„Pamätám si MDŽ ako sviatok mužov“ alebo Ako oslobodiť MDŽ od sexizmu

Medzinárodný deň žien má viac ako storočnú históriu a korení v boji za práva žien. Jeho počiatky siahajú k štrajkom žien v USA požadujúcich skrátenie pracovného času a platovú rovnosť. Zvykol sa a zvykne sa však zneužívať na propagandu, komerčné účely či vytĺkanie politických bodov. Politici nás láskavým sexizmom[i] symbolicky posielajú do kuchyne, karafiátmi nás chvália za starostlivosť, teda za plnenie požiadaviek systému, nič však nerobia pre uplatňovanie našich práv.

Názov Medzinárodný deň žien v sebe nesie slovo žena, preto s ním v texte pracujem. Reflektujem v ňom skúsenosti žien v mojom okolí, no zmieňujem sa aj o požiadavkách feministických, kvír či ľudskoprávnych organizácií a hnutí, ktoré osobitne zdôrazňujú aj práva transrodových a kvír osôb. Pojem „žena“ by si zaslúžil zvláštnu pozornosť a možno aj samostatnú úvahu. Na tomto mieste si vypomôžem výstižným citátom z eseje Johanny Hedva Teória chorej ženy, ktorá o svojom rozhodnutí používať označenie žena píše: „(…) identita ‚ženy‘ vymazala a vylúčila veľa ľudí (najmä ženy farebnej pleti, trans, nebinárnych a ľudí so zmenou rodu). Vybrala som si to preto, že stále vystihuje tých, o ktorých sa nik nestará, druhoradých, utláčaných (…).“[ii]

Na čo si pamätáme?

„Pamätám si MDŽ ako sviatok mužov,“ hovorí mi moja mama, keď sa jej pýtam, ako tento deň vnímala v minulosti. Dodáva, že muži ho využívali na to, aby sa mohli poriadne opiť.

„U nás v podniku sa robili oslavy a ženy od vedenia dostávali uteráky,“ spomína starká. „Máš aj fotky?“ zisťujem a na druhý deň si už od nej v telefóne otváram správy s čiernobielymi fotografiami z podnikových osláv zo 70. a 80. rokov.

„Tam vzadu nesie ten pán balíčky – uteráky ako darčeky,“ píše mi starká. Keď sa pýtam, či sa na oslavách hovorilo aj o tom, prečo MDŽ vzniklo, odpovie, že ani nie. Dopĺňa, že si nepamätá ani na to, že by to bolo témou v zväze žien, ktorého bola členkou. A tiež, že predsedníčka zväzu bola veľká straníčka. 

Pôvodný význam MDŽ v minulom režime nehral veľkú úlohu. Ako v prehľade sviatkov za štátneho socializmu píšu etnologičky Marta Botiková a Zita Deáky, tento deň mal pre režim význam preto, „aby oslavovaním žien vyjadril svoje ideologické a mocenské ciele, aby vyzdvihovaním ,pracujúcich‘ žien zasiahol do všetkých segmentov spoločnosti“.[iii]

O ďalšom symbole, ktorý mal ženám odkázať, že nie sú dôležité len v pracovnej sfére, ale že ich doménou je zároveň domácnosť, písala Jana Cviková v texte s názvom Obrus, klinčeky a rodová demokracia – téma (nielen) na MDŽ.[iv]

„Na moje prvé ‚pracovné‘ MDŽ v roku 1982 som dostala obrus na rodinný stôl. Dodnes som ho nepoužila. Tak ako som sa snažila nepoužívať vonkajšie i zvnútornené príkazy tradičnej ženskej roly; väčšinou neúspešne. V tom istom roku vstúpil do platnosti Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ktorý prebrala aj SR. Mala som obrus, ktorý som nepotrebovala, a za sebou i pred sebou socializáciu a vzdelanie, ktoré napriek medzinárodnému záväzku nepočítali s rovnosťou rodov.“

Keď po revolúcii vznikol Aspekt, prvý feministický časopis na Slovensku, a rovnomenná organizácia, jeho zakladateľky zaviedli v reakcii na minulý režim a devalvovanie pôvodného významu Medzinárodného dňa žien Deň starej blaškovej. Ako spomína spoluzakladateľka ASPEKTU Jana Cviková, udeľovali cenu za hádzanie hrachu na stenu a celkom prvú udelili sebe. Hovorí, že Jana Juráňová napísala aj príbeh starej blaškovej ako prvej feministky a rozhovor s ňou.[v]

„Vidieť aj z tohto gesta, takého výsmešného happeningu s valčekom na cesto, ako ťažko sme sa s tým vysporadúvali – zobrať MDŽ vážne. Pretože aj my sme zažili v našich pracovných začiatkoch to, že sme dostali obrus, utierky a ako sa rozdávali kytičky. Nezažila som síce opíjanie sa, ale celkovo sa to stalo priam folklórom,“ spomína.

Zastieranie, odkláňanie, prekrývanie skutočných problémov

Využívanie darčekov na odkláňanie od problémov spojených s rodovou rovnosťou bolo u nás prítomné na pracoviskách, ako aj v štátnom aparáte minulého režimu, no nevymizlo ani po revolúcii.

Pomyselným závesom utkaným z falošných lichôtok zastierajú politici realitu a ponižujú tak ženy dodnes.

Kvetmi, bonboniérami a vinšmi nás chcú potešiť a vyzdvihnúť naše prednosti, ktoré nám podľa patriarchálneho poriadku prisudzujú preto, že sme ženami. Potvrdzujú naše miesto v rodovej deľbe práce a spoločenskej hierarchii. Napríklad na MDŽ v roku 2020 by bez žien „plakalo bruško“ vtedajšieho predsedu vlády Igora Matoviča, „našťastie však pánbožko nebol lenivý a Adamovi žienku vyrobil“[vi]; poslanec Európskeho parlamentu za KDH Ivan Štefanec nám zasa tento rok poprial „krásu a nech sme ozdobou každého domu“[vii].

Ani aktuálny premiér Róbert Fico sa neštíti prejsť na kvázihumornú nôtu. Aj na tohtoročných veľkolepých oslavách MDŽ, ktoré jeho strana pravidelne organizuje, bavil publikum „vtipmi“ – teda stereotypnými znôškami sexizmov, ktoré sa ani náznakom nehrajú na komplimenty. Sú otvorene mizogýnne.

Karafiáty, ruže a mimózy

V našich končinách nesú červené karafiáty sexistickú symboliku spojenú s minulým režimom. S Róbertom Ficom a stranou Smer, ktorá sa pravidelne priživuje na Medzinárodnom dni žien, sú  zasa asociované červené ruže. 

V Taliansku je pre tento deň príznačný úplne iný druh kvetiny. Ide o drobný žltý kvet zvaný mimóza[viii], ktorého politickú symboliku spätú s MDŽ priniesli v roku 1946 talianske feministky. Dnes už sa pôvodný význam kvetu vytratil a jeho darovanie sa stalo rozšírenou praxou, ale originálny príbeh a myšlienka odkazujú na feministky.

Nechceme vinše a darčeky, chceme práva

Feministické aj širšie politické a kultúrne kruhy si nechcú nechať ukradnúť význam MDŽ a nahlas hovoria, že si neželajú kvety, ale rovnosť a dodržiavanie práv.

Tento rok bolo vo verejnom priestore počuť odmietnutie násilie páchaného na ženách v reakcii na zľahčovanie trestného činu znásilnenia v parlamente. Na Oranžovom proteste si niekoľko prítomných zakrylo oči oranžovou šatkou a v tichosti prejavilo nesúhlas so stigmatizáciou všetkých, čo zažili znásilnenie. Protest bol odpoveďou na neprijateľnosť snáh o skrátenie premlčacej doby pri trestných činoch znásilnenia či sexuálneho zneužívania, ako aj na arogantné ubližujúce vyjadrenie poslanca vládnej strany Richarda Glücka v parlamentnej debate – „žena si všimne, keď ju znásilnia, a môže to nahlásiť“.

Po minuloročnom proteste organizovanom kvírfeministickými organizáciami pod názvom Dedlajn patriarchátu, išlo o ďalšiu aktivitu vo verejnom priestore, ktorá navracia význam Medzinárodnému dňu žien. Feministické organizácie už roky hovoria a píšu o skutočnom význame MDŽ, organizujú rôzne aktivity, či už protesty, čítačky feministických kníh alebo ďalšie akcie na podporu rodovej rovnosti.

Virtuálny priestor tento rok zaplavili príspevky feministických, kvír či ľudskoprávnych organizácií. Upozornili na násilie páchané na ženách a dôležitosť prijatia Istanbulského dohovoru, odsúdili sexizmus a sexistické výroky či útoky na političky, novinárky a ženy vo verejnom priestore. Hovorili o nedostatočných zdrojoch pre fungovanie organizácií ochraňujúcich ľudské práva. Poukázali na to, že treba zmeniť definíciu znásilnenia na definíciu založenú na absencii súhlasu. Venovali sa reprodukčnému zdraviu a interrupciám. Písali o kvír ľuďoch, ich právach a menšinovom strese. Poukázali aj na genocídu na okupovanom území v Gaze a dôležitosť solidarity so ženami, ktorých práva sú porušované a je na nich páchané násilie. Na sociálnych sieťach rezonovali aj témy ako menštruačná chudoba, zdravotná starostlivosť, deľba práce v domácnosti, platová nerovnosť či rodové stereotypy. Písalo sa tiež o škodlivosti patriarchátu, kapitalizmu, hierarchickosti, rasizmu, súťaživosti a vykorisťovania.

V niektorých krajinách sveta prebiehajú na MDŽ nielen protesty, ale aj štrajky

Keďže nerovné pracovné podmienky a dvojité bremeno sú stále súčasťou života mnohých žien po celom svete, v niektorých krajinách proti nim bojujú štrajkami. Tento rok sa v Taliansku odohral generálny štrajk[ix] podporovaný väčšinou tamojších odborových zväzov. Štrajky a protesty sú známe napríklad aj v Argentíne. V Španielsku[x] sa zvyknú organizovať protesty proti rodovej diskriminácii, mnohé ženy počas MDŽ nepracujú a štrajkujú. A to nielen  vo verejnej, ale aj v súkromnej sfére, čo znamená, že nevykonávajú „tradične ženské“ úlohy.

„Dúfam, že to raz zažijem. Vo Švajčiarsku, keď ženy na MDŽ odmietli pracovať a štrajkovali, tak to bolo krásne. Ženy vystúpili aj z domácnosti a zavesili deti na krk mužom, ktorí bežne nevykonávali túto prácu spojenú so starostlivosťou, ale boli tí, ktorí zarábali. Vtedy to veľmi otriaslo spoločnosťou a ukázalo, že práca žien je rovnako dôležitá pre HDP ako tá práca, ktorá sa robí ako platená,“ hovorí Jana Cviková.

Význam MDŽ si berieme späť

Keď som mapovala, čo sa tento rok na MDŽ dialo, registrovala som množstvo zmysluplných vyjadrení, príspevkov na sociálnych sieťach, bola som aj na proteste. A spomenula som si aj na ten minuloročný. Želala by som si, aby sa stal realitou jeho názov Dedlajn patriarchátu. Považujem za dobrú správu, že feministické hlasy zaznievajú čoraz hlasnejšie.

Na druhej strane registrujem aj populistické podujatia a niekoľko blahoželaní politikov, ktoré ma znechutili a otrávili.

Cítila som však povzbudenie, keď mi Jana Cviková na otázku, ako si význam MDŽ vziať späť, odpovedala, že sme tak už urobili. „Že sa to pokúšajú istí ľudia zneužiť, najmä politickí predstavitelia – v tom im nemôžeme zabrániť. Ale myslím si, že to, ako sú za zneužívanie MDŽ verejne pranierovaní, je dostatočným znakom toho, že sme si ho zobrali naspäť.“

Prinavracanie významu tomuto dňu a jeho napĺňanie novými zmysluplnými témami bude naďalej pokračovať. Oslobodzovanie Medzinárodného dňa žien, ale aj bežných dní od sexistických nánosov ešte neskončilo. Pracujeme na ňom napríklad i vtedy, keď sa ohradíme voči urážlivému vtipu, keď v odboroch bojujeme za lepšie pracovné podmienky alebo keď kričíme na protestoch za reprodukčné práva… (alebo aj vtedy, keď nemáme silu okamžite reagovať, no uvedomujeme si problematickosť situácií). 

Text je súčasťou semestrálneho projektu autorky v rámci dvojročného doplnkového štúdia fotografie v Ateliéri fotografia a kritická prax na Katedre fotografie a nových médií na VŠVU.

ZDROJE: