Pracovné podmienky žien v ekonomickej zóne elektronického priemyslu

Prvý deň v práci

V Monitore, jednej z tovární zvláštnej ekonomickej zóny pri Vroclave na Dolnom Sliezsku, som pracovala od októbra do decembra 2011. Bola som jednou zo 150 dočasne zamestnaných v období nárastu výroby. S hľadaním práce som začala v júli – zaregistrovala som sa na stránkach viacerých agentúr dočasného zamestnávania. Ponuky som však dostala až v októbri. Práca v továrni sprostredkovaná agentúrou sa objavuje sezónne práve v obdobiach nárastu výroby v zóne. Pri návšteve jednej z agentúr som sa dozvedela, že „ihneď“ hľadajú pracovníkov pre továreň v zóne. Osoba, ktorá ma prijímala v rámci náboru, povedala, že budem pracovať vo výrobe za 1400 zlotých brutto. V úrade ma pri vstupe privítal plagát, na ktorom sa na mňa pán v obleku radostne usmieval a pod ním svietil nápis: „S nami spravíš kariéru“. Agentúra ma tiež informovala, že sa musím dostaviť do Monitoru pred siedmou ráno a že autobus s pracujúcimi z Vroclavu odchádza o päť tridsať ráno. Bolo ešte pomerne tma, v autobuse bolo veľmi tesno, ľudia sa pridržiavali a pokúšali sa ešte postojačky „ukradnúť“ aspoň chvíľku spánku. Do zóny dochádzali z mesta len dva spoje, takmer nikdy sa nedalo sadnúť, niekedy sa ľudia ledva vmestili do autobusu.

Prvý deň práce v továrni si pamätám veľmi dobre, čo sa určite spája so stresom, ktorý som vtedy pociťovala. Cesta z mesta trvala skoro hodinu. Na mieste som sa pripojila k zástupu asi 50 osôb čakajúcich na školenie, väčšinou to boli mladé ženy. V tom čase prešlo cez bránu 11 autobusov. Boli to zamestnanci dochádzajúci do práce z iných miest regiónu. Najprv nás zobrali do závodnej jedálne, kde sa konalo školenie. Veľmi zbežne nám porozprávali o predpisoch bezpečnosti práce a o spôsobe fungovania továrne. Kázali nám podpísať doklad o oboznámení sa s pracovným poriadkom (ktorý sme ani nevideli) a odfotografovali nás (údajne kvôli identifikácii, ale na zamestnaneckých preukazoch neboli naše tváre, iba pridelené čísla). Vzápätí sme podpísali dvojtýždňové „dohody o dočasnom vykonávaní práce“ [1] a potom nás previedli po výrobnej hale. Až vtedy sme sa dozvedeli, čo sa v závode vyrába, predtým nás nikto neinformoval, čím sa budeme zaoberať a aké je výrobné zameranie závodu.

Zvláštne ekonomické zóny

Zvláštne ekonomické zóny sú enklávy, kde sú poľské a zahraničné firmy oslobodené od platenia daní zo zisku a dostávajú aj iné formy finančnej podpory: nenávratné dotácie, oslobodenie od dani z nehnuteľnosti, možnosť kupovať pôdu za nižšie ceny. Zisky štátu prinášajú dane zo mzdy zamestnankýň a zamestnancov. Správa zón sa realizuje prostredníctvom štátnych korporácií (špeciálne vytvorených spoločností, v ktorých má najvyšší podiel štátna pokladnica a jednotlivé obce, v ktorých sú zóny umiestnené). Podniky v zónach majú okrem daňového raja a dotácií zabezpečený aj pozemok s vybudovanými inžinierskymi sieťami pod staveniskom továrne, ba občas aj hotové továrenské haly a možnosť využívať budovy po starých priemyselných centrách. Náklady spojené s dobudovaním cestnej, vodovodnej, kanalizačnej a elektrickej siete na území zón znášajú predovšetkým obce, čo generuje ich dodatočné zadlženie. Hoci majú zóny v Poľsku fungovať do roku 2026 (a pravdepodobne aj dlhšie), mobilita zahraničného kapitálu neumožňuje priemyselnú stabilizáciu zón: kontajnerové továrne sa stavajú dočasne, čo vidieť na príkladoch podnikov, ktoré skončili s výrobou v zónach a presťahovali sa do iných, lacnejších oblastí Európy, v dôsledku čoho stovky osôb prišli o prácu.

Globálna továreň

Zóna, v ktorej sídli továreň Monitor, vznikla v roku 2005 a s výrobou sa tam začalo v roku 2007. Zóna nazývaná „klaster LG“ sa mala stať európskym centrom výroby LCD televízorov kórejského koncernu LG. Bol to typický projekt druhej generácie zón (podzón vznikajúcich po roku 2004), v ktorej sa pri udelení investičného povolenia už vôbec nebrali do úvahy tzv. činitele spojené so znevýhodnením regiónu (výška príjmov na obyvateľa či úroveň nezamestnanosti), do ktorého sa umiestňovala výroba. Takto zóna vznikla predovšetkým na želanie LG a na mieste, ktoré si vybral koncern. Hlavným záujmom juhoázijského kapitálu bolo rozšírenie odbytísk najmä o stredovýchodnú Európu, a tým aj o nárast konkurencieschopnosti v elektronickom odvetví. Vďaka premiestneniu časti výrobného procesu do Poľska (továrne LG sa nachádzajú aj v centrálnom Poľsku) mohol medzinárodný koncern znížiť náklady na prepravu, ako aj pracovné náklady a zvýšiť svoju konkurencieschopnosť voči inému kórejskému gigantovi – Samsungu. [2] V podzóne vzniklo 9 tovární, takmer všetky vyrábajú polotovary do televízorov LG – v Monitore sa skladajú ich hlavné časti.

Územie zóny, kde sa nachádzala továreň Monitor, je obklopené kukuričnými poliami. Do najbližšej dediny je niekoľko kilometrov. Továrenské kontajnery sú od seba oddelené mrežami, okrem ulíc (s orientálne znejúcimi názvami ako Soulská alebo Kórejská) v zóne nie je nijaká infraštruktúra. Zóna pripomína dočasné mesto zložené výhradne z továrenských hál, ktoré možno zmontovať rovnako rýchlo ako rozmontovať. Zóna funguje ako jeden veľký organizmus: delí sa na továreň, kde sa montuje koncový produkt - LCD televízory a zvyšok hál, v ktorých sa pre ne vyrábajú komponenty na základe subdodávateľských zmlúv. Ja som pracovala práve v jednej z takýchto hál, ktorá postupne montovala komponenty zo stoviek iných menších súčiastok dovážaných do Poľska hlavne z Číny, Indonézie a Bangladéšu. Televízory alebo časti montované v zóne sa neskôr rozvážali takmer do celej Európy a Severnej Afriky.

Vjazd do zóny symbolicky označuje iné územie – jeho hranice vyznačujú závory a mreže. Autobusy so zamestnancami prichádzajú s rezervou 30 - 50 minút, len aby sa neoneskoril výrobný proces. Robotníčky a robotníci sa sem schádzajú z celého južného regiónu Dolného Sliezska, v autobusoch strávia aj štyri hodiny denne (a v zime ešte viac), cestou tam a späť precestujú aj 160 kilometrov. V roku 2006, teda tesne pred začiatkom masového procesu pracovného náboru v zóne, predstavovala v regióne, odkiaľ pochádza väčšina pracovnej sily, miera nezamestnanosti 24,9% (v súčasnosti je to 20,8%).
Dohromady je v kobierzyckej podzóne zamestnaných okolo 13 tisíc pracovníkov a pracovníčok. Za 24 hodín bránou zóny prejdú desiatky autobusov. Rytmy zmien sú spojené s dopravou do práce, všetci zamestnanci zóny pracujú v rovnakých hodinách, niektoré továrne fungujú 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Keď sa začne práca, zóna vyzerá ako mŕtve miesto, kde je všetok pohyb sústredený v halách, do ktorých zvonku nevidno. Výroba v Monitore teoreticky prebieha v nepretržitom cykle od pondelka do piatku, v skutočnosti sa však týždňová doba práce takmer vždy predĺžila na 6 dní.

„Úžasná firma, úžasní ľudia“ [3]

Interiéry tovární odzrkadľujú kontajnerovo-betónovú pustatinu-zónu. Monitor, postavený na obdĺžnikovom pôdoryse, zahrňuje dve haly. Dlhá chodba oddeľuje spoločenské miestnosti a kancelárie manažmentu od výrobnej plochy. Na stene haly z každej strany, každých pár metrov, sú okná s veľmi hrubým sklom, cez ktoré neprenikne zvuk, ale zato všetko dokonale vidieť. Pri prechádzaní chodbou možno pozorovať výrobný proces. Nad výrobnou halou sa nachádza kancelária manažmentu továrne, ktorej okno tiež smeruje do haly. Okno je však vždy tmavé - nikdy sme nevedeli, či tam dnu niekto je, alebo nie je. Pri vstupe do továrne nás víta nápis: „Najdôležitejšie je dobro zákazníka a kvalita výrobkov“, ďalej, pozdĺž steny na druhej strane okien sú rozvešané plagáty s patetickými heslami v angličtine: „Robiť niečo komplikované z toho, čo je jednoduché, je všednosť. Robiť niečo jednoduché z toho, čo je komplikované, je kreativita“ alebo s krásnymi krajinkami a textom: „Naša odolnosť a kreativita nepozná hranice“.

Z poľského originálu Zmęczone ciała i bezcenne produkty. Warunki pracy kobiet w specjalnej strefie ekonomicznej  przemysłu elektronicznego preložil Karol Chmel.

Ukážka z pripravovanej publikácie o podobách práce žien v súčasnosti, ktorej editorkou je Ľubica Kobová; publikácia vyjde na jeseň 2014 vo vydavateľstve ASPEKT. Autorkami ďalších textov sú Miroslava Mišičková, Pun Ngai, Martina Sekulová a Kathi Weeks.

[1] Dohoda o dočasnom vykonávaní práce podlieha predpisom Zákonníka práce, neposkytuje však rovnakú ochranu ako dohoda na čas určitý alebo neurčitý. Dohody o dočasnom vykonávaní práce podliehajú predovšetkým regulácii v rámci ustanovenia zo dňa 9. 7. 2003 o zamestnávaní dočasných pracovníkov, ktorá mimoriadne obmedzuje zamestnanecké práva, keďže vytvára možnosť podpísať ľubovoľné množstvo dohôd na čas určitý (dokonca niekoľkodňový); má kratšiu výpovednú lehotu (trojdňovú, bez udania príčiny); obmedzuje dovolenku (24 dní v roku a počas prvých 6 mesiacov trvania dohody má zamestnávateľ právo odmietnuť dočasnému zamestnancovi udeliť dovolenku); zamestnávateľ nemá povinnosť preplácať dovolenku. Navyše, v Monitore sa často stávalo, že dočasným zamestnankyniam, ktoré si vybrali opatrovateľské voľno pri dieťati alebo boli práceneschopné, potom nepredĺžili zmluvu.

[2] V roku 2011 minimálna mzda, ktorú väčšinou dostávali výrobní zamestnanci v elektronickom priemysle, predstavovala v Kórei okolo 600 eur, čiže okolo 2500 zlotých brutto, zatiaľ čo v Poľsku 1400 zlotých brutto.

[3] Marketingové heslo Monitoru.