej pomoci. Po smrti svojho otca napísal: „Môj otec Jeries Sayegh ma vždy učil, aby som každého miloval, aby som odpúšťal a aby som nikdy nepodľahol túžbe po pomste. Krista bral za vzor a vravel mi, že aj ja by som mal. Je to strašne ťažké a bolestivé, ale sľubujem ti, tato, že ostanem verný týmto princípom.“

Takýmto ľuďom musíme byť spojencami. Aj kvôli nim musíme vybudovať svet, v ktorom ľudské práva patria všetkým a v ktorom medzinárodné právo zaväzuje všetkých. Takýto svet ešte neexistuje. Musíme ho ešte len vytvoriť.

Nikto z nás nie je skutočne slobodný, kým Palestínčania a Palestínčanky nie sú slobodné.

Voláme po bezpodmienečnom prepustení rukojemníkov, voláme po prímerí a následne voláme po spravodlivom, trvalom mieri pre všetkých obyvateľov Izraela a Palestíny.

Prejav Michala Liptáka odznel na pochode za solidaritu s Palestínou, ktorý v stredu 5. júna 2024 v Bratislave organizovala občianska iniciatíva Včera bolo neskoro.